Je náročné odhadnúť, koľko ľudí na Slovensku pozná meno Greta Thunbergová. Ktokoľvek, kto sa o klimatickú krízu čo i len trochu zaujíma, si ju spája so študentskými štrajkmi, ktoré inšpirovala, a protestmi naprieč celou Európou, na ktorých vystupuje. Jej tvár je indexom vzbury dospievajúcich a mladých dospelých (za podpory uvedomelých príslušníkov starších generácií), ktorých existenčný záujem záchrany vlastnej budúcnosti je v priamej opozícii ekonomickému záujmu veľkopriemyslu a s ním spriaznených politických reprezentácií. Ani tí, ktorí majú o činnosti mladej Švédky povedomie, však možno nepoznajú detaily jej názorov či prejavov, ktorými mobilizuje už nielen davy svojich rovesníkov, ale apeluje aj na politické a ekonomické elity na snobských fórach.

Banskobystrická Literárna bašta na publicitu venovanú mladej aktivistke pohotovo zareagovala vydaním vreckovej antológie Thunbergovej prejavov prednesených v časovom intervale necelého jedného roka, od septembra 2018 do júna 2019. Veľká časť pozornosti, ktorú sa šestnásťročná aktivistka snaží upriamiť na problém ekologickej katastrofy, je proti jej vôli rozptýlenej na ňu samú a jej kritikov. Tí však len málokedy prichádzajú s vecnou polemikou. Omnoho častejšie sú moralizujúce výlevy s trápnymi pokusmi o humor, aké v poslednom období produkuje na stránkach britských bulvárnych novín bývalý protagonista populárnej motoristickej relácie Top Gear, Jeremy Clarkson. Ak by mal azda čitateľ vôľu pritakať mu, je užitočné sa najprv s Thunbergovej agendou oboznámiť, aby sa zbytočne nekopalo do otvorených dverí. Ataky roztrpčených mužov na mladé dievča sú totiž často nielen povýšenecké a úbohé, ale predovšetkým sú namierené proti celkom vymysleným problémom. Ak je pod úroveň týchto mužov počúvať dieťa s autistickou poruchou, sama Thunbergová im ponúka alternatívu: „Začnite radšej počúvať neomylnú vedu.“ (s. 47) Nehovorí totiž nič iné, než tisícky vedcov po celom svete tvrdili už pred ňou.

Zamindrákovaní jedinci zo všetkých kútov internetu nemajú problém Thunbergovú nazývať „retardkou, sukou, teroristkou a mnohými ďalšími menami.“ Otravní a krajne nezaujímaví cynici posielajú dievča a jej generáciu späť do školských lavíc (čítame to, samozrejme, aj u Clarksona), ale Thunbergová im kontruje priamo do čierneho: „Máme sa však učiť pre budúcnosť, ktorá nás nikde nečaká, a nikto pre jej záchranu nič nerobí? A aký má zmysel štúdium faktov dokázaných najlepšími vedcami, keď najdôležitejšie fakty potvrdené tou istou vedou pre našich politikov a spoločnosť očividne nič neznamenajú?“ (s. 10) Tieto slová nepotrebujú sprievodný komentár.

Okrem komentovania nečinnosti elít a výzvam k aktivizácii zdola sa Thunbergová vo svojich prejavoch vyjadruje aj o svojich poruchách autistického spektra a o tom, ako sa jej osamelým protestom pred štokholmským parlamentom podarilo získať globálnu pozornosť. Ani v tomto prípade nejde o jednotlivkyňu, ktorá tvorí dejiny — jej štrajku predchádzala esejistická súťaž pre švédsky denník a podpora konkrétnych ľudí a organizácií, čo však nijak neznižuje jej osobnú autonómnosť a význam pre svetové klimatické hnutie.

Sme naozaj takí zlí?

Už v prejave, ktorý je zaradený ako otvárací (8. september 2018, Štokholm), Thunbergová tvrdí, že „ak by každý vedel, aká vážna je táto hrozba a ako málo sa robí pre jej odvrátenie, prisadol by si a štrajkoval s nami.“ (s. 6) Problém teda nevidí v zlej či nedostatočnej vôli verejnosti, nebodaj neprajníctve podobnom Clarksonovmu, ale v stále nedostatočnej osvete. Hoci sa o klimatickej kríze hovorí viac než kedykoľvek predtým, všeobecné vedomie urgencie nie je dostatočné.