Snaha predsedu Motoristov Petra Macinku o vymenovanie Filipa Turka za ministra životného prostredia nám na Slovensku nevyhnutne pripomína rok 2023 a úsilie Andreja Danka dostať do ministerského kresla Rudolfa Huliaka. Netreba však zabúdať, že výsledkom prezidentkinho odmietnutia bolo vymenovanie síce kultivovanejšieho, ale o to nebezpečnejšieho Tomáša Tarabu.

Dohnat slovenské postfašisty

Taraba sa do parlamentu prvýkrát dostal v roku 2020, spolu s Filipom Kuffom, na kandidátke Kotlebovej neonacistickej Ľudovej strany Naše Slovensko (ĽSNS). Kandidoval aj Rudolf Huliak, ten sa však do parlamentu nedostal. Všetkým trom sa to podarilo o tri roky neskôr, už na kandidátke Slovenskej národnej strany (SNS), ktorá tesne preliezla cez päťpercentnú hranicu zvoliteľnosti a stala sa vládnou stranou.

Vysmievať sa z groteskných a politicky neohrabaných postáv Huliakovho či Turkovho formátu je možno na mieste, ale úsmev nás prejde akonáhle pochopíme, akú rolu zastávajú v celkovom pravicovom ťažení proti „zelenej ideológii“. Možno sú otvorene hlúpi a nezodpovední, ale pomáhajú vytvárať konflikty a hodnotový chaos, z čoho následne ťažia pragmatickejší a flexibilnejší politici.

Pridelením ministerstiev kultúry a životného prostredia extrémnej pravici zabil premiér Fico dve muchy jednou ranou. Odpratal hlučných nacionalistov do rezortov, ktoré nie sú vyslovene mocenské a zároveň sem odklonil pozornosť aktivistickej verejnosti, citlivej práve na tieto oblasti. Lenže na „okrajových“ postoch sa radikálni influenceri vytrénujú na profesionálnych politikov a nikdy ich nevnímajú ako pozície konečné.

Taraba vystupuje neustále, ako keby bol ministrom hospodárstva alebo premiérom. Naposledy na stretnutí ministrov v Prahe, kde bol zelený jedine koberec a spoločnou agendou bola „ochrana automobilového priemyslu“. Na druhej strane Rudolf Huliak sa na umelo vytvorenej pozícii ministra športu snaží pôsobiť ako minister životného prostredia a predkladá novely zákonov v prospech poľovníkov a ťažbárov dreva. Podobne Turek sa snaží vystupovať, ako minister aj keď ním nie je.

Na ministerstvách sa postfašisti, ako tento typ skrytých oblekových fašistov kedysi definoval maďarský filozof G. M. Tamás, obklopia už otvorene agresívnymi straníckymi kolegami. Ak by som mal Filipa Turka k niekomu v slovenskej politike prirovnať, asi by to bol skôr štátny tajomník ministerstva životného prostredia Filip Kuffa, než Rudolf Huliak či Tomáš Taraba.

Obaja Filipovia sú spojení s kauzami vyhrážania, zbližuje ich agresívne influencerstvo a ostentatívne porušovanie pravidiel. Obaja milujú nebezpečnú a zakázanú jazdu a radi sa pri nej nakrúcajú na telefón. Turek po diaľnici rýchlosťou 250 km za hodinu, Kuffa vrtuľníkom v Národnom parku Veľká Fatra alebo na štvorkolke v Poloninách. Turek zbiera drahé súkromné autá, Kuffa zhromažďuje drahé služobné autá. Spoločná záľuba v strelných zbraniach je samozrejmosťou.

Spája ich aj kampaň v oblasti spochybňovania antropogénnej klimatickej zmeny. Keď na Slovensku raz za rok poriadne nasneží, Filip Kuffa nasadne na snežný skúter a vyberie sa niekam do voľnej prírody dokazovať, že varovania klimatológov sú neopodstatnené.

Tandem s Macinkom prirodzene tvorí Tomáš Taraba. Obaja sa vedia vyvarovať otvorene extrémistickej rétoriky a dokážu pôsobiť sofistikovane a kompetentne.

Převrácená realita

Veriť, že sa ultrapravicoví nominanti časom sami vyautujú z vysokej politiky je naivné. Naopak, majú šancu splniť svoje predvolebné sľuby. Je rozdiel, či niečo na ministerskom poste budujete alebo rozkladáte. Je rozdiel, či pracujete na vedecky podloženej a sociálne spravodlivej zonácii národných parkov, alebo si zonáciu necháte nadiktovať developermi a drevárskou lobby.

Je rozdiel, či štátnu ochranu prírody aktívne rozširujete o nových odborníkov alebo ich naopak hromadne prepúšťate a nahrádzate politickými nominantmi. Je rozdiel, či dlhodobo budujete dôveru a siete aktívnych ľudí, ktorí prírodu chránia (stráž prírody, oznamovatelia protiprávnej činnosti, enviropolícia) alebo tieto siete popretrhávate jednou novelou zákona. Navyše sa nemusíte zdržiavať s vedeckými poznatkami, platnou legislatívou ani s medzinárodnými záväzkami krajiny.

Čo sa desiatky rokov formovalo, je možné rozložiť v rámci volebného obdobia a takýto minister sa potom dokonca prezentuje ako odvážny a efektívny. Taraba sa napríklad chváli, že znížil o tretinu počet zamestnancov ministerstva a takto bojuje proti byrokracii, Macinka rýchlo sekunduje, že už zrušil sekciu ochrany klímy.

Potom je už neskoro vysvetľovať, že demokratická zmena neznamená, že sa pri moci striedajú znečisťovatelia a ochrancovia životného prostredia; že ničenie možností na akúkoľvek budúcu politiku nemôže byť legitímnym politickým programom; že strany ako Znečisťovatelia sami sebe, alebo Popierači vedeckého konsenzu sami sebe, logicky nemôžu reprezentovať verejný záujem.

Základné konflikty, do ktorých sa táto demagogická politika projektuje sú: zdravý rozum verzus zelená ideológia, individuálna sloboda verzus byrokracia, sloboda prejavu verzus cenzúra, konkurencieschopnosť verzus regulácie, pragmatizmus verzus aktivizmus atď. V mnohom nadväzuje na neoliberálne a neokonzervatívne politiky, zároveň si však šikovne pestuje pozíciu rebela namiesto apologéta systému.

Disidentstvo a boj proti ideológii majú silný pátos v postkomunistických spoločnostiach. Prezentovanie akýchkoľvek environmentálnych požiadaviek ako apriori ideologických a potenciálne totalitných je pesnička, ktorá sa v našom prostredí asi nikdy nezunuje. Výsledkom je kompletne prevrátená realita.

Neudržateľná slovenská ekonomika, celkom závislá na jadre, fosílnych zdrojoch z Ruska a vývoze áut so spaľovacím motorom je údajne v područí extrémistického zeleného diktátu Bruselu a má byť prekonaná novým, ešte egoistickejším a bezohľadnejším, národne orientovaným hospodárstvom.

Akonáhle zažíva pravicový populizmus konjunktúru a volebné úspechy, aj ostatné strany prispôsobujú svoje programy a stratégie novému trendu. Prvé idú cez palubu zelené témy, keďže príroda nehlasuje a následne menšiny, pretože tie síce hlasujú, ale menšinovo. Ešte hrozivejšie ako výčiny postfašistov na ministerstvách je táto postupná konverzia celej politiky, mediálnej sféry a väčšinovej verejnej mienky. „Zelený diktát Bruselu“ sa stáva zamlčaným predpokladom verejných diskusií a obhajoba automobilizmu súčasťou národnej identity.

Boj s takouto širokou koalíciou nemôžu osamote vyhrať ochrancovia prírody zameraní na záchranu konkrétnych ohrozených biotopov ani klimatickí aktivisti. V slovenskej kultúre vyvolali personálne čistky bezprecedentnú vlnu solidarity a organizovanej rezistencie.

Takýto koordinovaný a previazaný odpor verejnosti sa však zatiaľ nepodarilo v environmentálnej sfére zopakovať, pritom negatívne dopady sú tu dlhodobejšie, plošnejšie a často nezvratné. Okrem protestov musí vzniknúť ďaleko širšia, komunikačne, právne a politicky dobre pripravená platforma, schopná prepájať ekonomické a sociálne témy, s ochranou životného prostredia. Inak sa nám v ďalších voľbách zopakuje rovnaký scenár.

Prostor pro zelenou levici existuje

Ako teda funguje spaľovací motor súčasného pravicového populizmu na Slovensku? Presne tak, ako všade inde. Pohonom sú fosilizované emócie: nenávisť, neistota a resentiment, nahromadené dlhodobými neoliberálnymi politikami, nerovnosťou a následnými krízami. Podobne ako fosílne palivá sú časom nazhromaždené a premenené organické zvyšky, tak aj pocity krivdy, strachu a hnevu sa v spoločnosti dlho kumulujú pod povrchom, aby z nich populisti jedného dňa uvoľnili veľký objem energie.

Akumulácia politického kapitálu v plnej miere závisí od ťažby a spracovania týchto strategických surovín. Kto ich ťažiť odmieta alebo dokonca hlása, že by ich v mene kolektívnej bezpečnosti a udržateľnosti nemal ťažiť nikto, začne v politických pretekoch okamžite zaostávať. Vznietenie paliva, nevyhnutné pre chod motora, zabezpečujú šoky, škandály, identifikácia nepriateľa, vykalkulované provokácie a ostentatívne prekračovanie pravidiel.

Tieto prvotné pohyby však musí následne normalizovať a prenášať do legislatívy etablovaná politická elita a byrokratický aparát — prevodovka. Bez toho motor beží naprázdno a iba vypúšťa splodiny. Kedy ide o skutočný politický pohyb a kedy ide len o voľnobeh, s jediným cieľom — znečisťovať verejný diskurz, to už dnes takmer nie je možné rozlíšiť. Výfukové plyny, ktorými národnokonzervatívny motor zamoruje stále väčšiu časť planéty, sú mačistické prejavy, klimatické popieračstvo a ideologicky motivované násilie.

Aby vôbec bol spaľovací motor efektívnou technológiou dopravy, je samozrejme nevyhnutná infraštruktúra. V prípade politického motora je to správne nastavené komunikačné prostredie, ktoré zahŕňa podriadenie obsahu algoritmom a logike sociálnych sietí, redukcia politických programov na ad hoc formulované heslá, zvýhodňovanie nenávistnej komunikácie či nadvláda skratkovitého a binárneho spôsobu uvažovania.

„Vpred“, ku ktorému nás tento motor posúva, je už celkom otvorene deklarované „vzad“. Teda opäť šovinistická, rasistická a environmentálne nezodpovedná národná politika. Absencia budúcnosti, zapríčinená klimatickou krízou a nenaplnením liberálnych ekonomických prísľubov, rozhodne v boji proti falošným „retrotópiam“ nepomáha.

Ultrapravica svoj motor predstavila a slávi s ním úspechy u nás aj v zahraničí. Je to pomerne nákladné zariadenie, ktoré krátkodobo prináša úžasný pocit moci užívateľom, ale otravuje verejný priestor, rozkladá systém ochrany prírody a vo výsledku zdevastuje celú planétu. Má jediný cieľ, užívať si rýchlu jazdu, kým sa dá.

Zelená ľavica svoj mechanizmus ako osloviť aj niekoho iného, než dávno presvedčených zatiaľ nemá. V politickom súboji neustále ťahá za kratší koniec a najčastejšie sa doňho popri kultúrno-etických sporoch ani nedostane. V rovine občianskej angažovanosti sa prejavovala masovými protestami (2018—2019), podnietila Green Deal, avšak následne nedokázala udržať získané pozície voči reakcionárom.

Pandémia a vojna na Ukrajine jej posolstvo zatienili a eufória študentských klimatických štrajkov vypršala. Jej politická reprezentácia na Slovensku dlhodobo chýba, napriek tomu, že vývoj aj vedecká komunita environmentálne varovania potvrdili.

Neoliberalizmus, ku ktorému sa antificovská opozícia na Slovensku vždy uchyľuje, sa historicky vyčerpal a evidentne nemá voličom čo ponúknuť. SMER-SD aj jeho politické dieťa HLAS-SD, sa otvorene postavili na konzervatívno-nacionalistické pozície. Tým sa otvorila diera na politickom trhu, ktorú zelená ľavica mohla obsadiť, keby na to bola pripravená. Nebola. Slovensko teda pre inkluzívne a environmentálne orientované občianstvo naďalej predstavuje asi takú prívetivú krajinu, aké maľoval Hieronymus Bosch. A západní susedia nás dobiehajú rýchlosťou 250 km za hodinu.