Začnem otvorene: Bude to oveľa horšie, ako si myslíte. Ak si teraz hovoríte: „Tam až zájsť nemôžu“, „Toto je príliš rešpektovaná inštitúcia, nedovolia si ju zničiť“, „Do tohto sa určite púšťať nebudú, to je nad ich sily,“ vedzte, že zájdu, zničia, pustia sa.

Po českých voľbách a menovaní Ota Klempíře za ministra kultúry sme si na Slovensku hovorili, že to možno u vás nakoniec nebude až také zlé. Vo viacerých našich médiách sa písalo, že „dobrou správou pre českú kultúru je, že Klempíř nie je nýmand“. A potom prišiel prejav v Poslaneckej snemovni a selfíčka s Martinou Šimkovičovou. Veľmi rýchlo sa ukázalo, aký pomýlený bol slovenský optimizmus.

Česká vláda bude podľa Klempířa pracovať pre normálnych občanov, nie pre aktivistov a samozvaných morálnych sudcov, oslobodí krajinu od strachu povedať nahlas svoj názor. Verejnoprávne médiá budú pre všetkých a jeho rezort podporí obzvlášť tradičné remeslá a folklór, pretože tie sú „páteř národnej identity“. Kde sme to už len počuli?

Na stretnutí s našou ministerkou Klempíř otvorene povedal, že sa chce inšpirovať Slovenskom. Pripomeňme si teda niektoré slovenské „inšpiratívne“ kroky z uplynulých dvoch rokov. Upozorňujem, že nasledovný výpočet je len zlomok z toho všetkého, čo vedenie ministerstva kultúry stihlo za dva roky vykonať.

Výpovede, iné názory, pomstychtivosť

„LGBTI+ a mimovládky už od ministerstva kultúry nedostanú ani cent,“ znelo jedno z prvých vyhlásení Šimkovičovej po nástupe do funkcie. To je podľa nej tá „kultúra pre všetkých“. Nasledovalo zrušenie Kunsthalle v hlavnom meste, prvé odvolania riaditeliek kultúrnych inštitúcií a dosadenie susediek a kamarátok na ich miesta.

Pol roka po voľbách bola schválená devastačná novela zákona o Fonde na podporu umenia, čo je na Slovensku kľúčová inštitúcia pre podporu umeleckých aktivít, kultúry a kreatívneho priemyslu. Pár týždňov na to v parlamente prešiel aj nový zákon o Slovenskej televízii a rozhlase, čím nedošlo len k premenovaniu verejnoprávneho média, ale aj k postupnej cenzúre a k ladeniu spravodajských príspevkov v prospech koalície. Pozastavená bola napríklad investigatívna relácia Reportéri, avšak vlastnú diskusnú reláciu dostala kontroverzná moderátorka Anna Žitná, pre ktorú dať priestoru „inému názoru“ znamená šíriť ruskú propagandu.

Popritom všetkom sa začala éra neverejných a netransparentných výberových konaní, šikanovanie vybraných umelkýň či umelcov v médiách. Na spisovateľa Michala Hvoreckého podala ministerka trestné oznámenie za ohováranie, hercov a herečky obvinila z toho, že sú financovaní zo zahraničia a pripravujú puč, lynč sa spustil na matku lídra opozície Michala Šimečku, aj na jeho partnerku Soňu Ferienčíkovú, ktorá je tanečníčka. V auguste 2024 boli v priebehu dvoch dní odvolaní riaditeľ a riaditeľka erbových kultúrnych inštitúcií — Matej Drlička z vedenia Slovenského národného divadla (SND) a Alexandra Kusá zo Slovenskej národnej galérie (SNG).

Na jeseň 2024 ministerstvo zrušilo Inštitút kultúrnej politiky, odvolaný bol riaditeľ Slovenského národného múzea, do Rady Fondu na podpory umenia, ktorá po spomínanej novele zákona dostala prakticky neobmedzenú moc v rozhodovaní o dotáciách pre tisícky žiadateľov, si ministerka dosadila „svojich“ ľudí. Výpoveď dostal riaditeľ Pamiatkového úradu a na jeho miesto nastúpil človek, ktorý je známy protiprávnym držaním archeologických nálezov či urýchľovaním výskumov pre potreby investorov.

Nová riaditeľka SND Zuzana Ťapáková anulovala hosťovanie pražského divadla Studia Hrdinů, ktoré malo vystúpiť v rámci festivalu Drama Queer, no za to pozvala do Bratislavy ruskú opernú divu Annu Netrebko. Na čele SNG sa v priebehu troch mesiacov vystriedali traja poverení riaditelia, plánované výstavy zrušili renomovaní zahraniční kurátori, v budovách SNG boli bez súhlasov ich autoriek a autorov deinštalované výstavy, nie raz aj neodborne. Ozvali sa dediči umelcov, ktorých diela sa nachádzajú v SNG a pohrozili, že ak nedôjde k zvýšeniu odbornosti vo vedení galérie, požiadajú o vrátenie diel.

V januári 2025 podala stovka zamestnancov SNG výpoveď. Na jar bol odvolaný riaditeľ Fondu na podporu umenia a kedysi nezávislá inštitúcia začala o projektoch rozhodovať neskrývane politicky. Kvôli nekompetentnosti a súčasne pomstychtivosti ministerských nominantov vo fonde sa v existenciálnom ohrození ocitli desiatky kultúrnych inštitúcií naprieč Slovenskom, od divadiel až po knižnice. Vo viacerých neziskových organizáciách či divadlách vláda nariadila audity, zo Štátnej opery v Banskej Bystrici bola prepustená Alžbeta Lukáčová, ktorá sa stala jednou z tvárí folklórnych kultúrnych protestov. Navyše, platforma Otvorená Kultúra! disponuje informáciou, že na Ministerstve kultúry SR sa od nástupu Martiny Šimkovičovej vymenili tri štvrtiny zamestnanectva.

Kultúra ťahá za kratší koniec

Asi sa pýtate, či sa nedalo takejto smršti zabrániť. Verte, kultúrna scéna nezostala pasívna a snažila sa tomuto vývoju zabrániť. Už tri mesiace po nástupe Martiny Šimkovičovej do funkcie bola na ministerstvo doručená Otvorená výzva na odstúpenie ministerky s takmer 190-tisíc podpismi. Súčasne bol oznámený vznik Otvorenej Kultúry! (OK!), platformy, ktorá prepojila stovky kultúrnych aktérov a organizácií z rôznych oblastí naprieč celým Slovenskom.

Počas dvoch rokov sa OK! usilovala chrániť kultúru všemožnými spôsobmi: organizovali sa desiatky menších aj väčších protestov, pred ministerstvom kultúry aj SNG sa konali niekoľkotýždňové štafetové protesty. Na jeseň 2024 putovala naprieč celým Slovenskom tzv. kultúrna pochodeň, ktorej cieľom bolo upriamiť pozornosť na dianie v kultúre. Vykonávalo sa množstvo menej viditeľnej činnosti — hromadne sa pripomienkovali zákony, podávali sa žaloby, spisovali otvorené listy a apelovalo sa na politickú reprezentáciu.

V máji 2025 zorganizovala OK! veľkú medzinárodnú konferenciu, ktorá upozorňovala na zhoršujúci sa stav v oblasti kultúry na Slovensku a v Európe, aj na rastúcu polarizáciu v spoločnosti. Počas nej bola podpísaná Bratislavská deklarácia, ktorá vyzýva na prijatie silných právnych opatrení voči rastúcemu vplyvu vlád, ktoré sa snažia ovládať a zasahovať do kultúrneho a kreatívneho sektora, čím porušujú medzinárodne záväzné normy v oblasti ľudských práv. Deklarácia súčasne započala vznik medzinárodnej pracovnej skupiny, ktorá pripravuje európsku legislatívu s názvom European Artistic Freedom Act, na ochranu umeleckej slobody.

Založené boli Kultúrne odbory a už vyše roka je aktívne hnutie Kultúrny štrajk, hoci má primárne symbolickú podobu. Červený kruh s rukami v geste spolupráce však visí na stovkách kultúrnych inštitúcií po celom Slovensku a v štrajkovej pohotovosti sú tisícky ľudí.

Napriek tomu sa zdá, že kultúra stále ťahá za kratší koniec. Niektoré procesy sa podarilo spomaliť či čiastočne odvrátiť, ale Martina Šimkovičová ostáva vo funkcii napriek tomu, že v parlamente čelila odvolaniu už šesťkrát. Výzvy kultúrnej obce na diskusiu tvrdošijne odmieta, klamstvá s ľahkosťou šíri najmä v plejáde dezinformačných médií, v ktorých jej nikto neoponuje. A kultúrna obec zatiaľ nenašla dostatočne účinné nástroje na ich vyvracanie. Príčinou toho, že sa jej to nedarí, je tiež nízke povedomie širokej verejnosti o tom, ako vlastne funguje kultúra, aké sú v nej pracovné podmienky, akým spôsobom je financovaná. To je niečo, na čom treba viac a systematickejšie pracovať aj v budúcnosti.

Veľa sa hovorí o tom, že jedným z pozitívnych dôsledkov tohto temného obdobia je spájanie sa v kultúre naprieč sektormi, názorovými spektrami. Aktuálne 170 odborníčok a odborníkov z oblasti kultúry a kreatívnych odvetví začína pracovať na Pláne obnovy a odolnosti kultúry, ktorý by mal byť akýmsi návodom na opravu kultúrneho sektora po skončení ovládnutia ministerstva kultúry ultrapravicovými nacionalistickými silami. V poslednom období som sa stretla s viacerými priateľmi z poľských médií, ktorí nám závidia snahu pripraviť sa vopred. Oni to neurobili a návrat k „normálu“ po ôsmich rokoch vlády Práva a Spravodlivosti je teraz neuveriteľne náročný.

Kultúrne vojny sa pre Roberta Fica stali ideálnou dymovou clonou, a preto si ministerku chráni, ako sa len dá. Kľúčová je pre neho tiež podpora Slovenskej národnej strany, ktorá Šimkovičovú do parlamentu dostala. Pomáha mu udržať krehkú koaličnú väčšinu. Aj preto sa kultúrna obec už tak trochu vzdala snahy o ministerkino odvolanie a energia sa sústreďuje viac na záchranu toho, čo ešte ostalo nedotknuté či na hľadanie pomoci a podpory pre tých, ktorých sa zásahy dotkli najviac.

Ak sa Oto Klempíř naozaj vydá slovenskou cestou, nebude to ľahká a veselá jazda. Kiež by ste ho na nej stihli predbehnúť alebo aspoň dostatočne spomaliť.