Pred niekoľkými rokmi v Košiciach som sa bol pozrieť na tzv. Pochod za život a stretol som tam davy protestujúce proti tomu, aby bol za rodinu považovaný pár homosexuálov.

Keď som sa človeka s transparentom „za tradičnú rodinu“ opýtal, či pozná nejakých homosexuálov, odpovedal mi, že nie, ale možno ja sám jedným som. Zarazilo ma to a preto som sa ho opýtal, ako k tomu dospel. Vraj ak sa ich zastávam, musím byť jedným z nich. Zaujímavá logika, napadlo mi, tak som sa ho na oplátku opýtal, či sa niekedy zastal žien alebo starších ľudí. S hrdosťou odpovedal, že „samozrejme!“ „Tak podľa vašej logiky — zastávam sa len ľudí, ktorí sú rovnakí ako ja — to znamená, že ste stará žena,“ povedal som mu.

Reakcia tohto pána dobre vypovedá o bezohľadnom, sebeckom svete, ktorý nás učí nehľadieť na nikoho iného, len na seba. Zastať sa druhých je považované za omyl, za nepochopenie faktu, že v živote musí byť každý sám za seba, za stratu konkurenčnej výhody, a prejav slabosti.

V rovnakom sebeckom svete žiaľ žil aj strelec z Bratislavy, ktorý zo strachu o svoju identitu zavraždil dvoch ľudí. Podľa vyjadrení jeho otca bol jeho 19-ročný syn v škole obeťou šikany — tvrdého psychického nátlaku zo strany spolužiakov a psychicky sa zrútil. Zrejme tu nadobudol dojem, že na svete niet miesta pre slabších, odlišných alebo vyčnievajúcich ľudí. Že je to miesto, kde platí zásada „znič, lebo budeš zničený“. Keďže vo svojom samotárskom živote nezažil pochopenie, súcit alebo napĺňajúce vzťahy rozhodol sa robiť to, čo urobili jemu: útočiť na vylúčených, na odlišných, na ľahké ciele odsudzované spoločnosťou. Aby ukázal, že nepatrí medzi tých slabých, chcel svoju slabosť preniesť na niekoho iného.