↗

Lidem můžeme pomoct, i když nejsme v jejich kůži. Musíme ale mít vůli je pochopit. Foto Alexander Grey, pexels

Pred niekoľkými rokmi v Košiciach som sa bol pozrieť na tzv. Pochod za život a stretol som tam davy protestujúce proti tomu, aby bol za rodinu považovaný pár homosexuálov.

Keď som sa človeka s transparentom „za tradičnú rodinu“ opýtal, či pozná nejakých homosexuálov, odpovedal mi, že nie, ale možno ja sám jedným som. Zarazilo ma to a preto som sa ho opýtal, ako k tomu dospel. Vraj ak sa ich zastávam, musím byť jedným z nich. Zaujímavá logika, napadlo mi, tak som sa ho na oplátku opýtal, či sa niekedy zastal žien alebo starších ľudí. S hrdosťou odpovedal, že „samozrejme!“ „Tak podľa vašej logiky — zastávam sa len ľudí, ktorí sú rovnakí ako ja — to znamená, že ste stará žena,“ povedal som mu.

Reakcia tohto pána dobre vypovedá o bezohľadnom, sebeckom svete, ktorý nás učí nehľadieť na nikoho iného, len na seba. Zastať sa druhých je považované za omyl, za nepochopenie faktu, že v živote musí byť každý sám za seba, za stratu konkurenčnej výhody, a prejav slabosti.

V rovnakom sebeckom svete žiaľ žil aj strelec z Bratislavy, ktorý zo strachu o svoju identitu zavraždil dvoch ľudí. Podľa vyjadrení jeho otca bol jeho 19-ročný syn v škole obeťou šikany — tvrdého psychického nátlaku zo strany spolužiakov a psychicky sa zrútil. Zrejme tu nadobudol dojem, že na svete niet miesta pre slabších, odlišných alebo vyčnievajúcich ľudí. Že je to miesto, kde platí zásada „znič, lebo budeš zničený“. Keďže vo svojom samotárskom živote nezažil pochopenie, súcit alebo napĺňajúce vzťahy rozhodol sa robiť to, čo urobili jemu: útočiť na vylúčených, na odlišných, na ľahké ciele odsudzované spoločnosťou. Aby ukázal, že nepatrí medzi tých slabých, chcel svoju slabosť preniesť na niekoho iného.

Takto sa dostal k nacizmu. Nacistická ideológia si vyberá skupiny, ktoré majú byť zodpovedné za problémy celej spoločnosti — židov a komunistov. Nacizmus je tak modernou podobou princípu hľadania obetného baránka — vinníka, ktorý je stíhaný za údajné previnenie a následne popravený. Tento princíp zvaľovania viny bol podľa antropológa Reného Girarda prítomný v mnohých kultúrach, ktoré sa nedokázali vyrovnať so svojimi vnútornými problémami.

Výnimku a výstrahu pred takýmto konaním predstavuje podľa Girarda kresťanská Biblia, ktorá príbeh rozpráva z pohľadu obete — ukrižovaného Ježiša. Spoločenský tlak primäl dokonca aj apoštolov k tomu, aby Ježiša opustili a pridali sa na stranu lynčujúceho davu. Evanjelisti, ktorý jeho príbeh podávajú, ho však vykresľujú ako nevinného. Ježiš nevyzýva k odplate za násilie, ktoré sa mu dialo, ale k nastaveniu druhého líca. Len takýmto spôsobom môže násilie skončiť. Je to niečo, čoho nebol nacistický vodca Adolf Hitler po krivdách Nemecka z prvej svetovej vojny a vlastných životných peripetiách schopný. A kvôli čomu nedoviedol svoj národ k úspechu, ale ku katastrofe.

Strelec zo Zámockej ulice sa rozhodol opätovať násilie, ktoré sa mu dialo. Šíriť strach a nenávisť, pretože bol sám vystrašený a nenávidený. Nič však takto nedosiahol. Nie je chybou ani prejavom slabosti postaviť sa na stranu slabších. Solidarita, teda vzájomná pomoc a súcit s druhými je výzvou ku skutočnému zlepšeniu pomerov. Nie hľadať falošných vinníkov za chyby, ktorým nedokážeme sami čeliť. Druhým ľuďom dokážeme pomôcť aj bez toho, aby sme museli byť v ich koži. A netreba sa báť — naša sexuálna orientácia sa trávením času s LGBTI+ ľuďmi nezmení, tak ako sa nezmení ich orientácia tým, že sa budú kamarátiť s heterosexuálmi. Stačí sa len chcieť trochu pochopiť.