Zdieľam zážitok, ktorý sa mi stal a ktorý by mohol byť smiešny, až na to, že nie je. Na spoločenskej akcii za mnou prišiel pán, ktorého poznám z videnia.

Je jedným z najbohatších Slovákov. Kultivovaný, vždy bezchybne oblečený, s manikúrou, drahými hodinkami a vyleštenými botami. Fešák. Vie o tom. Videl ma z diaľky, chvíľu váhal a potom ku mne naprieč sálou zamieril.

↗

Prekvapilo ma to, lebo hoci bol ku mne vždy príjemný, cítila som, že sa mojej spoločnosti skôr vyhýba. Slušne pozdravil. Potom to prišlo: „Viem, že ty si feministka. Viem, o čo vám feministkám ide. Nič proti vám nemám, no mali by ste už konečne pochopiť, že ženy nikdy nebudú rovnocenné s mužmi. Nepodarí sa vám to. Vieš prečo? My muži sa vieme spraviť za dve minúty. To ženy nedokážu. Ani jednu takú nepoznám. Proste na to nemáte. Biológia nepustí. V tom vidno našu vyspelosť. Pokiaľ sa nám v tomto nevyrovnáte, nebudete rovnoprávne.“

Hladím na toho muža s otvorenými ústami. Premietam si v hlave či som správne pochopila, čo mi vraví. Sranduje? Predstavujem si jeho krásnu, mladú, mediálne známu ženu, ako jej po dvojminútovom frustrujúcom sexe toto dáva ako argument svojej rodovej nadradenosti.

Ten muž má po štyridsiatke. Je to manžel a otec. Mávla by som nad tým rukou, keby to nebol jeden z najvplyvnejších ľudí tejto krajiny. Vďaka svojim miliónom a konexiám, smeráckym kamarátom vo vláde. Kamoš Kollára, Pašku a spol. Vidím tých pánov politikov ako si na spoločných „business“ stretnutiach dávajú navzájom rozumy, uisťujú sa o svojej nadradenosti.

V tom momente sa mi vrátili spomienky spred dvadsiatich rokov, za čias Mečiara, keď som mala sedemnácť a brigádovala som ako hosteska a čašníčka. Volali nás na akcie pre „VIP“. Páni riaditelia SPP, Slovenských elektrární, VÚJE, atd.

Každá akcia končila rovnako. Ožratí riaditelia a prezidenti spoločností sa blabotajúc potácali po miestnosti a priebežne blvali. Všetci boli kamaráti, všetci boli opilci a všetci boli okato hlúpi. Aj za triezva mali problém vyjadrovať sa jasne a bez vulgarizmov.

Pamätám si ako som sa už vtedy za nich hanbila a pýtala sama seba, ako môžu tak primitívni ľudia riadiť tak obrovské podniky. Nemôžu. Dokázali ich len zlikvidovať.

Vyjavili sa mi aj všetci tí páni ministri a poslanci, ktorí chodili piť do Irish pubu — vtedy vychyteného podniku. Ich pravidelné ponuky: „Slečna, poďte s nami do Číny, poletíme vládnym špeciálom, všetko je platené, taký luxus ste nezažila…“ Platilo pravidlo že čim slizkejší pán poslanec tým exotickejšia ponuka. Island, poľovačky v Afrike, Maldivy…

Je mi jasné, že našli nespočet mladých nadšených dievčat, ktoré s nimi na tie výlety vládnymi špeciálmi šli. „Zadara.“ Za štátne. A tým im prihrali na smeč, utvrdili ich pocit dôležitosti a výnimočnosti. Ako i teóriu, že peniaze sú všemocné.