Napriek tomu, že sa od aprílových volieb v izraelskej politike veľa nezmenilo, voliči a voličky si vďaka neschopnosti premiéra Netanjahua zostaviť stabilnú vládu spravili pred pár dňami reparát. Najmä pre ľudí, ktorí túto krajinu poznajú ako „jedinú demokraciu na Blízkom východe“, môže byť zaujímavé dozvedieť sa niekoľko menej pertraktovaných informácií týkajúcich sa volieb a kvality izraelskej demokracie — v prvom rade, z akého repertoáru strán majú vlastne voliči na výber.

Medzi horúcimi kandidátmi na víťaza opäť figurovala nacionálne-pravicová strana Likud pod vedením najdlhšie úradujúceho predsedu vlády v histórii štátu, ktorý sa čoraz viac odkláňa od demokratického imidžu a otvorene sa asociuje s autoritárskymi či xenofóbnymi politikmi. Svedčí o tom aj predvolebná kampaň, v ktorej Netanjahu sloganom Iná liga sám seba pripodobňuje k Trumpovi, Putinovi a indickému nacionalistickému premiérovi Módímu. So všetkými má totiž veľa spoločného. S Trumpom (ale aj s Ficom) zdieľa napríklad záľubu v útočení na novinárov a mainstreamové spravodajstvo, ktoré označuje ako „fake news“ a dielo sprisahania proti vlastnej osobe. Nedávno obvinil izraelské médiá z toho, že páchajú „teror voči pravde“.

O dlhoročnej antipalestínskej politike “izraelského Trumpa” je azda zbytočné písať. Pripomeňme len, že pred druhým dejstvom tohtoročných volieb sa snažil obhájiť premiérske kreslo podporou osadníckeho projektu na okupovaných územiach, sľubmi teritoriálnej expanzie a surfovaním na vlne strachu pred vlastnými spoluobčanmi a spoluobčiankami palestínskeho pôvodu. Nie je to však nič nové. Dramatickým videom, v ktorom varoval pred Arabmi, ktorí “idú k urnám v húfoch“, strašil židovských voličov už v roku 2015. Vtedy ich tiež uistil, že kým on bude na poste premiéra, palestínsky štát nevznikne. Anexiou palestínskych území sa vyhrážal už pred tohtoročnými aprílovými voľbami.

Počas nich sa dokonca pokúsil odstrašiť palestínskych občanov a občianky od účasti na voľbách kampaňou vysielania straníckych aktivistov či aktivistiek s kamerami do volebných miestností v arabských obvodoch.

Opozícia nie je vždy od slova „oponovať“

O opozícii voči Netanjahuovi sa zvykne automaticky predpokladať, že je mierová. Hlavným Netanjahuovým vyzývateľom bol však generál Benny Gantz (dnes už víťaz volieb), ktorý ako náčelník generálneho štábu okupačnej armády spolu s premiérom viedol masaker v Gaze v lete 2014, za čo v súčasnosti čelí civilnému súdnemu procesu v Holandsku. Gantz sa pred aprílovými voľbami uviedol do straníckej politiky predvolebným spotom, v ktorom sa rovno v názve pýši tým, že „časti Gazy sa vrátili do doby kamennej“, a na pozadí ruín Izraelom zničených domov sa chvastá, že armáda pod jeho vedením „zabila 1 364 teroristov“ (v skutočnosti bol ich počet omnoho menší; 65 — 70 % z vyše 2 200 zabitých ľudí v Gaze boli podľa OSN a ľudskoprávnych organizácií civilisti a civilistky, z toho vyše 500 detí). Klip končí posolstvom: „Iba silný víťazí // Gantz // Izrael pred všetkými“.

Netanjahuovu tvrdú politiku k tomuto getu s dvomi miliónmi uväznených civilistov a civilistiek minulý mesiac Gantz kritizoval sprava ako mäkkú a vyhlásil, že Izrael pod jeho vedením zakročí voči Hamasu tvrdšie a „Gazu rozmláti“. Podobne ako Netanjahu, sľúbil, že nezruší žiadnu z ilegálnych osád v Údolí Jordánu, naopak, posilní ich. Ako povedal, Izrael bude túto oblasť „v budúcnosti vždy potrebovať“, a preto „si toto územie za každých okolností ponechá“.

Ak toto je líder „mierovej opozície“, xenofóbna pravica je tu úplne zbytočná.

Ďalšími dvomi čelnými predstaviteľmi Gantzovej strany Modrá a biela (Kachol lavan) sú tiež generáli, z ktorých jeden, Moše Jaalon, dlhé roky pôsobil ako Netanjhuov minister obrany a okrem iného povedal, že v prípadnej ďalšej vojny v Libanone „zasiahneme libanonské civilné obyvateľstvo, vrátane detí v rodinách … Urobili sme to v pásme Gazy a urobíme to v akomkoľvek ďalšom kole bojov“; a že v prípadoch, keď Izrael nedokáže svoje ciele v Iráne dosiahnuť „chirurgicky presnými zásahmi“, Izrael by mohol urobiť to, čo Truman v Nagasaki a Hirošime.

Divoké predvolebné spoty dobiehajú realitu

Bizarné predstavenie izraelských volieb však má v repertoári ďaleko viac. Napríklad spot (k aprílovým voľbám), v ktorom nacionalistický poslanec Oren Hazan, ktorého do parlamentu dostala Netanjahuova strana Likud, zabíja svojho kolegu — poslanca z palestínskej menšiny — streľbou z pištole.

Obdivovateľov a obdivovateľky izraelskej demokracie bude možno fascinovať marcové predvolebné video vtedajšej ministerky spravodlivosti Ajelet Šaked, v ktorom na seba strieka parfém Fascism a hovorí: „mne to vonia ako demokracia“. Ešte ako poslankyňa niekoľko dní pred masakrom v Gaze zdieľala na svojej facebookovej stránke výzvu na genocídu palestínskych mužov, žien a detí, ktorých všetkých označila za nepriateľov Izraela. Z ministerskej pozície sa pre zmenu podieľala na príprave a prijatí zákona retroaktívne legalizujúceho izraelského osady — dosiaľ nelegálne aj podľa izraelského práva. Podporila tiež zákon démonizujúci ľudskoprávne organizácie ako zahraničných agentov a viedla boj proti najvyššiemu súdu, ktorý expanzivnej či nedomokratickej politike izraelskej pravice kladie aké-také prekážky aspoň občas.

Pozornosti čitateľov a čitateliek určite neušlo, že reč nie je o bezvýznamných politických stranách vytlačených na okraj spoločnosti, ako by v demokracii človek predpokladal na základe ich politiky a komunikácie (ako je to napríklad s kotlebovcami na Slovensku). Ide priamo o predsedu vlády, v prípade Hazana o dlhoročného poslanca jeho strany Likud (tesne pred dotknutými voľbami ju opustil), o ministerku spravodlivosti a o hlavnú opozičnú stranu súperiacu s Likudom o prvenstvo. Jazýčkom na váhach je opäť strana Izrael, náš domov (Jisrael beitejnu) Avigdora Liebermana, bývalého ministra zahraničia a obrany, ktorý o palestínskych občanoch a občiankach Izraela vyhlásil, že ak nebudú lojálni, „treba im odťať hlavu sekerou“.

To, čo by všade inde na svete bolo považované za šialený rasistický exces, je v Izraeli bez problémov akceptovaný mainstream, ktorý vedie krajinu už roky.

Netanjahu sa však vo svojej snahe o politické prežitie spoliehal aj na stranu, ktorá je šialená ešte aj na izraelské pomery. Ide o takzvaných kahanistov, nasledovníkov zavraždeného Meira Kahanu, ktorého strana Kach bola koncom osemdesiatych rokoch kvôli svojmu rasizmu vylúčená z volebnej súťaže a neskôr kvôli podpore terorizmu úplne zakázaná. Jewish Defence League, ktorú Kahane založil v USA pred svojím presídlením do Izraela, FBI označilo za teroristickú organizáciu. Jeho nasledovníci majú na svedomí teroristické útoky, z ktorých najbrutálnejší sa odohral roku 1994 v okupovanom Hebrone, kde brooklinský rodák Baruch Goldstein zastrelil 29 Palestínčanov modliacich sa v mešite a ďalších 125 postrelil.

O každom zo štyroch čelných predstaviteľov kahanistickej strany Židovská sila (Ocma jehudit) by sa dalo napísať veľa. Na účely tohto článku postačí spomenúť, že jeden z nich (Benzi Gopstein) vedie organizáciu Lehava, odmietajúcu ľúbostné vzťahy a manželstvá medzi osobami židovského a nežidovského pôvodu (v ich ponímaní ide o neprípustnú asimiláciu Židov a Židoviek). Jej členovia napádajú Palestínčanov a Palestínčanky, ktorí a ktoré takéto vzťahy so Židmi či Židovkami nadväzujú. Traja členovia organizácie pred niekoľkými rokmi podpálili spoločnú židovsko-arabskú základnú školu v Jeruzaleme. Sám Gopstein vyhlásil, že podpaľovanie kresťanských kostolov je podľa judaizmu (pravdaže ide o jeho vlastnú zvrátenú verziu judaizmu) oprávnené, že treba zakázať oslavy Vianoc v Izraeli a kresťanov z krajiny vyhnať. Jeho kolega Michael Ben-Ari sa zas v čase, keď bol vládnym poslancom, preslávil demonštratívnym roztrhaním Nového zákona (kresťanskej časti Biblie) a jeho vyhodením do koša.

Ak ešte niekto v sebe živí sen o izraelskej mierovej ľavici z poslednej dekády minulého storočia, možno by nezaškodilo pripomenúť, že tá už takmer neexistuje. V prvom rade jej volebné výsledky dosahujú smiešne jednociferné percentá. Po druhé, o ukončení okupácie už takmer nehovorí. Po tretie, jej súčasťou sú zdiskreditovaní politici, ktorí ako ministri obrany viedli masakre civilistov v Gaze alebo Libanone (Ehud Barak, Amir Perec).

Jediné parlamentné strany, ktoré sebavedomo presadzujú rovnosť všetkých občanov či občianok, sú strany s prevažne arabskou členskou základňou. Tie však veľká časť izraelských Židov a Židoviek nielen že nebude nikdy voliť, ale ich považuje rovno za piatu kolónu a podporovateľky terorizmu. Akoby požiadavka na dodržiavanie ľudských práv menšín a odmietanie nadradenosti dominantnej etnicko-náboženskej skupiny predstavovala obrátený rasizmus. Okrem prevažne arabských strán nikto otvorene a nahlas neartikuluje ani nutnosť ukončenia vyše pol storočia trvajúcej vojenskej okupácie Palestíny, požiadavku vytvorenia palestínskeho štátu a mierového spolužitia s ním. Za svoje postoje sú palestínski poslanci a poslankyne často terčom útokov a reštrikcií zo strany židovskej parlamentnej väčšiny, na čo nedávno upozornila aj Amnesty International.

↗

Izraelská hra na demokraciu

Práve voľby a fakt, že sa ich môže zúčastniť menšina Palestínčanov, zvyknú predstavitelia Izraela a časť demokratického sveta prezentovať ako dôkaz, že Izrael je demokratickou krajinou. Uspokojiť sa s takouto argumentáciou je však možné jedine pri abstrahovaní od xenofóbneho, rasistického až fašistického kontextu takmer celej politickej scény v Izraeli. Redukovanie demokracie na volebný proces — „vyhraj voľby a môžeš všetko“ — je typické pre politikov Orbánovho typu. Skutoční demokrati v Európe a dokonca aj na Slovensku takéto redukovanie jednoznačne odmietajú. Ani na Slovensku netolerujeme diskrimináciu Rómov na základe magickej formulky „ale veď majú volebné právo“. Dobre vieme, že to je síce nutnou, ale nie postačujúcou podmienkou demokratického režimu. Ak nie je súčasťou väčšieho balíka garancií, ako sú ľudské práva, ochrana menšín, deľba moci, vláda zákona, a ďalších, demokracia má tendenciu sa zvrhávať na tyraniu väčšiny. Izrael je toho žiarivým príkladom.

O diskriminácii palestínskej menšiny v Izraeli by bolo možné písať veľmi dlho. V zásade platí, že väčšinu toho, čo zažívajú Palestínčania a Palestínčanky na okupovaných územiach, zažívajú aj palestínski občania a občianky Izraela, len v menšom meradle.

Na izraelských voľbách je najhorší fakt, že sú už zo svojej podstaty nedemokratické — Palestínčanom a Palestínčankám na okupovaných územiach je právo účasti na nich úplne odopreté. Ide o päť miliónov civilistov a civilistiek, ktorých základné aspekty života kontroluje Izrael, no drží ich pod vojenským súdnym systémom, bez volebného práva, bez občianstva, uväzňuje ich do obkľúčených get, obmedzuje im prídel vody, búra im domy, ničí ich sady, vyháňa ich z pôdy, ktorú obývajú a obrábajú, a kolonizuje ich územie vlastnými osadníkmi. Keď sa Palestínčania a Palestínčanky proti tomu búria, beztrestne ich strieľa, svojvoľne väzní, mučí a zabíja. Toto o situácii v Izraeli a na Palestínskych okupovaných územiach konštatujú rešpektované medzinárodné aj izraelské ľudskoprávne organizácie.

Na území celej historickej Palestíny dnes fakticky existuje jeden štát. Židia v ňom tvoria menšinu. Izrael môže byť napriek tomu „židovským“ len vďaka tomu, že z demokratického procesu vylučuje väčšinu Palestínčanov a Palestínčaniek. Demokratický imidž na Západe si zase udržiava aj vďaka tomu, že malú časť Palestínčanov a Palestínčaniek, ktorej občianstvo a volebné právo „veľkoryso“ udelil, používa ako figový list na zakrytie do neba volajúceho rasistického a opresívneho charakteru celej izraelskej politiky.

Ako hovorí izraelský novinár denníka Haárec a dlhoročný spolupracovník Šimona Peresa Gideon Levy, Izrael je demokraciou pre Židov a Židovky, ale apartheidom pre Palestínčanov a Palestínčanky. Aj tieto voľby to naďalej potvrdzujú.

Texty vycházející v rámci víkendové rubriky Dopis ze Slovenska jsou přebírány z webu Poleblog.sk, partnerského média DR na Slovensku.