Azda nikto nevystihol opätovné zvolenie Baracka Obamu v roku 2012 za prezidenta lepšie ako americký komik Bill Maher. Podľa neho máte v Spojených štátoch vo voľbách iba dve možnosti: buď zvoliť zverencov ústavu pre mentálne postihnutých (čím narážal na republikánskych kandidátov v primárkach navrhujúcich vytvoriť ďalší štát USA na mesiaci), alebo voliť demokratov, kde „d“ znamená „dissapointment“ (sklamanie). A treba povedať, že to nebýva len tak hocijaké sklamanie.

Počas svojho úradovania sa Bill Clinton a jeho administratíva namiesto dohľadu nad veľkými bankami a regulácie finančných trhov vyznamenali zrušením Glass-Steagallovho zákona, ktorý mal zabrániť opakovaniu veľkej hospodárskej krízy. O niekoľko rokov nato, čuduj sa svete, sa vrátila kríza rovnako obávaných rozmerov. Obama, jeho nasledovník z Demokratickej strany, sa prezentoval ako prezident, ktorý zmierni jej dôsledky napríklad vytvorením miliónov pracovných miest. To síce spravil, avšak až 94% z nich bolo na dočasný pracovný úväzok, dohodu, či skrátený úväzok, naviac slabo zaplatených a bez benefitov.

Sociálne rozdiely, ktoré krach do Spojených štátov priniesol, neboli takto akútne od medzivojnového obdobia. Zatiaľ čo majetok 90% amerických rodín upadal v dôsledku rastúcej zadĺženosti, poklesu hodnoty aktív a stagnujúcich reálnych miezd, vlastníctvo najbohatšieho 0,1% narástlo do takej výšky, že sa im vyrovná. Len šiesti dediči obchodnej siete Walmart majú majetok väčší ako 42% Američanov dohromady. Úspech Walmartu nie je zázračný ani náhodný — slabo zarábajúcim totiž ponúka nízke ceny a čím je týchto nakupujúcich viac, tým viac ničí konkurenciu s jej pracovnými miestami. So svojimi nízkymi zárobkami však nikdy nevytvoria dopyt, ktorý by ekonomiku naozaj naštartoval. Aj preto je pre väčšinu Američanov ekonomická recesia naďalej veľmi reálna a vyhliadky na vymanenie sa z nej slabé.

Keď Obama v roku 2008 zachránil banky pred bankrotom obrovskou injekciou z peňazí daňových poplatníkov, ospravedlnil to slovami, že takto pomáha aj ľuďom. Už omnoho ťažšie sa vysvetľovalo zistenie, že časť peňazí napumpovaných do poisťovacej spoločnosti AIG poputovala na bonusy pre jej zamestnancov. Liberálny komentátor William Greider vtedy vo Washington Post napísal, že ľudia dostali lekciu o tom, kto má moc a kto nie, a že vláda má hromadu peňazí na míňanie ak si to prajú tí správni ľudia.

Veľa bežných ľudí si potom kládlo otázku „A kto zachráni mňa?“. Prečo sa pomoc nenasmerovala na zastavenie prepúšťania učiteľov či hasičov, na preškolenie prepustených pracujúcich, alebo najatie robotníkov na opravu chátrajúcej infraštruktúry? Prečo sa nezachraňujú ľudia ak prudko klesne hodnota ich nehnuteľností, keď prídu o prácu, alebo sa ich dôchodkové fondy dostanú do ekonomického víru, ktorý nespôsobili? Naviac, štúdia založená na výpočtoch ekonómov MMF zistila, že bez každoročných miliardových príspevkov daňových poplatníkov by mnohé z najväčších bánk by pre svojich akcionárov neboli ani rentabilné. Opäť, aký zmysel malo futrovať banky peniazmi namiesto investovania do produktívnej sféry, ktorá dokáže reálne obnoviť dopyt a oživiť ekonomiku?

Za rozhodnutím Američanov zvoliť do pozície novej hlavy štátu neokrôchaného miliardára treba hľadať nevôľu pokračovať so stranou, ktorá, zdá sa, zabudla na ľudí. Mnohí Trumpovi voliči nie sú rasisti, pretože v krajine, kde je 12% černochov, volila väčšina voličov za prezidenta raz alebo dvakrát Baracka Husseina Obamu. Bude to skôr tým, že pochodeň nádeje, o ktorej písal ešte predtým, ako bol zvolený, a ktorú následne skutočne niesol, zhasla. Jeho odkaz sa zmenil na takmer absolútnu nedôveru v politikov, či z Demokratickej alebo Republikánskej strany, stelesnenú v enfant terrible druhej zo strán, ktorá sa k nemu spočiatku ani nehlásila.

To, čo sa však Trumpovi, možno aj nechtiac, už teraz podarilo, je poukázať na sociálne rozpory, panujúce v krajine, na triedny boj, ktorý v nej prebieha. Na zápas medzi finančnými špekuláciami a produktívnym sektorom, vyššími bonusmi bankárov a platmi pracujúcich. Alebo, ako to vyjadril vyradený kandidát Sanders, zápas o to, či bude kongres regulovať Wall Street, alebo Wall Street regulovať kongres.

Texty vycházející v rámci víkendové rubriky Dopis ze Slovenska jsou přebírány z webu Poleblog.sk, partnerského média DR na Slovensku.