Slovenská národná strana (SNS), ktorá v 2023 získala rezort kultúry — a životného prostredia — s 5,6 % odovzdaných hlasov, je podobne ako českí Motoristi najmenšou stranou vládnej koalície. Na rozdiel od „inovatívnych“ Motoristov, pôvod samotnej značky SNS sa odkazuje už na rok 1871, ale namiesto ukotvenosti v akejsi tradícii tvorila „národniarsku“ kandidátku do volieb 2023 nesúrodá skvadra proruských influencerov, dokonca bez členstva v strane, spojených témami imigrácie, odmietania práv LGBTIQ+, ochrany prírody a liberalizmu vo všeobecnosti.

To do parlamentu a potom na exekutívne funkcie prinieslo „divoké karty“, aktuálne požívajúce, pri krehkej vládnej väčšine, výhodu faktickej neodvolateľnosti — v prípade neúspechu by sa vrátili do parlamentu bez motivácie hlasovať predvídateľne a Ficovo vládnutie by sa tak mohlo stať neudržateľným.

Malá, vnútorne nesúrodá extrémistická strana sa stala „jazýčkom na váhach“ moci celého kabinetu. To ponúka pragmatický pohľad na premiérovo nebývalé úsilie pri obhajobe katastrofálneho výkonu bývalej moderátorky komerčnej, následne dezinformačnej televízie, ministerky kultúry Martiny Šimkovičovej.

Slovenská cesta — od smiešnych absurdít k demolácii rezortu

Rozpočtové kapitoly životného prostredia a kultúry sú v pomere k iným malé, a strany o ne spravidla nejavia záujem — v tomto zmysle pripadli práve najmenšej SNS. Už toto vyvolalo v kultúrnej obci znepokojenie a pri informáciách, že sa zvažuje obsadenie rezortu nechvalne známym „bielym golierom“ Tomášom Tarabom s neonacistickou minulosťou (členstvo v Kotlebovej ĽSNS), vznikla prvá preventívna petícia proti tejto možnosti.

Menej výrazná a od pohľadu simplexnejšia Martina Šimkovičová v tomto kontexte pôsobila ako menej hrozivá možnosť. Tento dojem nenarušil ani jej prvý verejný výstup známy aj v Čechách — nechcene komický list vtedajšiemu ministrovi kultúry Baxovi pri príležitosti vzniku ČSR, ani ďalšie pokusy reprezentovať na medzinárodných fórach — celá to pôsobilo predovšetkým absurdne.

O viac ako dva mesiace po začiatku Šimkovičovej éry nastúpil na Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky ako generálny tajomník služobného úradu dedič tradície ŠtB Lukáš Machala. Pozvoľný vývoj akceleroval, keď postupne „preformátoval“ a začal plne kontrolovať Ministerstvo: k dnešku bolo postupne prepustených 75 % zametnancov.

Stal sa tak faktickým ministrom kultúry, so Šimkovičovou vo funkcii hovorkyne. Jeho skutočný význam verejnosť začala vnímať až postupne, preto v prvých mesiacoch plánoval „kultúrnu revolúciu“ relatívne nerušene, bokom od verejného záujmu a tlakov — smerovaných na Šimkovičovú. Prvými krokmi boli účelové zmeny legislatívy, pripravované v koordinácii s poslancom Michelkom.

Rušenie, odvolávanie a odpor v SNG

Prvou, úplne zrušenou, bola Kunsthalle (KHB), v tom čase vedená Jenom Kratochvílom z českého prostredia. Výber „prvého zásahu“ bol strategicky premyslený, KHB mala dlhodobé prevádzkové problémy a celý krok navyše prebehol rafinovaným spôsobom — vynútenou rezignáciou riaditeľa a nariadeným zlúčením so Slovenskou národnou galériou (SNG). Podobná situácia už minulosti raz nastala, a po pobyte „v inkubátore“ sa KHB vtedy podarilo obnoviť.

Tentokrát ju ale Ministerstvo súbežne odpísalo zo štátneho rozpočtu a SNG, v tom čase stále zabiehajúca rekonštruovaný areál, tak dostala „mŕtvu váhu“ inej inštitúcie, rozloženej administratívne, aj personálne. To viedlo ku kontroverzne vnímanému rozhodnutiu vedenia KHB v tomto stave „natvrdo resetovať“ rozpustením, so zámerom vrátiť ju neskôr v inej, „ozdravenej“ podobe — čo sa ale už neudialo. Odpor verejnosti preto v tom čase relatívne slabý.

Ministerstvo aj v druhom prípade postupovalo ako predátor cieliaci na „slabšie kusy“, odvolajúc riaditeľku malej inštitúcie — domu umenia pre deti Bibiany, Zuzany Liptákovej, ktorá sa pri reformných snahách dostala do konfliktu s intrigánskymi starými štruktúrami a za ktorú už mali náhradu v podobe nekvalifikovanej susedy ministerky Šimkovičovej z rakúskeho Kittsee. Zásah tentokrát už vyvolal protesty a vyústil do dobrovoľných, neskôr nútených výpovedí pre kritické zamestnanectvo a inštitúcia odvtedy ostala prakticky umŕtvená v svojej post-komunistickej podobe.

Skutočný spád nadobudlo odvolávanie štatutárov po tom, ako na začiatku augusta 2023 nadobudla účinnosť novelizovaná legislatíva (odmietnutá Čaputovou, ale potom podpísaná Pellegrinim) umožňujúca urobiť tak bez udania dôvodu. V prvý augustový týždeň, v tradičnom období letných dovoleniek bol najprv odvolaný štatutár Slovenského národného divadla Matej Drlička, ktorý si bol nútený prevziať dokumenty v skorých ranných hodinách vo svojom byte v župane, o deň neskôr nasledovala riaditeľka SNG Alexandra Kusá, ktorá sa Drličku predtým verejne zastala.

Prvotným špekuláciám o tom, že odvolanie si „privolala“ práve týmto výstupom, nezodpovedal fakt, že hneď na druhý deň nastúpil do SNG náhradník — krízový manažér, ktorý predtým údajne prešiel výberom. Kusá už mala z pohľadu Ministerstva čierne body v podobe spontánneho protestu platformy OK! na otvorení Bienále v Benátkach, pravdepodobne aj výstavného projektu pri príležitosti mesiaca Pride. Odvolania vedenia úspešných a populárnych inštitúcií zapôsobili na verejnosť ako šok a boli nasledované, napriek letnému obdobiu, dovtedy najmasívnejšími protestami kultúrnej obce.

Nasledovalo obdobie šesti mesiacov vzdoru prekvapivo súdržného zamestnaneckého kolektívu vo vnútri galérie, ktoré v detaile mapovala výstava Historie jednoho zápasu v GHMP, počas ktorého boli postupne skúšané rôzne formy vyjednávania, protestu, snáh o lobbing a verejného tlaku, všetko ale bez zmeny zjavne vopred nastaveného kurzu. V procese riadeného rozkladu inštitúcie sa postupne vystriedali až traja „krízoví manažéri“.

Ministerstvo, pravdepodobne s pomocou bývalého zamestnanca Martina Šugára, presadilo novú organizačnú štruktúru, neprekvapivo umožňujúcu prepustiť politicky nepohodlné kádre z dôvodu „nadbytočnosti“ — napríklad senior kurátoriek a kurátora, alebo vedúcej marketingového oddelenia. V reakcii na tieto snahy veľká časť zamestnanectva pohrozila hromadnou výpoveďou, ktorú o tri mesiace aj zrealizovala — všetko bez akéhokoľvek náznaku ministerstva vyjednávať alebo korigovať prijaté rozhodnutia.

Po roku neskôr je predtým dlhodobo úspešná inštitúcia taktiež v útlmovom režime, s nejasnou identitou, minimom realizovaných výstavných projektov otáznej kvality, aj napriek angažmá českého Martina Dostála na novo vytvorenú pozíciu šéfkurátora SNG.

Systematický rozklad kultúrnych inštitúcií

Štatutári „veľkých inštitúcií“ (o niekoľko týždňov neskôr pribudol riaditeľ Slovenského národného múzea) v priamej správe MK SR boli začiatkom vlny personálnych čistiek. V záujme ovládnuť verejnoprávny rozhlas a televíziu RTVS zašlo ohýbanie zákonnosti tak ďaleko, že pre výmenu štatutára, ktorú nebolo možné realizovať inak, formálne zrušilli a nanovo založili celú inštitúciu pod názvom STVR (a ďalší rok fungovali v provizóriu bez regulérneho vedenia a loga).

Odvolávanie pokračovalo na Pamiatkových úradoch, v menších aj regionálnych inštitúciách — všade, kde malo ministerstvo dosah. Cez ďalšie zmeny legislatívy a personálne preobsadenie vedenia a Rady bol umŕtvený Fond na podporu umenia pre financovanie nezriaďovanej kultúry. Opakujúcimi sa výsledkami činnosti Ministerstva boli útlm činnosti, pokles kvality a rozvrat verejných služieb v oblasti kultúry.

Výpadok finančných prostriedkov štátu pre „zrušenú kultúru“ je čiastočne kompenzovaný na úrovni samospráv, sponzoringom a solidárnymi zbierkami, ale táto situácia nie je dlhodobo udržateľná — mnohým subjektom a aktivitám hrozí zánik. Kultúrna scéna zatiaľ zotrváva v protestnej aktivite a upína svoje nádeje na nadchádzajúce voľby 2027.

Popri protestoch, časť systematického úsilia má za cieľ ovplyvniť legislatívu EÚ, ktorá doteraz pôsobí ako jedna z mála funkčných bariér proti vládnej deštrukcii, predovšetkým cez medzinárodnú Konferenciu OK!, prvým výstupom bola Bratislavská deklarácia. Iné aktivity smerujú k návrhom reforiem na opravu akútnych následkov prebiehajúcej deštrukcie, ale aj potrebným dlhodobým systémovým zmenám a sústreďuje sa v strategickom Pláne pre obnovu a odolnosť kultúry.

Poučenia z krízového vývoja

Popísaný proces nie je výhradne slovenskou cestou, jeho prototyp bol na základe inšpirácie „tradičnými“ ruskými postupmi dlhodobo realizovaný v Orbánovom Maďarsku, posledne v akcelerovanej podobe aj v Trumpovskej Amerike, aj inde — zdá sa preto, že môže ísť o širší politický trend, postihujúci tradičné demokracie rovnako ako krajiny post-komunistického priestoru.

Kým po kolapse východného bloku, v období trhovej transformácie spoločností nebola oblasť kultúry prioritou pre politikov reformných, ani populistických, v konzervatívnom obrate poslednej dekády sa stáva hracou plochou zástupných konfliktov účinne zaplavujúcich mediálny priestor. Potreba západných konzervatívcov „demontovať ľavicovú kultúrnu dominanciu“ účinne koexistuje s retro-komunistickým triednym bojom so spoločenskou kastou „umelcov-darmožráčov“.

Symbolické profesijné „popravy podvratných živlov“ sú vďačným divadlom pre dav fanúšikov moci a „dym zo spálených kultúrnych statkov“ súbežne vytvára účinnú clonu pre menej príťažlivé formy jej zneužívania, napríklad rozkrádanie verejných zdrojov.

Historicky preverenou taktikou je vykázať nekomformnú umeleckú scénu z tradičného mediálneho prostredia a súbežne ju odrezať od prostriedkov zo štátnych, ideálne aj významnejších súkromných zdrojov. V tomto smere je zatiaľ relatívne slobodný internet a jeho platformy (ktoré na druhej strane spôsobili nárast novodobý populizmu) „protilátkou proti vymazávaniu“ — cez možnú viditeľnosť disentu, priame financovanie ich tvorby užívateľmi, až po možnosť organizácie spoločenského odporu. Verme, že sa pri kontrole internetového priestoru populistickí aktéri znova nepoučia najnovším ruským príkladom.

Verejný tlak

Zatiaľ najpozitívnejším výsledkom verejného odporu boli protesty proti nominácii populistického ministra v Litve, kde viedli prekvapivo k jeho rezignácii a preobsadeniu nominantkou z inej strany.

Toto sa ale pri vývoji Slovensku a inde javí skôr ako prekvapivá výnimka (svedčiaca zrejme o vyššej kvalite tamojšej demokracie) proti základnej militantnej stratégii neokonzervatívnych „križiakov“. Tí politického oponenta definujú v kontraste k „zdravo súťaživému“ demokratickému diskurzu ako zlého nepriateľa v „svätej vojne“. Tomu sa nikdy neustupuje, kompromis je „zradou vyššieho princípu“, pripustiť si chybu je slabosťou a výhodou pre protistranu. Ak v niečom predsa len uhnú z proklamovaných zámerov, je to prezentované ako súčasť plánu, ktorý „hlúpi“ oponenti nepochopili.

Napriek tomu, že tieto informácie nie sú nové, priznať si, že sa týmto spôsobom uvažuje vo vláde, ktorá má nad nami moc, je natoľko nepríjemné, že slovenskej kultúrnej obci trvalo takmer dva roky, kým pochopila, že štandardnejšie nátlakové a vyjednávacie taktiky nebudú v nových podmienkach fungovať.

Samozrejmými reakciami boli dve masové petície na odvolanie ministerky, mnohonásobne prevýšili počet jej referenčných hlasov, protesty, nájazdy na ministerský Facebook, ktorý potom nebol mesiace funkčný a ministerka miesto neho komunikovala cez konšpiračný kanál na Telegrame, prednášanie sťažností na pravidelne blokovaných parlamentných výboroch, pokusy o lobing vo stranách vládnej koalície, tlak s pomocou samospráv a odborových organizácií — nič z toho neprinieslo výsledky, niekedy pribrzdilo, ale nakoniec nezastavilo deštruktívne procesy.

Z informácií, ktoré prenikli, mala samotná Šimkovičová spočiatku problémy tento tlak absorbovať, viackrát údajne uvažovala o rezignácii, ale tomu zabránili mocenské záujmy — a zrejme aj autentické uspokojenie z trápenia „vzpurnej“ kultúry — premiéra Roberta Fica, ktorý ju v jej funkcii udržiava doteraz a do volieb sa to zrejme nezmení.

Zo slovenskej skúsenosti sa ako najmenej účinné javia petície, otvorené listy a výzvy — vo vyššie spomínanom anti-konsenzuálnom nastavení sú málo efektívne vynaloženou energiou a len zvyšujú pocit bezvýchodiskovosti.

Je naopak možné odporučiť akékoľvek formy protestov, s realistickým (skromným) očakávaním výsledkov, reálne fungujú predovšetkým ako forma terapie do vnútra komunity. Pri ich organizácii je ale dobré prihliadať na populistickú stratégiu „zaplavovania zóny“ a citlivo vnímať celkový obraz — aby „reflexívne spoustený“ odpor nenapomohol skrývaniu nebezpečnejších vládnych machinácií. Na Slovensku sa zatiaľ nedarí pravidelne integrovať protesty kultúrnej obce s tými z iných oblastí — ale práve to môže byť účinnou taktikou proti cielenému prekrývaniu káuz.

Po dlhšom období zámerne frekventovaných excesov populistickej vlády prichádza prirodzená protestná únava a účasť na mobilizačných protestoch klesá. Vtedy je vhodné zmeniť stratégiu a organizovať miesto masových zacielené početne malé, kreatívne protesty a performancie, ktoré pri správnom dizajne fungujú analogicky k mediálnym vyrušeniam využívanými samotnými populistami na presmerovanie pozornosti.

V ideálnom prípade si vedia získať pozornosť verejnosti a médií, účinne komunikovať sporné body a ideálne si aj vynútiť reakcie protistrany a dočasne tak kolonizovať jej mediálny priestor. Pri úvahách o forme akcie je treba mať na mysli, že bude snaha ju dezinterpretovať tak, aby buď umožnila šikanu organizátorstva napríklad predvolaním na políciu za nebezpečné vyhrážanie alebo jeho obviňovania zo spoločensky problematického správania.

Vo všeobecnosti ale platí, že vyrušovanie populistov od ich agendy — cielenej deštrukcie hodnôt pri osobnom obohacovaní sa — je spoločensky prospešnou činnosťou.