Atentát na pravicového aktivistu Charlieho Kirka a náhodná vražda mladej ukrajinky Iriny Zarutskej — napriek tomu, že sa stali v odlišných časoch, priestoroch a majú mnoho ďalších odlišných kriminologických aspektov, tak sú prepájané v rámci mýtopoetického kódu. Ten ich prepája do konzistentnej nadinterpretácie, čím sa generuje príbeh obsahujúci svojich hrdinov a „zloduchov“.

Od Kirka k realite 3.0.

Kirkove posledné slová v Utahu sa snažili manipulatívne vykresliť trans ľudí ako masových vrahov. Bez prihliadnutia na kriminalistické fakty, že americkým štatistikám ešte stále dominujú bieli vrahovia, ktorí tvoria až 54 percent, k sexuologickým dátam síce neexistuje relevantná štatistika, ale dá sa predpokladať, že väčšina sú heterosexuálni. To platí aj pre tzv. extrémistické vraždy, v ktorých vedú pravičiari.

Na kritickú pripomienku potom Kirk reagoval vyhýbavo a od trans ľudí prešiel k prepojeniu vrážd s gangami a teda etnickými minoritami. A práve vtedy dostal zásah, nie od „modrovlasého trans afroameričana v BDSM postroji“, ale od nevýrazného bieleho mladíka z mormonskej „MAGA“ rodiny.

Podobný atribút — „biely mladík“, nakoniec spĺňa aj strelec Desmond Holly, ktorý len hodinu potom vtrhol do školy a usmrtil minimálne jednu osobu, ďalšie skončili v nemocnici so zraneniami. Holly bol návštevník antisemitských a „white-supremacy“ fór, rovnako ako jeho predchodcovia, resp. ďalší páchatelia masových strelieb: Brenton Tarrant, Patrick Crusius, John T. Earnest či Dylann Roof.

Práve mýtopoetika, ktorá sa aktualizuje aj v podmienkach webu 3.0, od takýchto skutočností selektívne odhliada. Dôraz na nové média nie je náhodný, pretože ich maximálne využitie katolícka cirkev fakticky potvrdila aj nedávnym blahorečením „božieho influencera“ a patróna internetu Carla Acutisa. Preto sa pokúsim túto mýtopoetiku viac priblížiť. A to trochu inak, ako to už naznačil text Petra Kratochvíla pre Alarm.

Kresťanská mýtopoetika a jej konfúzia s neofašizmom

O páchateľovi atentátu na Kirka, 22-ročnom Tylerovi Robinsonovi kolovali rôzne fámy. O jeho pozadí a motívoch — tie môže určiť až uzavreté vyšetrovanie. Pre konzervatívnu kresťanskú mýtopoetiku sa potom opäť selektívne zvýrazní údajný vzťah páchateľa k nejakej trans osobe, aby sa vytvorila falošná kauzalita aj korelácia: Sodoma a Gomora.

Akoby transsexualita alebo afinita k nejakej osobe nevyhnutne predurčovali niekoho stať sa „diabolským“ vrahom. A zároveň vylučovali možnosť byť konzervatívna, resp. kresťanská transosoba či ktokoľvek v škále LGBTQ+. Mýtopoetiku samozrejme takéto biasy nezaujímajú, nie je schopná ich reflektovať a narúšalo by to jej sugestívnu silu.

Takáto sugescia v zmysle naratívu o skupinovom vraždení — keď sa jeden konkrétny páchateľ pretvorí na kolektív spolupáchateľov — sa objavila bezprostredne po atentáte a pravdepodobne bude pretrvávať aj naďalej. Posilňuje to súdržnosť.

Za kolektívneho páchateľa boli, aj z pozície prezidenta Trumpa, automaticky označení Demokrati a radikálne ľavičiarstvo. V európskom kontexte potom liberáli, resp. „progresívci“. Len pripomeniem, že schvaľovanie a vysmievanie je len vysmievanie a schvaľovanie, čiže nie vražda samotná. Trestné právo to našťastie rozlišuje, ale „digitálny roj“ (Byung-Chul Han) volajúci po represiách už nie, vrátane „elitných komentátorov“.

Napríklad Milan Vodička, redaktor MF DNES vo svojom komentári z 12.9. explicitne píše: „zahájil své velké turné pod nápisem Dokažte mi, že se mýlím. Dokázali to tak, že ho odstřelili jako psa.“ Ani 12. 9., ani niekoľko dní potom nechytila polícia iného páchateľa, ani nenašla prepojenia (premenlivé sympatie k spôsobom, osobnostiam, ideológiám, ktoré sú bežné aj pre „osamelých vlkov“ ešte nezakladajú členstvo v skupine) na nejakú konkrétnu organizáciu, nech si ju nazveme akokoľvek.

Takže komentátor Vodička skôr „popravil ako psa“ fakty, ktoré nepripúšťajú takúto nadinterpretáciu. A to platí pre mnohých ďalších, vrátane kardinála Dominika Duku, ktorý mal potrebu zorganizovať androcentrickú omšu za mučeníka Kirka. A nie napr. za zavraždenú političku Melissu Hortman, ktorá bola tiež katolíčka, ale žiaľ z „opozičného tábora“ a bez fundamentalistickej prímesi.

V tom istom „duchu“ sa k Dukovi pridávajú aj iné česko-slovenské hlasy. Tak napr. portál Christianitas píše, že Kirk bol „posledný, ktorý chcel s progresívcami ešte debatovať“ a teda ide o „zlomový bod v dejinách“.

V inom texte od toho istého autora, mimochodom člena aktívnych záloh Mateja Gavláka, s názvom Stačilo!, píše: „Progresívci prekročili pomyselný Rubikon. V septembri 2025 sa svet definitívne zmenil.“ A „(…) nikomu ani len nenapadlo, že agenda progresívcov vlastne môže byť diabolská. (…) Problémom však je, že keď odmietnete existenciu Boha i satana, musíte si vytvoriť vlastných. A progresívci si ich vytvorili. Bohom sa im stala veda a satanom… Hitler.“

Gavlák po svojom „postmodernom zlepení“ rôznych symbolov a fenoménov na záver píše: „Verte mi. Keď vám hovorím, že sa vaša vláda skončila, tak to myslím vážne. Už nami nebudete zametať podlahu. Stačilo. Je koniec.“

Podobné texty sú dobrý úvod do toho „ako funguje“ paranoidný jazyk v religióznom diskurze. Práve ten produkuje takéto homílie — a ktorý v niektorých aspektoch hraničí až so savonarolovským fanatizmom. Takýchto „kazateľov“ by sme v christianizovanom euro-americkom priestore našli naozaj mnoho. Aby som neostal iba pri klasickom klišé „my vs. oni/ony“ (za zlo sú totiž považované aj feministky a ženy odmietajúce nosiť dlhú sukňu), ktoré stále funguje, spomeniem aj iné podporné faktory tejto kresťanskej mýtopoetiky.

Dobro a zlo

Binárny metafyzický kód organizujúci svet podľa Dobra (my na strane Boha) a Zla (oni na strane Satana), temnotou vedúcou do pekla a zatratenia verzus svetlom vedúcim k nebu vykúpeniu a nádeji na vzkriesenie. V zmysle tejto eschatológie vznikajú aj rôzne vyobrazenia Kirka v nebi a ako sa premenení na anjelov držia s Irinou za ruky. Kirka, ktorý ju teraz chráni, Kirk ako martýr s aureolou.

Spomínaný pomer Dobra sa potom distribuuje podľa príslušnosti k „jadrovej náuke“. Ak je jadrom rímsky katolicizmus, tak na jeho periférii ostáva všetko ostatné. Kresťanstvo a jeho katolícka vetva nie sú teda až také pasívne, akoby mohol k tomuto vnímaniu zvádzať resentiment Friedricha Nietzscheho či morálka slabých otrokov. Kresťanstvo, na rozdiel od iných religiozít, má najprepracovanejšiu aktívnu misijnú činnosť, ktorá v súčasnosti využíva aj drony.

Takže sú dva spôsoby ako okrem katechézy zaviesť toto metafyzické Dobro do odlišnej spoločnosti: misijná činnosť (tú Kirk tak oceňoval na Mormonoch), ktorá je častokrát bezohľadná k lokálnej tradícii, sociálnej štruktúre a potom druhý spôsob — „vybiť to po meči“, čiže križiacke výpravy. A to nielen von, smerom k inovercom, ako sa rámcujú križiacke výpravy, totiž — len cez obraz tých „Veľkých“, zameraných na boj proti moslimom a za oslobodenie Kristovho hrobu. Sú to desiatky až stovky drobných križiackych výprav do vnútra. Proti iným kresťanským náukám.

Mimo aktívnu činnosť je tu potom, minimálne od sv. Pavla na jeho ceste do Damasku — christianizovaná európska tradícia epifánie a teofánie, čiže náhleho zjavenia (revelatio) Boha, ktoré môže viesť k radikálnej konverzii (podľa katolíckych fundamentalistov vraj Kirk mohol k ním konvertovať, ale nestihol to, čo len intenzifikuje túto „katolícku traumu“).

Takéto udalosti sa potom v antropocentrickom modeli vnímajú ako planetárny prevrat. Osvietení konvertita tak zo svojej pustovne, alebo po dojazdoch z námeľu (svätojánske žito) môže odhodlať kázať alebo len priniesť zvesť. Či už pozitívnu alebo negatívnu, čím sa dostávame na pozície ďalšej mýtopoetiky: paranoidnej apokalyptiky.