Atentát na pravicového aktivistu Charlieho Kirka a náhodná vražda mladej ukrajinky Iriny Zarutskej — napriek tomu, že sa stali v odlišných časoch, priestoroch a majú mnoho ďalších odlišných kriminologických aspektov, tak sú prepájané v rámci mýtopoetického kódu. Ten ich prepája do konzistentnej nadinterpretácie, čím sa generuje príbeh obsahujúci svojich hrdinov a „zloduchov“.

Od Kirka k realite 3.0.

Kirkove posledné slová v Utahu sa snažili manipulatívne vykresliť trans ľudí ako masových vrahov. Bez prihliadnutia na kriminalistické fakty, že americkým štatistikám ešte stále dominujú bieli vrahovia, ktorí tvoria až 54 percent, k sexuologickým dátam síce neexistuje relevantná štatistika, ale dá sa predpokladať, že väčšina sú heterosexuálni. To platí aj pre tzv. extrémistické vraždy, v ktorých vedú pravičiari.

Na kritickú pripomienku potom Kirk reagoval vyhýbavo a od trans ľudí prešiel k prepojeniu vrážd s gangami a teda etnickými minoritami. A práve vtedy dostal zásah, nie od „modrovlasého trans afroameričana v BDSM postroji“, ale od nevýrazného bieleho mladíka z mormonskej „MAGA“ rodiny.

Podobný atribút — „biely mladík“, nakoniec spĺňa aj strelec Desmond Holly, ktorý len hodinu potom vtrhol do školy a usmrtil minimálne jednu osobu, ďalšie skončili v nemocnici so zraneniami. Holly bol návštevník antisemitských a „white-supremacy“ fór, rovnako ako jeho predchodcovia, resp. ďalší páchatelia masových strelieb: Brenton Tarrant, Patrick Crusius, John T. Earnest či Dylann Roof.

Práve mýtopoetika, ktorá sa aktualizuje aj v podmienkach webu 3.0, od takýchto skutočností selektívne odhliada. Dôraz na nové média nie je náhodný, pretože ich maximálne využitie katolícka cirkev fakticky potvrdila aj nedávnym blahorečením „božieho influencera“ a patróna internetu Carla Acutisa. Preto sa pokúsim túto mýtopoetiku viac priblížiť. A to trochu inak, ako to už naznačil text Petra Kratochvíla pre Alarm.

Kresťanská mýtopoetika a jej konfúzia s neofašizmom

O páchateľovi atentátu na Kirka, 22-ročnom Tylerovi Robinsonovi kolovali rôzne fámy. O jeho pozadí a motívoch — tie môže určiť až uzavreté vyšetrovanie. Pre konzervatívnu kresťanskú mýtopoetiku sa potom opäť selektívne zvýrazní údajný vzťah páchateľa k nejakej trans osobe, aby sa vytvorila falošná kauzalita aj korelácia: Sodoma a Gomora.

Akoby transsexualita alebo afinita k nejakej osobe nevyhnutne predurčovali niekoho stať sa „diabolským“ vrahom. A zároveň vylučovali možnosť byť konzervatívna, resp. kresťanská transosoba či ktokoľvek v škále LGBTQ+. Mýtopoetiku samozrejme takéto biasy nezaujímajú, nie je schopná ich reflektovať a narúšalo by to jej sugestívnu silu.

Takáto sugescia v zmysle naratívu o skupinovom vraždení — keď sa jeden konkrétny páchateľ pretvorí na kolektív spolupáchateľov — sa objavila bezprostredne po atentáte a pravdepodobne bude pretrvávať aj naďalej. Posilňuje to súdržnosť.

Za kolektívneho páchateľa boli, aj z pozície prezidenta Trumpa, automaticky označení Demokrati a radikálne ľavičiarstvo. V európskom kontexte potom liberáli, resp. „progresívci“. Len pripomeniem, že schvaľovanie a vysmievanie je len vysmievanie a schvaľovanie, čiže nie vražda samotná. Trestné právo to našťastie rozlišuje, ale „digitálny roj“ (Byung-Chul Han) volajúci po represiách už nie, vrátane „elitných komentátorov“.

Napríklad Milan Vodička, redaktor MF DNES vo svojom komentári z 12.9. explicitne píše: „zahájil své velké turné pod nápisem Dokažte mi, že se mýlím. Dokázali to tak, že ho odstřelili jako psa.“ Ani 12. 9., ani niekoľko dní potom nechytila polícia iného páchateľa, ani nenašla prepojenia (premenlivé sympatie k spôsobom, osobnostiam, ideológiám, ktoré sú bežné aj pre „osamelých vlkov“ ešte nezakladajú členstvo v skupine) na nejakú konkrétnu organizáciu, nech si ju nazveme akokoľvek.

Takže komentátor Vodička skôr „popravil ako psa“ fakty, ktoré nepripúšťajú takúto nadinterpretáciu. A to platí pre mnohých ďalších, vrátane kardinála Dominika Duku, ktorý mal potrebu zorganizovať androcentrickú omšu za mučeníka Kirka. A nie napr. za zavraždenú političku Melissu Hortman, ktorá bola tiež katolíčka, ale žiaľ z „opozičného tábora“ a bez fundamentalistickej prímesi.

V tom istom „duchu“ sa k Dukovi pridávajú aj iné česko-slovenské hlasy. Tak napr. portál Christianitas píše, že Kirk bol „posledný, ktorý chcel s progresívcami ešte debatovať“ a teda ide o „zlomový bod v dejinách“.

V inom texte od toho istého autora, mimochodom člena aktívnych záloh Mateja Gavláka, s názvom Stačilo!, píše: „Progresívci prekročili pomyselný Rubikon. V septembri 2025 sa svet definitívne zmenil.“ A „(…) nikomu ani len nenapadlo, že agenda progresívcov vlastne môže byť diabolská. (…) Problémom však je, že keď odmietnete existenciu Boha i satana, musíte si vytvoriť vlastných. A progresívci si ich vytvorili. Bohom sa im stala veda a satanom… Hitler.“

Gavlák po svojom „postmodernom zlepení“ rôznych symbolov a fenoménov na záver píše: „Verte mi. Keď vám hovorím, že sa vaša vláda skončila, tak to myslím vážne. Už nami nebudete zametať podlahu. Stačilo. Je koniec.“

Podobné texty sú dobrý úvod do toho „ako funguje“ paranoidný jazyk v religióznom diskurze. Práve ten produkuje takéto homílie — a ktorý v niektorých aspektoch hraničí až so savonarolovským fanatizmom. Takýchto „kazateľov“ by sme v christianizovanom euro-americkom priestore našli naozaj mnoho. Aby som neostal iba pri klasickom klišé „my vs. oni/ony“ (za zlo sú totiž považované aj feministky a ženy odmietajúce nosiť dlhú sukňu), ktoré stále funguje, spomeniem aj iné podporné faktory tejto kresťanskej mýtopoetiky.

Dobro a zlo

Binárny metafyzický kód organizujúci svet podľa Dobra (my na strane Boha) a Zla (oni na strane Satana), temnotou vedúcou do pekla a zatratenia verzus svetlom vedúcim k nebu vykúpeniu a nádeji na vzkriesenie. V zmysle tejto eschatológie vznikajú aj rôzne vyobrazenia Kirka v nebi a ako sa premenení na anjelov držia s Irinou za ruky. Kirka, ktorý ju teraz chráni, Kirk ako martýr s aureolou.

Spomínaný pomer Dobra sa potom distribuuje podľa príslušnosti k „jadrovej náuke“. Ak je jadrom rímsky katolicizmus, tak na jeho periférii ostáva všetko ostatné. Kresťanstvo a jeho katolícka vetva nie sú teda až také pasívne, akoby mohol k tomuto vnímaniu zvádzať resentiment Friedricha Nietzscheho či morálka slabých otrokov. Kresťanstvo, na rozdiel od iných religiozít, má najprepracovanejšiu aktívnu misijnú činnosť, ktorá v súčasnosti využíva aj drony.

Takže sú dva spôsoby ako okrem katechézy zaviesť toto metafyzické Dobro do odlišnej spoločnosti: misijná činnosť (tú Kirk tak oceňoval na Mormonoch), ktorá je častokrát bezohľadná k lokálnej tradícii, sociálnej štruktúre a potom druhý spôsob — „vybiť to po meči“, čiže križiacke výpravy. A to nielen von, smerom k inovercom, ako sa rámcujú križiacke výpravy, totiž — len cez obraz tých „Veľkých“, zameraných na boj proti moslimom a za oslobodenie Kristovho hrobu. Sú to desiatky až stovky drobných križiackych výprav do vnútra. Proti iným kresťanským náukám.

Mimo aktívnu činnosť je tu potom, minimálne od sv. Pavla na jeho ceste do Damasku — christianizovaná európska tradícia epifánie a teofánie, čiže náhleho zjavenia (revelatio) Boha, ktoré môže viesť k radikálnej konverzii (podľa katolíckych fundamentalistov vraj Kirk mohol k ním konvertovať, ale nestihol to, čo len intenzifikuje túto „katolícku traumu“).

Takéto udalosti sa potom v antropocentrickom modeli vnímajú ako planetárny prevrat. Osvietení konvertita tak zo svojej pustovne, alebo po dojazdoch z námeľu (svätojánske žito) môže odhodlať kázať alebo len priniesť zvesť. Či už pozitívnu alebo negatívnu, čím sa dostávame na pozície ďalšej mýtopoetiky: paranoidnej apokalyptiky.

Nejde však iba o katolíkov, ale aj o ďalších, ktorých ovláda táto mýtopoetická štruktúra. A to cez jazyk, vizuálne symboly, asociácie, skryté implikácie, hodnoty či imitáciu interpretačných štýlov. K tejto štruktúre sa potom pripájajú aj „implicitní kresťania“ a rôzni moralizátori, ale aj kalkulujúci politici ako predseda strany PRO Jindřich Rajchl, Filip Turek či na Slovensku novo vznikajúci koaliční partneri SMER a neofašistické Hnutie Republika.

To slovami svojho predsedu Milana Uhríka unisono vytvára naratív o vraždiacich a šialených progresívcoch. A tisícky ďalších, skoncentrovaných okolo svojich názorových vodcov, stimulované kvázi-konzervatívnymi trollmi a botmi — len potvrdzujú, že táto metafyzická štruktúra sa chce tu a teraz, prostredníctvom svojich neokrižiakov aktualizovať (ak by niekto namietal, že preháňam s pojmami, tak pripomeniem, že Posledný križiak je napr. pseudonym jedného nedávneho ministra na Slovensku).

Čakajú nás križiacke výpravy 2.0, 3.0?

Popri veľkých križiackych výpravách sa zabúda na množstvo menších výprav do vnútra európskej spoločnosti, aby sa nastolila homogenita a disciplína podľa centrálnej doktríny a autorít: výprava proti polabským Slovanom (1147), livonská križiacka výprava (1198), proti pravoslávnemu Konštantínopolu (1204), proti albigéncom (1209—1229), proti Sicílii (1282—1302), aragónska výprava (1284—1285), proti husitom (1420—1431).

Cieľom teda nebola len cudzia invázia necivilizovaných inovercov-barbarov, ale očista od iných náhľadov, t. j. od rozmanitosti aj vo vnútri samotného kresťanstva. To pokračuje aj v „temnom novoveku“ v rôznych vlnách. Sväté vojny a ťaženia sa pripomínajú aj v 18. storočí, dokonca hneď proti revolúcii a liberálnym tendenciám. Za status quo na obranu monarchií vzniká už v roku 1815 Svätá aliancia Pruska, Rakúska a Ruska.

Cez prizmu kresťanskej mýtopoetiky sa vnímali aj talianski fašisti na čele s Mussolinim, ktorý podpísal Lateránske zmluvy a prisľúbil zaviesť na školách paralelne s fašistickou výchovou aj tú „správnu katolícku“. Francisco Franco nazýval svoj boj proti anarchistom, komunistom, ateistom križiackou výpravou („Esto no es una guerra, es una cruzada.“). Rovnakou kresťanskou rétorikou sa legitimizoval aj diktátor António de Oliveira Salazar v Portugalsku.

V kontexte fašizmu stojí za pozornosť určite mýtopoetická štruktúra politológa Rogera Griffina, totiž ako palingenetický mýtus ultranacionalizmu — vystihuje ho aj známe slovenské klérofašistické heslo: „Za Boha a za Národ“, ktoré si v deväťdesiatych rokoch osvojili aj neonacisti okolo skupiny Krátky proces. Mám voči nej síce výhrady, ale dôraz na palingenézu (koncept znovuzrodenia) spoločnosti potvrdzujú opätovne sa aktualizujúce tradičné hygienicko-sakrálne metafory ako „krst ohňom“, „očista spoločnosti“.

Medzi bežnými ľuďmi až po decentralizované neofašistické bunky, ktoré už nemusia pracovať s tradičným konceptom vodcu a strany, však križiacka rétorika ostáva. V päťdesiatych rokoch ju používal aj Joseph McCarthy v boji proti komunizmu (ale myslelo sa tým aj všeličo iné) a zvolil si ju po 11. septembri aj George W. Bush, keď hovoril o „krížovej výprave proti terorizmu“. To v krajine, kde prezidenti dodnes skladajú prísahu na Bibliu či dokonca svedkovia na súde, je proste kontinuita.

Okrem USA sa kresťanská mýtopoetika a boj so „satanistickým fašizmom“ ozýva aj z jurodivého Ruska či ako „obrana iliberálnej kresťanskej Európy“ z Budapešti. A rovnako kresťanská mutácia fašizmu cez postavu Jozefa Tisa, alebo aj bez neho, znovu ožíva na Slovensku.

Proti komu teraz chcú viesť križiacku výpravu, keď už nie sú na programe dňa katari, albigénci či husiti? Nový nepriateľ: zvrátený progresivizmus a LGBTQ+ agenda. Práve v tejto súvislosti sa začal používať aj fáma o 72 pohlaviach, ktorá sa rovnako napája na málo uvedomovanú kresťanskú mýtopoetiku.

Či už kabala alebo babylonská veža, obidva kontexty sú pre christianizovanú myseľ stimulom k nenávisti a paranoidnej interpretácii, ktorá si takto vytvára fiktívne hrozby. Ak k tomu pripustíme platnosť tzv. Thomasovho teorému, ktorý hovorí len to, že ak si ľudia nadefinujú nejakú hrozbu ako reálnu a to aj bez ohľadu na spomínané fakty, tak začnú túto hrozbu vnímať ako reálnu. To sa skombinuje so sebanapĺňajúcimi sa proroctvami (Robert K. Merton) a začneme mať naozaj veľký problém.

V tejto svätej vojne, ktorú ohlasujú — sú do jedného vreca hodení všetci a podľa potreby sú ako spolupáchatelia kriminalizovaní. Bez ohľadu na rozdiely. Caedite eos. Novit enim Dominus qui sunt eius — Zabite ich všetkých. Pán totiž pozná svojich, ako kedysi vyhlásil cisterciánsky mních Arnaud Amalric.

A čo je asi to najpodstatnejšie, tak tento svätý boj, prekódovaný na boj za normálnosť, pokoj, prirodzenosť, dve pohlavia, tradičné hodnoty, bielu rasu si privlastnil a totálne vyprázdnil to hlavné: pojem antifašizmu. Totiž — tí, čo stoja na strane rozmanitosti sú teraz označovaní ako fašisti. Preto máme v súčasnosti možno ešte väčší problém, aký mali antifašisti, vrátane tých kresťanských, pred rokom 1945. Totiž pojem antifašizmu nejako zmysluplne aktualizovať a identifikovať kultúrne problémy, ktoré okrem ekonomických, politických vždy zahŕňajú aj tie mýtopoetické.