Rozárie Haškovcová vyhrála Cenu Josefa Vavrouška v kategorii Ekozásek roku. Známa česká influencerka venujúca sa životnému prostrediu, ktorá má cez 100 000 sledujúcich, získala ocenenie za prínos v oblasti klímy. Keď sa však na fenomén greenfluencerstva pozrieme bližšie, do pozornosti sa začne vkrádať otázka. Nie sú greenfluenceri a greenfluencerky sami prekážkou riešenia klimatickej krízy?

Greenfluencerstvo sa stalo rozšíreným na sociálnych sieťach a jeho vplyv narastá súčasne s akceleráciou klimatickej krízy a jej katastrofálnym dopadom na životné prostredie. Tvorcovia zeleného obsahu sa stali populárnymi najmä medzi mladými ľuďmi, ktorí sa chcú určitým spôsobom angažovať či vzdelávať v témach ekológie, ochrany klímy a životného prostredia.

Rozširovanie povedomia o klimatickej kríze je bezpochyby dôležité, no pri podrobnejšom preskúmaní fenoménu zelených influencerov sa nedajú prehliadnuť skutočne negatívne dôsledky tohto typu iniciatívy.

Rajský plyn falošného ekoaktivizmu

Obsah typického greenfluencera či greenfluencerky pozostáva z krátkych príspevkov a videí, kde sa spravidla snažia prezentovať udržateľnejšie alternatívy k doteraz často používaným produktom, propagovať pomalú módu, vegánsku stravu, poukazovať na nekalé praktiky výrobcov oblečenia či katastrofálne podmienky, v ktorých sa často odevy vyrábajú. To by bolo samo o sebe v poriadku, avšak problémom sa stáva snaha prezentovať partikulárne riešenia na problémy globálneho rázu.

Ide iba o pomenovanie symptómov namiesto skutočného chorobného jadra problému, ktorý leží v samotnej logike fungovania súčasného socio-ekonomického systému. V tomto zmysle ich tvorba naberá formu anestetika, ktoré nám umožňuje predlžovať ideologickú kómu tvrdeniami, že individuálnymi rozhodnutiami pri spotrebe dokážeme stočiť kurz na plavbe k ekologickej katastrofe.

Vo vytváranom obsahu nechýbajú ani dáta, ktoré sú nepochybne výsledkom dôkladnej rešerše. Ich prezentovaním bez určitého zmysluplného kritického výstupu však dosahujú efekt podobný vyšetreniu u lekára, ktorý skonštatuje, že pacienta bolí hlava, ale namiesto receptu na lieky ho domov pošle s prázdnym obalom od gumených medvedíkov.

Ich tvorba je navyše prepletená spoluprácami s rôznymi firmami, ktorých produkty sa snažia pútavým spôsobom odprezentovať. Zakúpením predražených bio čokolád, krémov alebo fair-trade raňajkového čaju pravdepodobne konzument cíti určitý pocit slasti, no v konečnom dôsledku sa nič týmto správaním nerieši. Vieme síce veľmi dobre, že kúpou takýchto produktov moc neovplyvníme boj s klimatickou krízou, no aj naďalej to robíme, nakoľko nám to umožňuje oddialiť moment konfrontácie s jej ničivými dôsledkami.

Nestávame sa tým obdobou Havlovho zelinára? Ten si síce do výkladu vyvesí proletársky slogan, no jeho obsahu vôbec neverí. Robí to len preto, aby mal pokoj. Ideológia dneška teda funguje na tomto princípe udržiavania nám známej lži pri živote.

Hrejivé objatie armagedonu

Obdobné iniciatívy vznikali už počas 20. storočia. Napríklad projekt Doomsday Clock vznikol v reakcii na jadrové zbrojenie v roku 1947. Každoročne organizácia prezentuje čas, ktorý nám zostáva do odbitia dvanástej hodiny, ktorá symbolizuje koniec sveta, armagedon. Zámerom je poukázať na krehkosť našej existencie a podnietiť kroky na odvrátenie katastrofy — ekologickej či nukleárnej.

Účinnosť takejto iniciatívy asi najviac vystihuje fakt, že aj po tridsiatich piatich rokoch od konca studenej vojny organizácia stále existuje. Podobné projekty, či už vedome alebo nevedome, predlžujú falošný sen, že ešte máme čas. Nebolo by účinnejšou stratégiou prehlásiť, že katastrofa sa už stala? Že už nám čas v skutočnosti došiel? Možno by práve to podnietilo ľudí k činnostiam, ktoré majú skutočný význam.

Vezmime si príklad bezvýznamnosti bezpečných priestorov. Sme svedkami ich zakladania pre početné skupiny ľudí, ktoré v živote čelia prekážkam a tlakom rôznych druhov. Ich cieľom je poskytnúť týmto jednotlivcom akýsi druh úteku, aby sa mohli realizovať a rozvíjať napriek nepriaznivým podmienkam, ktoré sú pred nich kladené. Nereprezentuje tento trend presný opak toho, čo by sa malo diať?

Namiesto toho, aby sme sa realite postavili čelom a snažili sa ju zmeniť tak, aby podobné priestory nemuseli vznikať, sú pre nás len akýmisi barličkami. Tie nám síce pomáhajú v pohybe, no neotvárajú možnosť na ich odhodenie a postavenie sa na vlastné nohy. Nie je základnou chybou greenfluencerstva a jeho obdôb práve to, že vytvárajú priestor, v ktorom nie je možné ich vlastné prekonanie?

Potreba beznádeje

Východiskom z takejto situácie sa paradoxne javí beznádej, tak, ako ju prezentuje slovinský filozof Slavoj Žižek. Ten tvrdí, že jediná cesta k autentickej nádeji vedie cez priznanie beznádejnosti súčasnej situácie. To utvára priestor na vytvorenie skutočnej príležitosti na zabránenie javom akými sú napríklad nárast nových foriem fašizmu, imperializmu, vojnám a ekologickej katastrofe.

Tieto problémy, ktoré sú nám často prezentované ako separátne a od seba nezávislé javy, sú len ohniskami kapitalistickej krízy, ktoré sú však súčasťou jedného veľkého požiaru.

Pri hľadaní riešení je teda potrebné adresovať tieto problémy v ich komplexnosti a prepojenosti. Je nadmieru očividné, že toľko proklamovaný koniec histórie nenadišiel, a že dosiahnutie spravodlivejšieho sveta je v našich rukách. Greenfluenceri nám však do nich núkajú malý kýblik — vyrobený smozrejme z udržateľných materiálov — , aby sme sa s ním pokúsili uhasiť niekoľkohektárový les.

Ak sa nám teda nabudúce bude niekto snažiť dokázať, že napriek všetkým problémom, ktorým v hraniciach systému čelíme, je ešte svetlo na konci tunela, naša odpoveď by mala byť v klasickom žižekovskom štýle: „Áno, a to svetlo je len ďaľší vlak, ktorý nás čochvíľa zrazí.“

Úspechy týchto influencerov pri partikularizácií viacvrstvového problému ekológie sú badateľné, pričom kritika v ich tvorbe je často iba moralistickým výkrikom. Skĺznutím do moralizmu však len opäť dochádza k zamlčaniu logiky fungovania systému založenom na profite, odcudzení, vykorisťovaní a komodifikácií takmer každého aspektu našich životov.

Človek nie je tvor statický, ale je formovaný aj socio-ekonomickými vzťahmi spoločnosti, v ktorej žije. Ak súčasný systém vytvára podhubie pre rast nových foriem extrémizmu a sám je pôvodcom akcelerácie ekologickej krízy, nepomôže apel na morálku, ale dôraz na nekompatibilitu takéhoto systému s ľudským prežitím. Ak chcú greenfluenceri a greenfluencerky naozaj prispieť k prevencii katastrofy, ku ktorej sa rútime, musí ich snaha ísť ruka v ruke so systémovou kritikou, a to je žiaľ od nich počuť málo, ak vôbec.