S blížiacim sa termínom globálnej klimatickej konferencie v Paríži rastie pravdepodobnosť, že sa na nej nezrodí zmysluplná dohoda o obmedzení emisií skleníkových plynov. Zlyhanie, ktoré si nemôžeme dovoliť.

Podľa amerických úradov bol tohoročný august najteplejším mesiacom od začiatku meraní v roku 1880. Rok 2014 mal mimoriadne vysoké priemerné teploty, a tento mu šliape na päty. Čo v Európe pociťujeme ako nepríjemné vlny horúčav, je v oblastiach Afriky a Ázie katastrofálnym suchom. Ničiacim úrodu a dobytok. Spôsobujúcim hladomor, politickú nestabilitu — a masovú migráciu.

Nie sú to izolované prípady. Minuloročná správa Medzivládneho panelu o klimatických zmenách (IPCC) konštatuje, že „ohrievanie klimatického systému je jednoznačné od 50. rokov 20. storočia a mnohé z pozorovaných zmien sú bezprecedentné v horizonte desaťročí až tisícročí.“

Ohrievanie atmosféry, roztápanie ľadovcov a stúpanie hladiny morí môžu mať rôzne príčiny, tou najdôležitejšou je však aktivita človeka, spôsobujúca zvyšovanie koncentrácie skleníkových plynov v atmosfére. Podľa vedcov z IPCC je to tak s 95% pravdepodobnosťou. Existuje, teoreticky, iná možnosť? Určite. Môžu sa, teoreticky, mýliť? Áno. Stavíme na to osud ľudstva?

Potrebujeme globálnu klimatickú dohodu, postavenú na elementárnych princípoch environmentálnej spravodlivosti. Z hľadiska celkového množstva sa hlavnými producentmi emisií stávajú rozvíjajúce sa krajiny ako Čína či India. Bohaté krajiny však v porovnaní s nimi stále produkujú asi štyrikrát viac emisií na hlavu. Inak povedané, z hľadiska skleníkových plynov je obyvateľ rozvinutého sveta pre planétu štyrikrát väčšou záťažou než človek z rozvojového.

Okrem toho priemyselné krajiny nesú za súčasný stav omnoho väčšiu historickú zodpovednosť. Ak nechceme, aby zvyšok sveta nasledoval podobný rozvojový model, musíme pomôcť ponúknuť alternatívu: čistejšie technológie, finančnú pomoc.

Zatiaľ však národné záväzky znižovania emisií, ktoré pred parížskou konferenciou postupne predstavujú jednotlivé krajiny, nestačia na to, aby sa planéta koncom storočia neoteplila o viac ako dva stupne Celzia — považované za maximálnu prijateľnú hranicu. Globálny klimatický fond ostáva na papieri. A najchudobnejšie a najzraniteľnejšie krajiny budú čeliť následkom klimatických zmien naďalej najmä vlastnými silami.

Vzhľadom na urgentnosť situácie najväčším rizikom parížskej konferencie nie je, že sa skončí bez dohody. Ale že sa uzavrie nedostatočným kompromisom — napríklad sľubom krajín, že hoci ich súčasné emisné záväzky nestačia na obmedzenie klimatických zmien, v budúcnosti ich budú revidovať. A nekonkrétnym prísľubom „väčšej pomoci“ rozvojovému svetu.

Jared Diamond opisuje v knihe Kolaps prípady spoločností, ktoré museli v minulosti čeliť závažným zmenám klímy. V niektorých prípadoch k nim samy prispeli. Niektoré z nich sa dokázali prispôsobiť, nájsť novú rovnováhu s prostredím. Iné nie. Trvali na environmentálne neudržateľnom spôsobe života, smerujúcom ku katastrofe.