Měsíc autorského čtení má za sebou už třiadvacet večerů. Na tom zatím posledním se představil slovenský prozaik Pavol Rankov, jemuž letos vyšel český překlad románu Matky, který odhaluje děsivý příběh o mateřství v hraničních situacích. Kniha je mrazivou výpovědí o matkách bojujících o přežití svých dětí v prostředí sovětského gulagu. 

Aké boli podnety, ktoré vás priviedli k napísaniu románov odohrávajúcich sa na pozadí konkrétnych historických udalostí?

Boli dva podnety, ktoré ma viedli k tomu, že som sa začal zaoberať dvadsiatym storočím ako určitým rámcom, do ktorého som zasadzoval príbehy svojich hrdinov. Môj otec, teraz už takmer deväťdesiatročný muž, často krát spomínal na životné osudy seba aj svojich priateľov. 

Často neuveriteľné príhody a epizódy, ktoré však vždy zakončil tým, že dnes to už nikoho nezaujíma. Pritom to boli neskutočné príbehy. Povedal som si, že skúsim napísať väčší celok, v ktorom by bola kľúčová práve jeho generácia. Chcel som, aby hlavné postavy boli rovesníkmi mojich rodičov. Tak vznikol román Stalo sa prvého septembra. 

Druhá vec, ktorá ma priviedla k písaniu historických románov, bolo, že predtým som písal poviedky takého iracionálneho a fantaskného charakteru. Lenže keď sledujete, čo sa okolo deje, tak iracionálne a fantaskné sú práve tie príbehy, ktoré sú skutočné. V dvadsiatom storočí sú ešte k tomu veľmi dobre zdokumentované.

Hovoríte, že ide o historickú prózu, ale to je pomerne zjednodušené pomenovanie. Vaše prózy sa odohrávajú v určitom historickom období, popisujú určité udalosti a pomery, ale fungujú na princípe silného emocionálneho príbehu, ktorý by obstál ako kvalitná literatúra sám osebe...

Aj keď ide o určité popisovanie dvadsiateho storočia, stále sú tie romány beletriou. Snažím sa byť historicky korektný, ale to je hra, ktorú hrám sám so sebou. Chcem, aby to bolo historicky čisté. Stále sa však rozprávame o románe, preto je dôležité najmä to, aby sedel príbeh. 

Ak by som mal pocit, že sa má odohrávať inak, tak aby fungoval, by som bol kľudne schopný pustiť sovietske vojská do Československa 20. augusta 1968. Pokiaľ hovoríme o próze, tak príbeh má nad históriou navrch. 

V Divadle Husa na provázku ste čítali z románu Matky, ktorý vám nedávno vyšiel v češtine. V Košiciach predstavíte texty z pripravovanej zbierky poviedok. Po dvoch románoch ste siahli znovu po menšom formáte. Na čo sa čitatelia môžu tešiť?

Táto poviedková kniha je vlastne rozlúčkovou. Momentálne nemám v pláne písať ďalšie prozaické knihy. Takže je to kniha zložená z toho, čo ostalo takzvane na sklade. Poviedky, pri ktorých mám pocit, že sú zrelé na to, aby vyšli knižne. Som k sebe kritickejší než v minulosti. 

Celkom prekvapivá informácia, že sa lúčite s prozaickou tvorbou...

Netvrdím vyslovene, že skončím, ale nemám v najbližších rokoch v pláne písať. To je ako s Petrom Pišťankom. Nepísal nejaké obdobie a tento rok mu vyjde kniha. A bude to niečo úplne iné ako ten starý Pišťanek. Možno si potreboval vydýchnuť. Ja to teraz tak cítim.