Festival Měsíc autorského čtení v pondělí navštívil slovenský scenárista a prozaik Víťo Staviarsky. Je autorem tří pozoruhodných knih o živote lidí na periferii. V jeho textech se mísí maloměšťácká tragikomika s anekdotickým vyprávěním. Strukturou textu zprostředkovává čtenářům ale něco víc než pouhý sled zábavných historek. 

Odhaľujete vo svojich knihách príbehy prevažne z periférie spoločnosti. Odkiaľ prišiel impulz písať príbehy práve z tohto okrajového prostredia?

Impulzom bolo, že som pracoval v určitých zvláštnych zamestnaniach, napríklad na psychiatrii v Bohniciach, päť rokov ako ošetrovateľ na záchytke v Prešove, robil som výčapníka, jarmočného obchodníka. Boli to rôzne povolania, pri ktorých som sa dostával do styku s takouto vrstvou spoločnosti.

Dostalo sa mi to do krvi. Keď som začínal písať, venoval som sa čiernym groteskám. Potom som v tom prestal vidieť zmysel, akoby to nikam neviedlo. Táto periféria, tieto nízke spoločenské vrstvy ma zaujímali viac. Odhaľovali v textoch nielen niečo iné, ale aj o niečo viac.

Vaša próza plynie v krátkych mikropríbehoch a anekdotách, ktorých sa v knihe vyskytuje naozaj množstvo a samotné by mohli byť námetom na román. Pochádzajú tieto historky práve z vašich nezvyčajných zamestnaní?

Veľmi s tým súvisia. Moja druhá kniha Záchytka je pozbieraná z takýchto anekdotických zápiskov. Keď som tam pracoval, tak som si vždy niečo zaznamenal a potom nechal dlho ležať. Po dlhšej dobe som to objavil, urobil výber, naskladal za seba. Tak vznikla prvá časť Záchytky pomenovaná Zápisky ošetrovateľa.

Druhá časť knihy vychádza zo scenára písaného pre celovečerný film. V deväťdesiatych rokoch sa na Slovensku filmu moc nedarilo, tak som nakoniec námet prepísal do literárnej podoby.

Prvotina Kivader aj vaša posledná kniha sa odohrávajú v rómskom prostredí. Príbeh je však rozprávaný z pohľadu iných postáv. Vidia tieto postavy niečo odlišne? Pozerajú sa na odlišné veci?

Vyhovuje mi písať niečo cez rozprávača. Dáva mi to oveľa väčšiu voľnosť. Aby som dokázal vystihnúť rómsku tému v celej tej farebnosti a tragikomičnosti, tak som potreboval rozprávača.

V prvej knihe je to bubeník kapely z miestnej osady, ktorý hráva na jarmokoch a svojským štýlom predstavuje čitateľom groteskný príbeh svojho kamaráta, ktorý stratil a hľadal svojho syna.

V poslednom románe Kale topanky (preklad Čierne topánky, pozn. redakce) išlo taktiež o námet na film, ktorý sa ani tentokrát nerealizoval. Mal som potrebu ten príbeh ukončiť, tak som to prepísal do podoby románu.

Keďže ide o akúsi romancu, aj keď s realistickými prvkami, potreboval som rozprávača, ktorý by to dokázal utiahnuť emocionálne. Je to výrazne citová látka, ale zároveň nie je vôbec sentimentálna. Preto som za rozprávača zvolil staršiu Rómku, ktorú prezývajú Vrana.

Včera ste cestovali z Prešova do Brna na čítanie v Divadle Husa na provázku, aby ste sa na druhý deň vrátili čítať do Košíc. Žijete na východnom Slovensku, kde sa odohrávajú aj vaše prózy. Čo pre vás znamená písať príbehy práve z tohto regiónu?

Ostatné regióny sú už obsadené. 

Hovorí sa, že o tom, čo poznáš, sa najlepšie píše. Samozrejme je nutná aj fantázia, ktorá sa neviaže na žiadny región. Nebavilo by ma ísť po stope reality nejakej oblasti.

Rád píšem príbehy z tohto prostredia, nepotrebujem písať o iných. Je to môj rajón.