Čtrnáctý den festivalu Měsíc autorského čtení nabídl divákům vystoupení slovenského básníka, prozaika, redaktora a překladatele Jána Litváka. Na slovenské literární scéně se objevil začátkem devadesátých let, kdy byl součástí literární skupiny Barbarská generácia.

Je autorem série básnických sbírek, kratších prozaických tetů a fragmentů. Pro vydavatelství Větrné mlýny nyní rediguje edici RozRazil — Súčasná slovenská hra. O tom, proč je červenec oblíbený měsíc Jána Litváka, jsme se dozvěděli v krátkém rozhovoru.

Vo vašich básňach pracujete vo veľkej miere so slovnými hračkami. Radi sa hráte aj mimo literárnej tvorby?

Hra je vždy v hre. Je to moja obľúbená činnosť. Ale pomaly už budem mať štyridsaťosem rokov a niektorí dospelší jedinci sa na túto moju povahovú črtu pozerajú chvíľkami nechápavo. Nič sa nemá preháňať. Som veľmi rád, keď sa popri tej hre, popri hraní objaví text, ktorý má hlavu a pätu.

Ste redaktorom magazínu Doma v záhrade. Čo vás k tejto práci doviedlo?

Pestovaniu rastlín som sa kedysi intenzívne venoval. Predovšetkým pestovaniu starých odrôd. Taký výmenný program, do ktorého som bol zapojený. Fungovalo to na základe výmeny semien medzi rôznymi ľuďmi. Pestoval som množstvo rastlín.

V čase najväčšieho rozmachu, ak to tak môžem nazvať, som mal asi sto rastlín na záhonoch. Keď dali semená, tak som ich v obálkach rozoslal a tým sa program naplnil.

Ale postupne, ako mi pribudlo literárnej práce a korektúr, tak som sa tomu nemohol venovať v takej miere, ako by som rád. Teraz už len zbieram ovocie.

Ovocné stromy sú každým rokom košatejšie a rodia čoraz viac ovocia a niekedy sa idem zblázniť z toho, aby som tú úrodu moruší tak opatril, aby nevyšla navnivoč. Aj aby sa človek v dobrom pomere podelil napríklad so zelienkami, na druhej strane úrodu ubránil proti škorcom.

Takže keď mi prišla ponuka z magazínu Doma v záhrade, bol som nadšený. Človek, ktorý píše básne, je rád, keď si jeho dielo prečíta päťsto ľudí. Zrazu napíšem článok o rajčinách a ten si prečíta päťtisíc ľudí. Je to pre mňa úplne iná skúsenosť.

Ste autorom mnohých básní, kratších textov, fragmentov. Netúžite napísať niečo rozsiahlejšie? Svoj prvý román?

Áno, mám rozpísaný román. Neviem ho stále dokončiť, neviem ho písať s takou ľahkosťou ako iné knihy. Niežeby som sa na iných knižkách tak nenatrápil.

Román je dosť jasne zadefinovaný žáner, tak ho nechcem pustiť len tak. Nič ma netlačí do toho, aby som ho hneď zajtra vydal, tak som si povedal, že s ním budem robiť drahoty. A že počkám na priaznivejšie obdobie.

Napríklad dnes na Slovensku všetci píšu prózu. Už mi to trochu lezie na nervy. Máme desiatky autorov, ktorí píšu romány. Podľa mňa to už nikto nedokáže sledovať a objektívne hodnotiť.

Bol som zvyknutý na literárnu premávku, o ktorej je prehľad. Kde o sebe vieme, kde si navzájom čítame knižky. Zrejme nie vždy to bude tak, že sa budú vydávať ročne stovky pôvodných slovenských kníh. Možno vtedy bude čas na môj román.

Na Mesiaci autorského čítania ste už po tretíkrát. Aké sú vaše spomienky z tých predošlých ročníkov a očakávania do tohtoročného?

Júl je môj obľúbený mesiac, ako som hovoril aj na čítaní. V júli plávam najviac z celého roka, v júli dozrievajú marhule a v ostatných rokoch je pre mňa júl aj pozvanie na Mesiac autorského čítania. Je to pre mňa obohacujúca skúsenosť.

Vždy s niekým putujem. Pred dvoma rokmi som putoval s poľským avantgardným básnikom Szczepanom Kopytom. Stretol som ho prvýkrát v živote, ale asi aj naposledy. Ale to neznamená, že to nezostalo medzi nami raz a navždy.