Absurdná pozornosť, ktorej sa teší globálne rozšírená fáma o dôsledkoch konca mayského kalendára, má okrem svojej tragikomickej podoby aj niekoľko zaujímavých kontextov. Viera v koniec sveta a predpovedanie jeho zániku je súčasťou mnohých kultúr v histórii ľudstva. V doterajších dejinách bolo zaznamenaných takmer tristo predpovedí konca sveta. Len niektoré z nich sa stali slávne. Keď sa prví kresťania zhromažďovali na bohoslužbu, schádzali sa s tým, že nasledujúci deň po sobote už nebude večera, že nastane koniec sveta a Ježiš príde ako Pán. Keď pri svitaní neprišiel, začali sláviť eucharistiu, aby si jeho príchod aspoň sprítomnili v akejsi mysterióznej náhrade.

K najviac predpovedaným okamihom, kedy malo dôjsť k zániku sveta, patrí v našej kultúre rok 1000. Celá európska spoločnosť bola presvedčená, že sa vracia Kristus. V decembri 999 sa ľudia modlili v presvedčení, že sú to ich posledné dni, tovar sa rozdával zadarmo, zrušili sa popravy a aj cisár Oto III. sa kajal v úzkosti z konca sveta. Po roku 1000 tieto apokalyptické vízie postupne strácali intenzitu. Niektorí ešte verili, že koniec sveta nastane v roku 1033, kedy uplynulo tisícročie od ukrižovania Ježiša, ale toto presvedčenie bolo už oveľa slabšie. Koniec sveta predpovedali nielen veštci, vizionári a blázni, ale aj Martin Luther či Isaac Newton.

Len veľmi nepatrnú intenzitu mali miléniové úvahy o konci sveta roku 2000, aj keď viera v kolaps počítačovej siete napriek svojim racionálnym prvkom nemala ďaleko od ezoteriky. Zdá sa však, že mágiu zlomu tisícročí dobiehame teraz. Ešte nikdy neverilo rečiam o konci sveta tak málo ľudí, no zároveň ešte nikdy sa o tom hovorilo toľko ako dnes. Významnú úlohu v tom zohrávajú médiá.

Nie koniec sveta, ale civilizačný zlom

Tým, ako svet pochopil koniec mayského kalendára, sa Mayovia cítia byť dotknutí. Z pohľadu tohto starobylého etnika je to urážka ich viery a tradícií, pretože Mayovia na nič také ako „koniec sveta“ neveria, podstata tohto zlomu je v konci jedného cyklu trvajúceho 26 000 rokov (čo nie je výmysel, ale výsledok ich pozoruhodne presných astronomických kalendárov), ktorý je zároveň začiatkom novej kvality. Čosi zásadné sa mení a Mayovia veria, že je to vek zameraný na materializmus.

No okrem tohto kultúrneho nedorozumenia je tu ešte jeden, oveľa závažnejší dôsledok recesistického zľahčovania problému. Západná kultúra vždy iracionálne verila na konce sveta, ktoré sa nikdy neuskutočnili, no vždy rovnako iracionálne podceňovala veľké civilizačné zlomy, ktoré sa uskutočnili takmer vždy. A tu už taký priestor na žartovanie nie je.

Dnešná globálna civilizácia by nemala strácať čas taľafatkami o konci sveta, pretože sa potrebuje sústrediť na celosvetové problémy, ktoré sú reálne, viditeľné a akútne. Paradoxne, hovoriť o týchto nepríjemných otázkach je ochotných oveľa menej ľudí ako prívržencov apokalypsy. V nestabilnom svete rastie význam globálnych prognóz a ich varovania treba brať vážne. Prečítať si napríklad každoročnú správu State of the Future, ktorú vydáva najväčší futurologický projekt na svete Projekt Milénium, je oveľa užitočnejšie ako podliehať náboženským fanatikom. No nielen to. Potrebujeme príčiny, dôsledky a charakter súčasnej krízy ešte stále študovať a hlbšie vysvetľovať, lebo jej rozumie málokto, vrátane mnohých analytikov. Tí svoje vyjadrenia až príliš často menia a protirečia si.

Typickým príkladom sú klimatické zmeny a množiace sa globálne summity bezvýsledne sa pokúšajúce riešiť tušenú katastrofu. Predstavujú však iba ďalšie dôkazy, že osud tejto planéty sme vložili do rúk ľudí, ktorých záujmy nie sú kompatibilné s pochopením hĺbky tohto problému. Je to niečo podobné, akoby sme zrušenie otroctva prenechali rímskemu senátu, akoby o osvieteneckej koncepcii prirodzených ľudských práv rozhodoval v 18. storočí cirkevný koncil, akoby základy mierového spolužitia národov formuloval Pentagon.

Chyba nie je ani tak v ľuďoch, ako v samotnom systéme, ktorí núti jeho predstaviteľov v prvom rade nedopustiť jeho ohrozenie. Preto sa najväčšej publicite tešia návrhy, ktoré neútočia na inštitucionálne základy tohto systému. Ani zelené politické hnutie sa nevie rovnocenne orientovať na tomto bojisku, lebo mnohí jeho predstavitelia ešte neprišli na to, že budú musieť popierať sám systém, nielen jeho chyby. A že globálny kapitalizmus z logiky svojho vývoja sprevádzaný nekonečným rastom výroby a konzumu je pre budúcnosť planéty tým nebezpečnejší, čím (zdanlivo) lepšie funguje.

Po roku 1989 hlavné prúdy politického a ekonomického myslenia razili tézu, že doba utópií sa skončila. V skutočnosti práve vrcholila najväčšia globálna utópia, že kapitalizmus založený na koristníckom vzťahu k prírode a spoločnosti môže trvať donekonečna. V zajatí systémov vybudovaných na tejto utópii politickí lídri nie sú schopní ani riešiť, ani pochopiť vážnosť situácie v celom rozsahu. Ani ten najambicióznejší výsledok nejakého globálneho summitu nás totiž nemôže zachrániť pred obrovskými problémami, ktoré ľudstvo čakajú. Mohol by však demonštrovať politickú vôľu takéto problémy riešiť. Týmto testom svetové spoločenstvo zatiaľ neprešlo. Tvárou v tvár dramatickým zmenám, na ktoré sa treba pripraviť, sa takéto politické reprezentácie stávajú v podstate zbytočnými a s nevyhnutnou dávkou cynizmu môžeme poznamenať, že spravovanie cez Svetovú banku by nás vyšlo aspoň lacnejšie.

Prah nezvratných zmien sme už prekročili