Keď sme pred siedmimi rokmi odovzdávali štyridsiatim obciam a dvom mestečkám okolo vulkánu Poľana závery energetickej analýzy, chvíľu som ešte dúfal, že aspoň pár väčších obcí presvedčíme, že sa oplatí venovať lokálnej energetike. Ak aj nie kvôli prírode a emisiám, tak preto, že by sa im to oplatilo, a náramne.

Naše zistenia dokazovali, že ak by sa všetky tamojšie administratívne, školské a zdravotnícke budovy, rodinné domy a bytovky zreparovali tak, že by spĺňali podmienky, ktoré mali onedlho spĺňať všetky rekonštruované budovy, ich energetická potreba by klesla na štvrtinu. Celá optimalizovaná energetická potreba budov by sa dala pokryť z energie získateľnej zo slnka, biomasy a tepelných čerpadiel. A to pri náročne postavených kritériách, ktoré takmer vylučovali napríklad spaľovanie dreva z ťažby z lesov - už vtedy boli totiž značne prekročené limity prostredia.

Regionálnej ekonomike na Poľane by to udržalo každý rok 37 miliónov eur. Približne toľko peňazí odtiaľ každoročne odteká za dovoz palív a energie na neefektívnu prevádzku budov a sústav verejného osvetlenia.

Obrat regionálnej energetiky od živelnosti k systému by okrem toho priniesol ľuďom prácu. Napríklad v stavebníctve či ťažbe a spracovaní dendromasy na roztrúsených a zarastených málo hodnotných poľnohospodárskych plochách. Alebo pri chove ťažných zvierat, ktoré by mohli nahradiť ťažkú fosílnu techniku pri jej zvoze a aj pri prácach v lesoch.

Región by tak dostal šancu postupne sa vymaniť z pozície rukojemníka veľkých dodávateľov energie a palív a komunity by získali nové trvalé zdroje príjmov z produkcie energie. Boli to dobré a jasné správy pre Poľanu, kde už dlho vládol pocit chronického nedostatku peňazí pre rozvoj a kde sa bez eurofondov už takmer neinvestovalo.

Analýza nebola jednorazovým výstrelom do tmy. Nadväzovala na predchádzajúcu viacročnú poradenskú a osvetovú činnosť nášho združenia. Predsavzali sme si, že prebudíme záujem samospráv na Poľane o získanie kontroly nad vlastnou energetikou a koordinovaný postup k energetickej sebestačnosti.

Začínali sme tam pred takmer dvadsiatimi rokmi. V obciach severne a západne od polanskej kaldery sme najprv iniciovali regionálny projekt energetického využívania odpadovej dendromasy. Zahŕňal prípravu, skladovanie a distribúciu drevnej štiepky a modernizáciu obecných kotolní. Dnes sa v nich vyrába teplo pre 32 verejných objektov v 8 obciach.

Pomohli sme starostom nastaviť projekt tak, aby ekonomika celého cyklu výroby paliva aj energie ostala kompletne v rukách samospráv. Až po skoro desiatich rokoch takmer neuveriteľných peripetií bol projekt v decembri 2010 spustený do prevádzky.

Ale oplatilo sa. Obciam dodnes prináša veľké úspory a komfort. My sme zase zistili veci, ktorých význam sme predtým iba tušili.

Napríklad to, že bez externej pomoci by podobný zámer nikdy nevznikol. Samosprávy (jednotlivo ani spoločne v rámci prirodzených regiónov) sa energetike nevenujú, dnes ani nikdy doteraz. Nemali a nemajú na to žiadne kapacity, postupy, podporu ani systém. Ak by aj náhodou chceli, nemali by podľa čoho postupovať.

Neexistujú metodiky pre regionálne energetické plánovanie a nie sú poruke ani ľudia. Regionálne energetické plánovanie náš školský systém nepozná a nevyučuje.

Aj preto v hocktorom programe hospodárskeho a sociálneho rozvoja obce alebo regiónu nájdete rozsiahle kapitoly o športe, histórii aj miestnej kultúre, ale nenájdete tam ani jednu konzistentnú časť o energetike. Regionálna energetika ako kľúčová disciplína regionálnej politiky skrátka neexistuje.

Vývoj určujú dotácie. Ak nie sú, v regiónoch sa nič nedeje. A ak aj sú, plátajú sa nimi zväčša havarijné situácie alebo sa využívajú na zníženie prevádzkových nákladov žiadateľov. Ale na podstate problému — nevyhnutnosti zásadnej transformácie lokálnej energetiky smerom k dekarbonizovanému, decentralizovanému a inteligentne riadenému systému v kontexte hrozivého rozvratu klímy - sa veľa nemení. Podporuje sa výmena momentálne nefunkčných prvkov v dlhodobo neudržateľnom systéme.

Svedčí o tom plejáda nedostatočne zateplených budov, ktoré ani zďaleka nespĺňajú súčasné tepelno-technické požiadavky, aj keď bolo dávno jasné, ako a prečo sa budú normy sprísňovať. Obrovské prostriedky už umŕtvené do polovičatej rekonštrukcie mnohých budov tak znemožnia v dohľadnom čase optimalizovať ich energetickú potrebu.

Štát podporoval energetickú obnovu najmä verejných a bytových budov, ale podporný systém nebol správny — z podpory ste mohli buď zatepliť budovu alebo rekonštruovať vykurovací systém. A ak dotácie na modernizáciu vykurovania predbiehala podporu na zatepľovanie, tak ste síce najprv zachránili kotolňu pred haváriou, lenže potom sa vám už neoplatilo zatepliť.

Lebo ak by ste to urobili, potrebovali by ste nahradiť nedávno kupovaný kotol iným, lenže s oveľa menším výkonom, pretože ten pôvodný bol dimenzovaný na predchádzajúce obrovské straty nezatepleného objektu. Zďaleka to nebol jediný problém.

Defektná bola nielen strana ponuky (podporných programov), ale aj živelného dopytu. Ten sa riadil momentálnymi — skutočnými alebo pofidérnymi — potrebami namiesto strategických regionálnych priorít.

Pilotný biomasový projekt na Poľane ukázal aj silu pozitívneho príkladu. Zatiaľ čo dovtedy sme v širokom okolí neevidovali žiadny pokus skupiny samospráv postupovať spoločne pri využívaní ich potenciálu, náš príklad ukazoval, že to tak nemusí byť natrvalo. Predtým sme zástupcov komunálnej sféry motivovali exkurziami za príkladmi dobrej energetickej praxe v Rakúsku a Česku, potom už prichádzali občasné exkurzie za inšpiráciou k nám.

Ale ani pilotný projekt, ani následné podporné aktivity, ani roky osvety a dokonca ani päť turnusov energetického vzdelávania, ktorými sme chceli pre Poľanu vytvoriť personálne kapacity pre cieľavedomé energetické plánovanie, a ani legitimizácia potreby takéhoto plánovania presvedčivými závermi energetických analýz nezmenilo nič na tom, že nič z toho sa tam nakoniec neujalo.

Závery z Poľany pretlmočené do jednoduchej infografiky však presvedčili iné regióny, že mať vlastné odborné kapacity schopné rozvíjať energetickú sebestačnosť v ére rastúcej neistoty je dobrá investícia do budúcna. Do karát nám nahrala rodiaca sa vládna politika podpory najmenej rozvinutých okresov.

V troch z nich sa nám podarilo presvedčiť kľúčových regionálnych hráčov o potrebe vytvoriť centrá udržateľnej energetiky, ktoré mali presmerovať dovtedajší spontánny vývoj na riadený postup k energetickej sebestačnosti. Tieto centrá sa dostali medzi okresné systémové priority v okresných akčných plánov rozvoja, ktorých realizáciu podporoval štátny rozpočet. Takže aj vznikli.