Keď sme pred siedmimi rokmi odovzdávali štyridsiatim obciam a dvom mestečkám okolo vulkánu Poľana závery energetickej analýzy, chvíľu som ešte dúfal, že aspoň pár väčších obcí presvedčíme, že sa oplatí venovať lokálnej energetike. Ak aj nie kvôli prírode a emisiám, tak preto, že by sa im to oplatilo, a náramne.

Naše zistenia dokazovali, že ak by sa všetky tamojšie administratívne, školské a zdravotnícke budovy, rodinné domy a bytovky zreparovali tak, že by spĺňali podmienky, ktoré mali onedlho spĺňať všetky rekonštruované budovy, ich energetická potreba by klesla na štvrtinu. Celá optimalizovaná energetická potreba budov by sa dala pokryť z energie získateľnej zo slnka, biomasy a tepelných čerpadiel. A to pri náročne postavených kritériách, ktoré takmer vylučovali napríklad spaľovanie dreva z ťažby z lesov - už vtedy boli totiž značne prekročené limity prostredia.

Regionálnej ekonomike na Poľane by to udržalo každý rok 37 miliónov eur. Približne toľko peňazí odtiaľ každoročne odteká za dovoz palív a energie na neefektívnu prevádzku budov a sústav verejného osvetlenia.

Obrat regionálnej energetiky od živelnosti k systému by okrem toho priniesol ľuďom prácu. Napríklad v stavebníctve či ťažbe a spracovaní dendromasy na roztrúsených a zarastených málo hodnotných poľnohospodárskych plochách. Alebo pri chove ťažných zvierat, ktoré by mohli nahradiť ťažkú fosílnu techniku pri jej zvoze a aj pri prácach v lesoch.

Región by tak dostal šancu postupne sa vymaniť z pozície rukojemníka veľkých dodávateľov energie a palív a komunity by získali nové trvalé zdroje príjmov z produkcie energie. Boli to dobré a jasné správy pre Poľanu, kde už dlho vládol pocit chronického nedostatku peňazí pre rozvoj a kde sa bez eurofondov už takmer neinvestovalo.

Analýza nebola jednorazovým výstrelom do tmy. Nadväzovala na predchádzajúcu viacročnú poradenskú a osvetovú činnosť nášho združenia. Predsavzali sme si, že prebudíme záujem samospráv na Poľane o získanie kontroly nad vlastnou energetikou a koordinovaný postup k energetickej sebestačnosti.

Začínali sme tam pred takmer dvadsiatimi rokmi. V obciach severne a západne od polanskej kaldery sme najprv iniciovali regionálny projekt energetického využívania odpadovej dendromasy. Zahŕňal prípravu, skladovanie a distribúciu drevnej štiepky a modernizáciu obecných kotolní. Dnes sa v nich vyrába teplo pre 32 verejných objektov v 8 obciach.

Pomohli sme starostom nastaviť projekt tak, aby ekonomika celého cyklu výroby paliva aj energie ostala kompletne v rukách samospráv. Až po skoro desiatich rokoch takmer neuveriteľných peripetií bol projekt v decembri 2010 spustený do prevádzky.

Ale oplatilo sa. Obciam dodnes prináša veľké úspory a komfort. My sme zase zistili veci, ktorých význam sme predtým iba tušili.

Napríklad to, že bez externej pomoci by podobný zámer nikdy nevznikol. Samosprávy (jednotlivo ani spoločne v rámci prirodzených regiónov) sa energetike nevenujú, dnes ani nikdy doteraz. Nemali a nemajú na to žiadne kapacity, postupy, podporu ani systém. Ak by aj náhodou chceli, nemali by podľa čoho postupovať.

Neexistujú metodiky pre regionálne energetické plánovanie a nie sú poruke ani ľudia. Regionálne energetické plánovanie náš školský systém nepozná a nevyučuje.

Aj preto v hocktorom programe hospodárskeho a sociálneho rozvoja obce alebo regiónu nájdete rozsiahle kapitoly o športe, histórii aj miestnej kultúre, ale nenájdete tam ani jednu konzistentnú časť o energetike. Regionálna energetika ako kľúčová disciplína regionálnej politiky skrátka neexistuje.

Vývoj určujú dotácie. Ak nie sú, v regiónoch sa nič nedeje. A ak aj sú, plátajú sa nimi zväčša havarijné situácie alebo sa využívajú na zníženie prevádzkových nákladov žiadateľov. Ale na podstate problému — nevyhnutnosti zásadnej transformácie lokálnej energetiky smerom k dekarbonizovanému, decentralizovanému a inteligentne riadenému systému v kontexte hrozivého rozvratu klímy - sa veľa nemení. Podporuje sa výmena momentálne nefunkčných prvkov v dlhodobo neudržateľnom systéme.

Svedčí o tom plejáda nedostatočne zateplených budov, ktoré ani zďaleka nespĺňajú súčasné tepelno-technické požiadavky, aj keď bolo dávno jasné, ako a prečo sa budú normy sprísňovať. Obrovské prostriedky už umŕtvené do polovičatej rekonštrukcie mnohých budov tak znemožnia v dohľadnom čase optimalizovať ich energetickú potrebu.

Štát podporoval energetickú obnovu najmä verejných a bytových budov, ale podporný systém nebol správny — z podpory ste mohli buď zatepliť budovu alebo rekonštruovať vykurovací systém. A ak dotácie na modernizáciu vykurovania predbiehala podporu na zatepľovanie, tak ste síce najprv zachránili kotolňu pred haváriou, lenže potom sa vám už neoplatilo zatepliť.

Lebo ak by ste to urobili, potrebovali by ste nahradiť nedávno kupovaný kotol iným, lenže s oveľa menším výkonom, pretože ten pôvodný bol dimenzovaný na predchádzajúce obrovské straty nezatepleného objektu. Zďaleka to nebol jediný problém.

Defektná bola nielen strana ponuky (podporných programov), ale aj živelného dopytu. Ten sa riadil momentálnymi — skutočnými alebo pofidérnymi — potrebami namiesto strategických regionálnych priorít.

Pilotný biomasový projekt na Poľane ukázal aj silu pozitívneho príkladu. Zatiaľ čo dovtedy sme v širokom okolí neevidovali žiadny pokus skupiny samospráv postupovať spoločne pri využívaní ich potenciálu, náš príklad ukazoval, že to tak nemusí byť natrvalo. Predtým sme zástupcov komunálnej sféry motivovali exkurziami za príkladmi dobrej energetickej praxe v Rakúsku a Česku, potom už prichádzali občasné exkurzie za inšpiráciou k nám.

Ale ani pilotný projekt, ani následné podporné aktivity, ani roky osvety a dokonca ani päť turnusov energetického vzdelávania, ktorými sme chceli pre Poľanu vytvoriť personálne kapacity pre cieľavedomé energetické plánovanie, a ani legitimizácia potreby takéhoto plánovania presvedčivými závermi energetických analýz nezmenilo nič na tom, že nič z toho sa tam nakoniec neujalo.

Závery z Poľany pretlmočené do jednoduchej infografiky však presvedčili iné regióny, že mať vlastné odborné kapacity schopné rozvíjať energetickú sebestačnosť v ére rastúcej neistoty je dobrá investícia do budúcna. Do karát nám nahrala rodiaca sa vládna politika podpory najmenej rozvinutých okresov.

V troch z nich sa nám podarilo presvedčiť kľúčových regionálnych hráčov o potrebe vytvoriť centrá udržateľnej energetiky, ktoré mali presmerovať dovtedajší spontánny vývoj na riadený postup k energetickej sebestačnosti. Tieto centrá sa dostali medzi okresné systémové priority v okresných akčných plánov rozvoja, ktorých realizáciu podporoval štátny rozpočet. Takže aj vznikli.

Ale stále to bol iba bodový prístup, nie systémový. Na Slovensku je 79 okresov, tri z nich predstavujú štyri percentá krajiny. Okrem toho, aj vznik týchto troch centier sa v praxi odchýlil od pôvodného plánu a ich finančná stabilita a perspektíva boli čoraz otáznejšie. Ale napriek tomu sa nám vďaka nim podarilo otestovať nové metodiky a postupy, ktoré by mohli byť odrazovým mostíkom k vzniku štandardizovaných pravidiel pre plánovanie udržateľnej regionálnej energetiky v celoštátnom rozsahu.

Taký bol náš tajný sen. Ale vývoj nám prial.

V marci 2019 zvíťazila v prvom kole piatej priamej voľby hlavy štátu na Slovensku advokátka a ochranárka Zuzana Čaputová a v aprílovom druhom kole dokonca porazila miestopredsedu Európskej komisie Maroša Šefčoviča. Jednou z jej prvých zásadných politických vyjadrení po nástupe do prezidentskej funkcie bola jednoznačná podpora únijného cieľa dosiahnuť uhlíkovú neutralitu do roku 2050 ak k jej stanovisku sa prekvapujúco pridal aj vtedajší premiér Peter Pellegrini.

Do konca roka 2019 Slovensko obrátilo svoj klimatický kurz. Opustilo klub energetických spiatočníkov z V4 a oficiálne sa pridalo k väčšinovej európskej energetickej politike.

Lavína globálneho občianskeho tlaku na stabilizáciu planetárneho klimatického systému, ktorú medzinárodne spustila Gréta Thunbergová, sa tak na Slovensku nerozplynula do stratena. Úprimne sa priznám, že ma to aj po 35 rokoch aktivistického života dosť zaskočilo.

Zhoda niekoľkých okolností v správnom čase a na správnom mieste katapultovala naše úsilie o vytvorenie kapacít pre dekarbonizáciu regiónov smerom a rýchlosťou, ktoré by som si ešte pred troma rokmi netrúfol tipovať. Zdanlivý neúspech na Poľane začal nadobúdať zmysel.

Ľudia na dôležitých postoch v štátnej správe, ktorí rozumeli tomu, čo v podmienkach Slovenska znamená záväzok k uhlíkovej neutralite v horizonte troch krátkych dekád, začali postupne reagovať. Naše dovtedy takmer kontinuálne spory s rezortom hospodárstva sa v otázke potreby regionálnych kapacít pre plánovanie dekarbonizácie zmenili na aktívnu a produktívnu súčinnosť.

To nepreháňam, aj keď to samozrejme neplatí pre všetky témy, ktoré považujeme za zásadné. Kľúčové prvky infraštruktúry pre plánovanie a koordináciu regionálnej energetiky, ktorú sme navrhli s cieľom dekarbonizovať regióny a zabezpečiť ich sebestačnosť pri rešpektovaní limitov prostredia a ktorý postupne dozrieval vďaka dlhoročnej sérii pokusov, omylov, úspechov aj zlyhaní najprv na Poľane a neskôr v zaostávajúcich okresoch, sa stal najprv súčasťou vládou schváleného klimatického plánu a potom sa premietol aj do návrhu partnerskej dohody - rámca pre využívanie eurofondov v období 2021 až 2027.

S naším návrhom takejto infraštruktúry sú už oboznámené kraje, obce a mestá, rezorty aj hlavní hráči v oblasti regionálneho rozvoja. Už sa nediskutuje o tom, či regióny potrebujú nové kapacity, ak sa majú dekarbonizovať. Diskutuje sa o tom, aké parametre bude mať plošné vytváranie takejto infraštruktúry na Slovensku.

Vyhraté stále nie je ani dlho ešte nebude. Zdá sa ale, že aspoň v jednom sme už za vodou — že začína byť konečne jasné, že dekarbonizácia krajiny vedie jedine cez regióny. Ak tie budú na úlohu storočia mentálne pripravené, primerane kapacitne vybavené a aktívne podporované štátom, snáď by ju s odretými ušami aj mohli zvládnuť.

Ak nie, o uhlíkovej neutralite budeme môcť iba ďalej snívať. Lebo bez uhlíkovo neutrálnych regiónov sa žiadnemu kúzelníkovi na svete nepodarí preukázať jej dosiahnutie na úrovni štátu.