Pre odlíšenie dvoch spôsobov spravovania domácnosti používal Aristoteles slová ekonomika a chremastika. Kým prvé označuje hospodárenie so spotrebnými statkami za účelom uspokojenia potrieb, druhé sa vzťahuje na neohraničené vytváranie bohatstva zo samotného obehu.

Rozdiel nespočíva vo výmene, ale v tom, že sa cieľom namiesto uspokojenia potreby stáva akumulácia. V domácnosti Európy, ako aj vo svete, došlo k posunu od správy v prospech napĺňania potrieb (ekonomika) k samoúčelnému futrovaniu vankúšov (chremastika).

Európa dnes predstavuje domácnosť, ktorej živiteľ vyčíta ostatným členom, že na nich iba dopláca. Nejde o partnerstvo krajín, ale o nezávislé krajiny zodpovedné za svoje vlastné financie. Eurozóna totiž nefunguje na zdieľaní problémov, ale iba ako obchodná únia: verejné dlhy sú oddelené, banky zodpovedajú výlučne za členské štáty a nič nebráni vytváraniu vnútorných zlomov.

V tomto sa eurozóna odlišuje od Spojených štátov. USA totiž okrem spoločnej meny disponujú mechanizmom, ktorý prostredníctvom priamych transferov či investícií prerozdeľuje prebytky do menej výkonných štátov (z Kalifornie do Arizony, z New Yorku do New Hampshire…).

Spojené štáty ostávajú jednotné preto, lebo vedia, že akákoľvek únia môže držať pohromade len vďaka vyrovnávaniu rozdielov. Čisto monetárna únia síce zaručuje deficitným krajinám prístup k likvidite, bez vyrovnávania rozdielov sa však správa ako živiteľ, ktorý má dobré zamestnanie, no so svojím zárobkom sa nehodlá deliť s rodinou, ktorá mu poskytuje zázemie.