Môže sa oprávnene zdať, že sa nachádzame v skutočne nelichotivej situácií. Narastajúca vlna hnevu a úzkosti v spoločnosti je čoraz častejšie adresovaná pravicovo-populistickými a novými fašistickými hnutiami, prospekt klimatickej katastrofy sa javí byť čoraz reálnejším a napriek rozpadu liberálne demokratického kapitalizmu sa nečrtajú kontúry systému nového. Slovami Antonia Gramsciho sa nachádzame v období interregna, kde staré zaniká, ale nové sa nevie narodiť. Toto obdobie je tak sprevádzané morbídnymi symptómami.

Tie však nie sú v súčasnosti iba akousi manifestáciou antagonizmov inherentne zakódovaných v systéme súčasného kapitalizmu, no ukazujú aj na impotentnosť ľavicových hnutí hľadať riešenia na tieto krízy mimo horizont liberálnej demokracie. I keď by sme sa mali oprávnene tešiť z výhry demokratických socialistov v New Yorku, z výsledkov demokratických primárok v štáte Maine alebo narastajúcej podpory pre britských Zelených pod vedením Zacka Polanského, skutočnou výzvou nie je výhra vo voľbách, ale transformácia systému, ktorého prekonanie predstavuje existenčný záujem ľudstva.

Dnes sa môže zdať hľadanie odpovedí tou najurgentnejšou výzvou pre radikálne ľavicové hnutia. Súčasnosť nám však naznačuje, že by sme mali primárne hľadať tie správne otázky.

Unavený povzdych ľavicového fukuyamaizmu

V roku 1989 publikoval americký politológ Francis Fukuyama esej The End of History. V nej deklaruje, že ľudstvo našlo najživotaschopnejší socioekonomický systém v liberálnej demokracii a ekonomike voľného trhu. Práve od tejto doby sa stretávame s javom, ktorý slovinský filozof Slavoj Žižek označuje ako „ľavicový fukuyamaizmus“.

Od 70. rokov 20. storočia prechádza ľavica akousi existenčnou krízou. Rozpad brettonwoodského systému odkryl limity povojnového keynesiánskeho sociálneho štátu a vydláždil cestu neoliberálnej „revolúcii“ pod vedením Ronalda Reagana a Margharet Thatcherovej. Vlajka tohto „prevratu“ bola po rozpade Sovietskeho zväzu prebraná predstaviteľmi stredoľavých strán hlavného prúdu, ktoré opustili víziu sociálnej a ekonomickej spravodlivosti a neraz implementovali neoliberálne reformy ešte dôslednejšia ako ich predchodcovia.

Vytvorenie tohto zdanlivého konsenzu naprieč politickým spektrom presunulo bod politického súboja do sféry kultúry a identity, z ktorej sa však darí ťažiť efektívnejšie novým pravicovým populistom, a to najmä po ekonomickej kríze roku 2008. Ľavicové strany, ktoré sa rozhodli odmietnuť alebo prijať túto transformáciu v obmedzenej miere, často svoje snahy limitujú na záchranu zbytkov sociálneho štátu, ktorým sa podarilo prežiť privatizačnú a deregulačnú vlnu.

Rétoriku neoliberalizmu však sprevádza naratív, ktorý je paradoxne v rozpore s logikou fungovania kapitalistickej súťaže. Ako poznamenáva Jodi Dean v knihe Democracy and Other Neoliberal Fantasies, podľa tejto rétoriky vzídeme zo samoregulovaného procesu distribúcie bohatstva na konci dňa všetci víťazne, nakoľko bohatstvo prirodzene pretečie až do najnižších príjmových vrstiev. Po finančnej kríze však dochádza k výzvam na sebaobetu v mene záchrany ekonomiky smerom od politických elít k obyvateľstvu, čo naznačuje transformačný posun v samotnej štruktúre fungovania súdobého kapitalizmu.

Napriek dôrazu na obmedzenú úlohu štátu však po kríze došlo k jeho drastickej intervencii. Viditeľná ruka prišla na pomoc veľkým bankám, zatiaľ čo implementované úsporné opatrenia a okresávanie sociálnych programov akcelerovali nárast globálnych nerovností v bezprecedentnej miere.

Ako sa vo svojich prácach snaží poukázať český filozof Michael Hauser, liberálna demokracia nie je neutrálnym rámcom politickej existencie, ale historicky podmieneným politickým systémom, ktorý je prepojený so sférou neoliberálnej ekonomiky a postmodernej kultúry. Akonáhle začneme vnímať liberálnu demokraciu týmto spôsobom a zbavíme ju závoja neutrality, začne sa nám utvárať koherentnejší obraz o vyplavených antagonizmoch na pobreží Tuvalu, Kiribati či Miami, ktoré čelia nepriaznivej vízií toho, že ich v blízkej budúcnosti zaplavia doslovne.

Trikrát sláva lepenovskému trockizmu!

I keď sa centristickí a ľavicoví liberáli obľubujú situovať do pozície bojovníkov proti fašizmu, azda nikdy nebola falošnosť tejto opozície zreteľnejšia ako v roku 2017.

Počas francúzskych prezidentských volieb sa v druhom kole proti sebe postavili dvaja kandidáti, ktorí na prvý pohľad nemôžu byť rozdielnejší. Samozvaný pragmatický centrista Emmanuel Macron sa počas celého trvania kampane prezentoval ako politický outsider s ponukou objektívnych a technokratických riešení pre francúzsku ekonomiku.

Jeho krajne pravicová vyzývateľka Marine Le Pen sa snažila získať podporu antiimigračnou rétorikou a presadzovaním antiglobalizačných regulačných opatrení. Zároveň sa pokúšala vyjsť spod tieňa jej antisemitského otca a bývalého lídra Rassemblement national Jean-Marie Le Pena.

Slavoj Žižek v knihe Like a Thief in Broad Daylight poukazuje na zaujímavý fenomén sprevádzajúci tieto voľby. Nemalá časť podporovateľov ľavicového kandidáta Jean-Luc Mélenchona sa odmietla v druhom kole postaviť za Macronovu kandidatúru. Mnoho z nich bolo označených za „lepenovských trockistov“, ktorí sa svojou činnosťou objektívne pričiňujú o víťazstvo Marine Le Pen.

Paradox sa tu ukazuje v tom najironickejšom svetle. Macron i Le Pen sú, napriek ich značným rozdielom, súčasťou dvoch strán jednej mince. Táto zjavná opozícia funguje na princípe symbiotického parazitizmu. „Outsider“ Macron predstavuje politiku neoliberálneho establišmentu v najrýdzejšom slova zmysle a stavia sa do role hrádze proti fašizmu, zatiaľ čo Le Pen získava na popularite vďaka nespokojnosti, ktorú táto politika vytvára. Navzájom tak fungujú v stave symbiotického spolunažívania, kedy zároveň ťažia politický kapitál z toho, že druhého stavajú do pozície parazita.

Donaldovi Trumpovi sa v Spojených štátoch už podarilo z podobnej situácie vyťažiť dva prezidentské mandáty. Súčasný vývoj vo Francúzsku pravdepodobne smeruje k Elyzejskému palácu, ktorý bude obývaný predstaviteľom Rassemblement national. Či už ním bude Jordan Bardella alebo Marine Le Pen, práve teraz sa javí ako jediné riešenie hrdo sa prihlásiť k lepenovskému trockizmu a odmeitnuť ducha falošných binarít, ktoré ideologicky štrukturujú hranice možného.

Ak by sme chceli nájsť ukážkový príklad toho, ako môže byť naše vnímanie problému inherentnou súčasťou tohto problému samotného, Francúzsko či USA ich ponúkajú dostatočné množstvo.

Nie je krieda ako trieda

Politickí lídri ako Zohran Mamdani, Graham Platner či Zack Polanski ukazujú, že politika, ktorá dáva dôraz na triedny charakter súčasných kríz, má potenciál prilákať podporovateľov Donalda Trumpa aj Nigela Faragea. Napokon, fenomén Sanders-Trump voličov nie je ničím novým a prekrývanie tohto elektorátu značí, že existuje dopyt po politickej sile, ktorá sa bude snažiť vypočuť a adresovať ich nespokojnosť s politikou establišmentu.

Ak budeme Babišových či Okamurových voličov označovať za hlúpu lúzu, ktorá podkopáva našu sentimentálnu slasť zo štrngania kľúčov na Národní třídě, stáva sa liberálna demokracia aj Babiš fetišom, ktorý napomáha oddialeniu konfrontácie s traumatickým jadrom dnešných morbídnych symptómov a transformácií.

Kriedová novembrová vlna, ktorá sa koncom roka 2025 prehnala Slovenskom, síce poskytovala priestor pre strednú triedu prejaviť nespokojnosť so štvrtou vládou Roberta Fica, no jediné, čo nesúrodú skupinu protestujúcich dokázalo spojiť, bol ich negatívny postoj voči konkrétnemu človeku. Absencia vízie, ktorá by dokázala spoločnosť spojiť horizontálne za určitým politickým programom, reflektuje obsahovú vyprázdnenosť „demokratickej“ opozície, ako aj prevládajúci charakter politického súboja súčasnosti.

Otázkou zostáva, či sa novým ľavicovým silám podarí pretaviť ich úspech a narastajúci vplyv v hlbšiu systémovú zmenu, alebo sa obmedzia iba na implementáciu parciálnych reforiem v rámci systému, ktorého duch straší ľavicové hnutia aj po jeho vlastnej smrti. Ak sa do skutočnosti pretaví a preváži druhá možnosť, je viac ako pravdepodobné, že premaľovanie kapitalizmu na „kapitalizmus s ľudskou tvárou“ nebude na prekonanie kríz, ktoré sa tieto ľavicovo populistické sily snažia adresovať, stačiť.