Prahou opäť pochodovali „pro-life“ aktivisti, ktorých cieľ zakazovať slobodne nakladať so svojim telom podľa vlastného presvedčenia, vlastného zhodnotenia životných okolností a vlastného svedomia. Ich argumentácia predpokladá, že aj niekoľkotýždňové embryo má rovnaký morálny status ako plne vyvinutý človek — vrátane vedomia, pamäti, identity či sociálnych väzieb, ktoré sa v antropologickom zmysle formujú v priebehu života a vzťahov s inými ľuďmi.

„Pro-life“ ako ideológia časti amerického kresťanského modernizmu

Podľa lekára Warrena Martina Herna je interrupcia „vypudenie plodu predtým, ako je životaschopný“. Životaschopnosť je tak ďalším kritériom, ktoré nám prosto neumožňuje stotožňovať vraždu dospelého jedinca s interrupciami, ani postulovať autonómiu plodu ako to kedysi robil poslanec Jiří Karas (KDU-ČSL).

Nemôžeme vytvárať ontologickú ekvivalenciu medzi dospelým, prípadne už narodeným jedincom na jednej strane a embryom na druhej, pričom sa tomu druhému manipulatívne pripíšu všetky vlastnosti a práva od „prvej sekundy“ jeho existencie. Tento postup má svoj význam prevažne v ideológii kresťanského modernizmu, ale mimo ňu je neplatný.

Ak si porovnáme napr. prístup islamského práva a jeho rôznych výkladov v tejto jednej jedinej otázke, ľahko zistíme, že mnohí „pro-life“ aktivisti sú vlastne extrémistickejší ako tí, ktorých tak s obľubou hromadne očierňujú. Právne školy ako tá hanafijská, zahiritská, zajditská dokonca považujú až 120. deň za deň, keď do embrya vstupuje „duša“.

Interrupcia vykonaná v záujme matky (čo môže byť niekedy odôvodnené aj psychickým zdravím) napr. v 7. týždeň, nemusí byť teologický, etický a ani právny problém. Embryo prosto nemá dušu. Mnohé krajiny ako Turecko, Azerbajdžan, Tunisko, Turkménsko, Uzbekistan, Albánsko či Maroko, tak umožňujú ženám interrupciu. Na rozdiel od našich euro-amerických „pro-life“ aktivistov.

Inšpiračné zdroje a hlavní vodcovia najnovšej vlny tohto „pro-life“ hnutia ako Kristan Hawkins, Lila Roseová, Riley Gainesová či nebohý Charlie Kirk, sú z USA. Množstvo „pro-life“ obsahu od reelsiek po „trade-family“ meme, ktorý sa umelo tlačí cez platformy ako TikTok, Instagram, Youtube, sieť X, Facebook a pod., má svoj pôvod v USA. Môžeme síce hovoriť o endemických „pro-life“ aktivistoch, ale „trend setteri“ v taktikách manipulácie a argumentačných fauloch sú až za oceánom.

Interrupcia ako kultúrny fenomén

Rovnako sú neplatné a zavádzajúce hypertrofované prirovnania interrupcií ku genocíde, čo hraničí s dehonestovaním samotnej genocídy a etník, ktoré jej boli vystavené. Navyše častokrát dochádza k prirodzenému „spontánnemu potratu“, ktorý je len zamenený za predčasnú menštruáciu a ostáva bez nejakej väčšej pozornosti.

Prečo to Boh dopustil? Je podľa „pro-life“ logiky nacista? Ale vážne — prirodzené potraty sa bežne dejú aj vo vzorných kresťanských rodinách. Hormonálna nerovnováha, infekcie, genetické anomálie, autoimunitné ochorenia alebo ekologické faktory naozaj „neberú ohľad“ na to, či daný jedinec práve verí v trojjediného Boha.

Kontrola sexuality a pôrodnosti (cez stovky antikoncepčných techník) je univerzálny ľudský jav, ktorý v rôznych variantoch nachádzame vo všetkých etnograficky popísaných spoločnostiach. A to platí aj pre techniky interrupcie. O rozsiahle zmapovanie tejto oblasti sa pokúsil už v roku 1955 maďarsko-francúzsky etnológ George Devereux, ktorý ukázal varianty interrupcie v štyristo spoločnostiach.

Avšak interrupcie ako „zámerné prerušenie tehotenstva“ poznáme už zo Sumerskej ríše, Babylonu (na tento jav reaguje trestom smrti Chamurapiho zákonník), starovekého Ríma a vždy bola aj súčasťou európskeho cirkvou zakazovaného „ľudového liečiteľstva“. Ale ako dnes, tak aj vtedy platilo: Nemo iudex sine actore — kde nie je žalobca, tam nie je ani sudca. Indukované interrupcie a spôsoby obchádzania ich zákazov, tak majú dlhšiu tradíciu ako kresťanstvo.

Kanalizácia prirodzenej ľudskej polyfónie

Súčasní „pro-life“ aktivisti vystupujú ako morálni žalobcovia aj sudcovia zároveň. Oponujú právu, ktoré je v našom právnom systéme zakotvené od konca 50. rokov, s neskoršími úpravami až do súčasnosti. Pred rokom 1993 bol prístup k interrupciám v Československu v mnohých ohľadoch širší a pre ženy finančne menej náročný, keďže zákroky boli vo verejnom zdravotníctve hradené a administratívne podmienky sa v priebehu času uvoľňovali.

Inými slovami: K istému „spontánne-trhovému“ sťaženiu prístupu k interrupciám už prišlo a bez „pro-life“ aktivistov, napriek tomu, že väčšina populácie v sociologických prieskumoch aspoň verbálne deklaruje zachovanie tohto práva. Žiaľ, priepasť medzi pomerne pasívnym deklarovaním nejakých práv a ich následnou aktívnou obranou či aplikáciou, je obrovská. Tak ako je aj vždy obrovská príležitosť ich „salámovou metódou“ postupne obmedzovať.

Avšak v súčasnosti táto „pro-life“ agenda v sebe skoncentrovala okrem interrupcií aj transfóbiu, homofóbiu, umelú LGBTQ+ paniku, antifeminizmus a najnovšie aj ponižovanie rôznych (najmä mladých ľudí), ktorí sa odmietajú stotožňovať s neofašistickou a konzervatívnou scénou. Scénou, ktorá ich v súčasnosti priamo vykresľuje ako teroristov či radikálnych extrémistov, akoby ich vlastná pozícia neobsahovala množstvo extrémne zlých prístupov.

Žiaľ, tí prví sú voči tým druhým v značnej nevýhode, keďže sa svojou kritikou a požiadavkami dostávajú do konfrontácie so zabehnutým systémom. Ten už stihol absorbovať do seba rôzne patológie alebo ich len ďalej „prehlbuje“, pretože nemá technickú, ani informačnú kapacitu adekvátne riešiť všetky naakumulované konflikty a problémy: environmentálne, ekonomické, ľudsko-právne.

To, že zlyháva reprezentácia, ktorá nie je schopná reprezentovať pluralitné záujmy a „prirodzenú ľudskú polyfóniu“, je každodenný fakt. Toto množstvo hlasov je tak krikom zredukovaných len na dvojhlas, ktorý následne rozdistribuuje sympatiu a antipatiu.

Zdravý rozum a neostrosť hraníc

Keď vidím a počujem ako sa títo „normálni“ druhí, kam patria aj česko-slovenskí „pro-life“ aktivisti, oháňajú minulosťou, ktorá má byť svätým garantom ich požiadaviek, tak si spomeniem na dobových kresťanských autorov. Pretože tí vzhľadom na dobové sexuologicko-anatomické znalosti ani len nevedeli správne určiť rozdiely medzi ženou a mužom.

Doctor angelicus Tomáš Akvinský, jeden z 36 hlavných učiteľov cirkvi, sa domnieval, že žena je „len nedokonalý“ a „obrátený muž“. To čo visí mužovi von má vlastne aj žena, akurát dnu. Alebo si spomeniem na zamyslenie kresťana Tertulliana z jeho diela De anima, kde si myslí, že aj duša má svoju spermu, svoje výrony a preto sú muži takí unavení.

Ani v otázke „semena“ neexistoval striktný rozdiel medzi ženou a mužom, pretože aj žena mala svoje semeno a to semeno podľa iných autorov vznikalo priamo z krvi. Podľa iných zas niekde v mieche, takže ste si mohli masturbáciou privodiť ochrnutie a hnev boží, lebo nepriamo mrháte aj semenom „nebeského Otca“.

Antropológ Thomas Laquer v rozsiahlej práci — Rozkoš medzi pohlaviami: Sexuálna diferencia od antiky po Freuda, kde je množstvo dobových lekárskych, teologických či politických názorov na sexualitu, tehotenstvo, pohlavné rozdiely — ukazuje túto neostrosť hraníc komparáciou tzv. jednopohlavného a dvojpohlavného modelu ľudského tela. Do jednopohlavného modelu radí napr. zmienenú predstavu Tomáša Akvinského. Ukazuje tak ambivalentnosť názorov, t. j. presný opak toho, čo v súčasnosti prezentujú bojovníci za „život“, „normálnosť“, „zdravý rozum“ ako “večné dané“ a vždy „samozrejmé“.

Síce to nie je až tak do detailu rozoberané, ale „pro-life“ aktivisti opakovane dezinterpretujú modernú medicínu vo svoj prospech. Čo je z istého hľadiska zákernejšia pozícia, pretože simuláciou „vedeckosti“, „prirodzenosti“ sa tu zakrývajú neprirodzené, resp. mýtické a ideologické predpoklady. Príliš vedy a filozofie, resp. „zdravého rozumu“, ktorý bol pôvodne filozofickým konceptom par excellence, tu jednoducho nehľadajme.

Samozvaní „pro-life“ experti na terorizmus a teroristi

V súčasnosti je potrebné upozorniť na ľudí, ktorí nadužívajú pojem terorizmu a chcú vsugerovať širšej spoločnosti naratív, že feministické, ľavicové či anarchistické kolektívy sú teroristické. Upozorniť na to, že síce niektorí požívajú „značku overeného profilu“, ich názory sú algoritmami sociálnych sietí (a trollmi a botmi) šírené v binárnej logike sympatie a antipatie, ale ich kompetencia v tejto kriminologicko-bezpečnostnej oblasti je nulová. A taká by mala ostať aj sympatia s nimi — bez „likeov“ a bez srdiečok, ale s kritickými komentármi.

Ak by som týmto exponovaným „znalcom-influencerom“ v živej diskusii — bez možnosti využívať internet či AI a s nutnosťou argumentovať výlučne z vlastných vedomostí — predložil mená ako Curtis Beseda, Rachelle „Shelly“ Shannonová, Michael Frederick Griffin, Paul Jennings Hill, John Salvi, Eric Robert Rudolph, James Charles Kopp, Stephen John Jordi, Clayton Waagner, Scott Roeder, Justin Carl Moose, Robert Lewis Dear Jr., Peter James Knight, John Allen Burt, Don Benny Anderson či Matthew Lee Derosia, pravdepodobne by nastalo ticho.

Keď medicína nekoná v prospech niektorých „pro-life“ aktivistov, tak sa môžu dopustiť aj brutálnych útokov na lekárov vykonávajúcich interrupcie. Tie nezahŕňajú len vyhrážky, hromadné modlitby za smrť, ale aj únosy, bombové útoky či vraždy strelnými zbraňami. V kriminológii ich preto poznáme pod označením „anti-potratoví teroristi“.

Tak napr. E. R. Rudolph roku 1998 odpálil bombu pred klinikou v Birminghame, ktorá zabila policajta a vážne zranila sestričku, P. J. Hill bol zas bývalý kňaz, ktorý v roku 1994 zastrelil lekára a jeho bodyguarda pred klinikou na Floride. Kopp v roku 1998 zavraždil lekára Barnetta Slepiana v jeho vlastnej kuchyni. Bol jednoznačne prepojený na najznámejšiu extrémistickú „anti-potratovú“ skupinu Army of God (Armáda Božia) a podozrivý z ďalších strelieb na lekárov v Kanade. Tejto skupine sa v samostatnej práci Armed for Life: The Army of God and Anti-Abortion Terror in the United States — podrobne venuje kriminologička Jennifer Jefferisová.

Vyťahujem tieto súvislosti, pretože „pro-life“ a neofašistický roj už na internete bizarne prepája dodnes neuzatvorený prípad Pardubice s ľuďmi, ktorí sa zúčastnili na protidemonštrácii Pochodu pro život. A robí to klasicky manipulatívne: My sme život a Vy ste len smrť a terorizmus.

Ak by sme ale chceli hľadať (s výnimkou tzv. reakčne vandalistickej skupiny Jane's Revenge) „pro-potratových“ teroristov, tak to bude na rozdiel od tých „pro-life“ náročná úloha. Pričom tu existuje celkom jasná deliaca línia v motivácii — tí „pro-life“ budú vždy za obmedzovanie slobody, za zákazy, direktívne inštitúcie, zatiaľ čo druhá strana — len bojuje za existenciu viacerých možností a za viac autonómie, čo sa chybne interpretuje ako „boj za potraty“ alebo „genocída“.

Krst detí a snaha o kontrolu ľudskej sexuality

Keďže sa v diskurze dookola operuje s minulosťou, tradíciou, ochranou detí, modlitbičkami za nich, tak musím v tomto kontexte spomenúť nedávnu a všeobecne rozšírenú kresťanskú lásku k deťom. A najmä k tým, ktoré sa žiaľ narodili mŕtve alebo umreli tesne po pôrode a kresťania sa ich nestihli „formou nedobrovoľného krstu“ zmocniť. Také nepokrstené deti boli predurčené ísť do pekla, takže nemali nárok na riadny pohreb a skončili niekde „pohodené“ bokom, ďalej od hrobov „dobrých a pravých kresťanov“.

Ale aby som bol korektný, tak teologické štúdia dospeli „k záveru, že existujú teologické a liturgické dôvody odôvodňujúce nádej, že deti zosnulé bez krstu môžu byť spasené...“, uvádza v dokumente z roku 2007 Nádej na spásu pre deti, ktoré zomreli bez krstu katolícka cirkev. Mŕtve detičky tak majú ešte nádej na to, že neskončia rovno v pekle.

To vyplýva z tohto vatikánskeho dokumentu, ktorý aj po rozsiahlej „analýze“, končí takto —„Žiadna z predložených úvah preto nemôže slúžiť na to, aby oslabila nutnosť krstu, alebo oddialila vyslúženie tohto obradu. Skôr by sme chceli na záver zdôrazniť, že jestvujú závažné dôvody dúfať, že Boh tieto deti spasí, keďže nebolo možné vykonať, čo sa túžilo pre ne urobiť — pokrstiť ich do viery a do života Cirkvi.“

A toto je pravá príčina, prečo fundamentalistickí kresťania neustále bojujú a vždy budú bojovať aj za cudzie deti a to už od ich údajného počatia. Pretože veria, že budú mať šancu ich raz niekedy a po dobrej kampani dostať na svoju stranu — „pokrstiť ich do viery a do života Cirkvi.“

Avšak v permanentnej kultúrnej vojne to nie je posledná príčina, pretože tu vždy ide aj o kontrolu a disciplináciu celého ženského tela, cez neho toho mužského a súhrnne: o kontrolu ľudskej sexuality v prospech kresťanskej ideológie.

A pokiaľ ide o tú jednu jedinú nádej, tak verím, že komplexnejšou systémovou zmenou konečne ukončíme aj tieto „absolútne neplodné“ kultúrne vojny: Kto neuznáva interrupcie, v poriadku, ale nech nemá najmenšiu inštitucionálnu šancu tento svoj názor aplikovať za hranice svojho tela.