Od vypuknutia poslednej hospodárskej krízy ubehlo už sedem rokov, ale v médiách naďalej dominujú tí istí ekonómovia ako predtým. Ani sa len nenamáhali vymeniť svoje modely. Naopak, naďalej opakujú rovnaké poučky. Akurát kým predtým najmä oslavovali dosahovaný rast, dnes radia, ako ho dosiahnuť. Neoliberáli škrtmi, sociálne-demokratky zvyšovaním výdajov vlády. Alternatívne prúdy, napriek závažnosti existujúcich problémov, ostávajú na okraji a zriedkakedy sa dostanú aspoň na druhý program Slovenskej televízie, či do Rádia Devín.

Pojem disident v názve knihy Nadi Johanisovej z dielne vydavateľstva Stehlík Ekonomičtí disidenti: Kapitoly z historie alternativního ekonomického myšlení je preto viac než príhodný. A zdá sa, že disidentom a disidentkám aj dnešná doba praje.

Vylúčení zo stredného prúdu, môžu pestovať svoje disidentstvo a vyhraňovať sa voči ekonómom a ekonómkam radiacim vládam, vyučujúcim na ekonomických univerzitách a píšucim učebnice ekonómie. (Možno nie celkom) prekvapivé je, že hospodárske, environmentálne a ďalšie spoločenské problémy dosiaľ tieto disidentky a disidentov neposunuli medzi tvorcov vládnych politík.

↗

Je sympatické, že autorka do svého výběru zařadila i české postavy, např. Ladislava Feierabenda. Foto commons.wikimedia.org

Autorka v útlej knižke veľmi prístupným spôsobom predstavuje dvadsaťpäť osobností ekonómie mimo stredného prúdu. Tematicky sa zameriava na ekonómov a ekonómky, ktorí sa venovali kritike spôsobu tvorby peňazí (Silvio Gesell, Mary Mellor, Richard Douthwaite), či téme občiny (družstevníctva, commons) a rôznych foriem vlastníctva (Joan Martinez-Alier, Henry George, Vandana Shiva).

V knihe sú zastúpení autori z 18. a 19. storočia (Robert Owen, Sismonde de Sismondi, J. S. Mill, Karl Marx, či John Ruskin) aj súčasníci (okrem už zmienených napríklad Muhammad Yunus, Herman Daly, či M. S. Cato). Je sympatické, že autorka do svojho výberu zaradila aj české postavy (F. C. Kampelíka, L. K. Feierabenda a Lubomíra Mlčocha).

U posledne menovaného je však otázne, či sa vôbec v knihe s názvom disidenti mal ocitnúť. Samotná autorka cituje jeho definíciu inštitucionálnej ekonómie, ktorej sa cíti byť predstaviteľom: „Je to disciplína individualistická, racionalistická a konsekvencionalistická. Ide opäť o model človeka, ktorý je vedený svojim vlastným záujmom... Jeho cieľom je stále čo najväčšie uspokojovanie ekonomických cieľov: maximalizácia spotreby, zisku, hodnoty, naakumulovaného bohatstva, majetku“ (s. 96).

Podobne je prekvapivé zaradenie Muhammada Yunusa. Treba oceniť, že Naďa Johanisová v záverečnej časti kapitoly zmieňuje aj kritiku mikropôžičkovej praxe a dokonca aj samotného Yunusa — „korene chudoby sú asi zložitejšie, než sa domnieva“ (s. 89) — avšak nielen Marx by mal problém ocitnúť sa bok po boku tohto „disidenta“. Je známe, že prvá žena, ktorej Yunus v roku 1977 požičal peniaze, zomrela práve v takej chudobe, v akej ju našiel. Skutočne, korene chudoby sú zložitejšie.

Naopak, veľmi vítané je zaradenie viac teológa a historika ako ekonóma, Ivana Illicha. Pojmy ako modernizácia chudoby, výroba vzácnosti, či radikálny monopol, ktoré autorka na malom priestore veľmi dobre vysvetľuje, by sa mali stať súčasťou bežných učebníc ekonómie. Na doplnenie treba uviesť, že Illichovi vyšiel aj český preklad knihy Limity medicíny vo vydavateľstve Emitos a esej Energia a rovnosť bola publikovaná v češtine na serveri Britské listy.