Niekoľko hodín po útoku na školu spravovanú OSN v Gaze pokrývali školské ihrisko krvavé šľapaje a stratené veci ľudí, ktorí sa tam ukrývali. „Keď to začalo, boli sme vonku. Niektoré z nás tam stáli s deťmi na rukách… Všade navôkol boli ľudské telá, väčšinou telá žien a detí.“ Takto jeden z útokov na civilné ciele v Gaze pre denník The Guardian opísala 17-ročná Nour Hamid, ktorá ho prežila. Izraelská armáda počas terajšej ofenzívy zatiaľ zaútočila na 142 škôl, z toho 89 bolo v správe OSN.

Reakcie na ostatnú ofenzívu Izraela v pásme Gazy prebiehajú v dvoch paralelných svetoch. V jednom moderná a silná armáda systematicky zabíja civilistov a porušuje tým medzinárodné humanitárne právo. V  druhom táto armáda legitímne a legálne chráni štát, ktorý je ohrozený „teroristami“.

Dva paralelné svety, ktoré sa stretnú len v početných diskusiách. Stúpenci „legitímnej sebaobrany“ celý problém zhadzujú zo stola s tým, že vo svete sú predsa aj iné konflikty. Tento spôsob odvedenia pozornosti od podstaty sporu známy z čias studenej vojny ako whataboutizmus je len argumentačnou fintou.

Pri diskusii o obetiach, civilistoch a práve na sebaobranu sa však oplatí spozornieť. To, čo v nej chýba, sú tváre obetí a detaily o okolnostiach, v ktorých boli zabití. Tí, ktorí umierajú v Gaze akoby nemali mená, príbehy a tváre.

Pokusím sa rozvinúť argument, že táto dehumanizácia nie je náhodná. Je kľúčom k tomu, prečo počas útoku na Gazu dochádza k dezinterpretácii a systematickému porušovaniu medzinárodného práva. Je nástrojom, vďaka ktorému sa ľudia stávajú jednoducho „sprievodnými stratami“.

Fakty a paralelná realita

Počas ostatnej izraelskej operácie sa každý obyvateľ Gazy stal potenciálnym vojnovým terčom. Počet zabitých civilistov v Gaze tak 13. augusta stúpol na 1965, z toho bolo 450 detí. Takmer 10-tisíc ďalších bolo zranených, pričom mnohým údajne nebola poskytnutá potrebná zdravotnícka pomoc.

Agentúra OSN pre pomoc palestínskym utečencom (UNRWA) hovorí o prebiehajúcom kolapse systému verejného zdravotníctva. UNICEF upozorňuje na katastrofálny dopad ofenzívy na deti. Podľa odhadov má okolo 737-tisíc detí traumatickú skúsenosť a potrebuje psychologickú pomoc.

Takýto výpočet faktov by na „tej správnej strane barikády“ a/alebo v tom „správnom geopolitickom priestore“ vyvolal diplomatické zemetrasenie, urýchlené pokusy o nájdenej právnych argumentov v prospech „humanitárnej vojenskej intervencie“.

V prípade „izraelsko-palestínskeho konfliktu“ je to však inak. Aj keď izraelská vojenská akcia spôsobuje rozsiahlu humanitárnu krízu a útočí na civilné ciele, „západní“ politici, diplomati a médiá jej kroky systematicky obhajujú. Zodpovednosť za zabíjanie civilistov je pripisovaná výlučne Hamasu.

Napríklad: Hamas 1. augusta uniesol izraelského vojaka a dvoch ďalších zabil. Obamova administratíva nezaváhala s prehlásením, že išlo o „hrubé“ porušenie prímieria a „barbarskú akciu“. Urobila tak v čase, keď počas štyroch týždňov konfliktu izraelská armáda zabila asi 1200 Palestínskych civilistov.

Tieto zabitia neboli sprevádzané odúsením zo strany USA napriek tomu, že medzinárodné právo regulujúce ozbrojené konflikty ukladá povinnosť rozlišovať medzi bojovníkmi či vojakmi a civilistami. Vojaci sú legitímnym vojenským cieľom. Pokračujúce a vedomé zabíjanie civilistov je naopak vojnovým zločinom.

K právnemu aspektu ofenzívy sa vrátim o niečo nižšie, pozastavme sa trochu pri tom, ako je možné, že nie zanedbateľná časť verejnosti a médií v Európe napriek pokračujúcim správam o útokoch na civilné ciele, pri ktorých umierali stovky ľudí, vytrvalo prízvukovala, že ide o „vojenskú nevyhnutnosť“.

Menej ako človek…

V minulosti sa masakre civilistov diali po tom, čo sa útočníci oslobodili od vnímania „tých druhých“ ako „ľudí“ a akceptovali, že ich životy jednoducho nemajú rovnakú cenu ako tie naše. Pozorujúc mediálny a politický diskurz po 11. septemberi 2001 a následnú inváziu do Iraku, Judith Butler upozornila, že „životy niektorých ľudí sú dostatočne dôležité na to, aby došlo k mobilizácii vojenskej sily. Životy iných sa z takej ochrany tešiť nebudú. Skrátka, nie sú to životy, za ktorými by bolo hodno smútiť.“ 

Ide o ľudí, ktorí akosi nezapadajú do dominantného rámca určujúceho, kto je človekom. Dehumanizácia, a tak aj vylúčenie „tých druhých“, je súčasťou našejkultúry. Po havárii malajského lietadla nad Ukrajinou som v The Guardian čítala dvojstranovú reportáž s portrétmi ľudí — väčšinou Európanov. 

Dozvedela som sa prečo a kam cestovali, čo v živote zatiaľ dosiahli a čo-to o ich rodinnej situácii. Za necelý mesiac zomrelo v Gaze viac ako 400 detí. Médiá však ich zoznamy nezverejňujú. O ľuďoch, ktorých súrodenci a príbuzní boli zabití v Gaze, sa dozvedáme nanajvýš z alternatívnych médií.

Butler hovorí priamo o zákaze žialenia za životmi „tých druhých“. Zákaz má formu informačného embarga, takže sa o nich mlčí a zobrazovanie prípadne kritika násilia voči „tým druhým“ je potláčaná ako akýsi vnútorný disent.

… a medzinárodné právo

„Vojenské ciele“ chápe Izrael široko. Tak široko, že tahŕňajú nemocnice, školy, obytné domy. Izraelská ľudsko-právna organizácia B’Tselem skonštatovala, že rozsah a trvanie útokov naznačujú, že išlo o cielené rozhodnutie vedenia armády odobrené ministerstvom spravodlivosti.

Ak je to tak, izraelská armáda podnikala útoky, pri ktorých vedome nerozlišovala medzi vojenským a civilným cieľom a nepodnikla opatrenia, ktoré by zabíjaniu civilistov zabránili. Toto znamená porušenie prinicípu proporcionality, ktorým sa riadi medzinárodné vojnové právo. Inými slovami, došlo k spáchaniu vojnových zločinov.

Medzinárodné humanitárne právo pripúšťa, že vo vojenských konfliktoch môže dôjsť k zabitiu civilistov. Akákoľvek vojenská akcia však musí byť primeraná cieľom, ktoré sa usiluje dosiahnuť. Útočenie na husto obývané územie 155 mm húfnicami, znamená útočenie s vedomím, že budú zabíjaní civilisti.

V tejto súvislosti stojí za povšimnutie správa OSN skúmajúca porušovanie medzinárodného práva v pásme Gazy počas ofenzívy v období od 27. decembra 2008 do 18. januára 2009. Správa konštatovala, že vojenské operácie Izraela neboli sebaobranou, ale „cielili na obybateľstvo Gazy ako celok“.

Upozornila tiež, že zhromaždila dôkazy naznačujúce, že ofenzíva vytvárala prostredie v ktorom došlo k porušovaniu medzinárodného humanitárneho práva a štandardov ľudských práv. Jedným zo záverov správy je, že útoky na civilistov boli v mnohých prípadoch cielené.

PR zneviditeľňujúce a popierajúce systematické útoky na civilistov a civilné ciele dominuje v západných médiách a vytvára ochranný štít vďaka ktorému zodpovední za vojnové zločiny unikajú spravodlivosti. Napriek dôkazom, s ktorými prichádzajú medzinárodné organizácie, mimovládne organizácie a aj jednotliví novinári, Izrael prichádza s novými formami „tvorivej interpretácie medzinárodného práva“, ktorých základným mottom je popieranie akejkoľvek zodpovednosti za vojnové zločiny.

Hoci sa objavujú snahy, aby sa možnými vojnovými zločinmi v Gaze zaoberal Medzinárodný trestný súd, ich šance na úspech sú malé. Pokiaľ ide o tento konflikt, právo je len zrkladlovým obrazom politiky. Zneviditeľňovanie obetí je vytvára ochranný štít pre ich trízniteľov.

Text vychází v rámci projektu Kritická ekonomie, jehož je Deník Referendum partnerským médiem.