Niekoľko hodín po útoku na školu spravovanú OSN v Gaze pokrývali školské ihrisko krvavé šľapaje a stratené veci ľudí, ktorí sa tam ukrývali. „Keď to začalo, boli sme vonku. Niektoré z nás tam stáli s deťmi na rukách… Všade navôkol boli ľudské telá, väčšinou telá žien a detí.“ Takto jeden z útokov na civilné ciele v Gaze pre denník The Guardian opísala 17-ročná Nour Hamid, ktorá ho prežila. Izraelská armáda počas terajšej ofenzívy zatiaľ zaútočila na 142 škôl, z toho 89 bolo v správe OSN.

Reakcie na ostatnú ofenzívu Izraela v pásme Gazy prebiehajú v dvoch paralelných svetoch. V jednom moderná a silná armáda systematicky zabíja civilistov a porušuje tým medzinárodné humanitárne právo. V  druhom táto armáda legitímne a legálne chráni štát, ktorý je ohrozený „teroristami“.

Dva paralelné svety, ktoré sa stretnú len v početných diskusiách. Stúpenci „legitímnej sebaobrany“ celý problém zhadzujú zo stola s tým, že vo svete sú predsa aj iné konflikty. Tento spôsob odvedenia pozornosti od podstaty sporu známy z čias studenej vojny ako whataboutizmus je len argumentačnou fintou.

Pri diskusii o obetiach, civilistoch a práve na sebaobranu sa však oplatí spozornieť. To, čo v nej chýba, sú tváre obetí a detaily o okolnostiach, v ktorých boli zabití. Tí, ktorí umierajú v Gaze akoby nemali mená, príbehy a tváre.

Pokusím sa rozvinúť argument, že táto dehumanizácia nie je náhodná. Je kľúčom k tomu, prečo počas útoku na Gazu dochádza k dezinterpretácii a systematickému porušovaniu medzinárodného práva. Je nástrojom, vďaka ktorému sa ľudia stávajú jednoducho „sprievodnými stratami“.

Fakty a paralelná realita

Počas ostatnej izraelskej operácie sa každý obyvateľ Gazy stal potenciálnym vojnovým terčom. Počet zabitých civilistov v Gaze tak 13. augusta stúpol na 1965, z toho bolo 450 detí. Takmer 10-tisíc ďalších bolo zranených, pričom mnohým údajne nebola poskytnutá potrebná zdravotnícka pomoc.

Agentúra OSN pre pomoc palestínskym utečencom (UNRWA) hovorí o prebiehajúcom kolapse systému verejného zdravotníctva. UNICEF upozorňuje na katastrofálny dopad ofenzívy na deti. Podľa odhadov má okolo 737-tisíc detí traumatickú skúsenosť a potrebuje psychologickú pomoc.

Takýto výpočet faktov by na „tej správnej strane barikády“ a/alebo v tom „správnom geopolitickom priestore“ vyvolal diplomatické zemetrasenie, urýchlené pokusy o nájdenej právnych argumentov v prospech „humanitárnej vojenskej intervencie“.

V prípade „izraelsko-palestínskeho konfliktu“ je to však inak. Aj keď izraelská vojenská akcia spôsobuje rozsiahlu humanitárnu krízu a útočí na civilné ciele, „západní“ politici, diplomati a médiá jej kroky systematicky obhajujú. Zodpovednosť za zabíjanie civilistov je pripisovaná výlučne Hamasu.

Napríklad: Hamas 1. augusta uniesol izraelského vojaka a dvoch ďalších zabil. Obamova administratíva nezaváhala s prehlásením, že išlo o „hrubé“ porušenie prímieria a „barbarskú akciu“. Urobila tak v čase, keď počas štyroch týždňov konfliktu izraelská armáda zabila asi 1200 Palestínskych civilistov.

Tieto zabitia neboli sprevádzané odúsením zo strany USA napriek tomu, že medzinárodné právo regulujúce ozbrojené konflikty ukladá povinnosť rozlišovať medzi bojovníkmi či vojakmi a civilistami. Vojaci sú legitímnym vojenským cieľom. Pokračujúce a vedomé zabíjanie civilistov je naopak vojnovým zločinom.

K právnemu aspektu ofenzívy sa vrátim o niečo nižšie, pozastavme sa trochu pri tom, ako je možné, že nie zanedbateľná časť verejnosti a médií v Európe napriek pokračujúcim správam o útokoch na civilné ciele, pri ktorých umierali stovky ľudí, vytrvalo prízvukovala, že ide o „vojenskú nevyhnutnosť“.

Menej ako človek…

V minulosti sa masakre civilistov diali po tom, čo sa útočníci oslobodili od vnímania „tých druhých“ ako „ľudí“ a akceptovali, že ich životy jednoducho nemajú rovnakú cenu ako tie naše. Pozorujúc mediálny a politický diskurz po 11. septemberi 2001 a následnú inváziu do Iraku, Judith Butler upozornila, že „životy niektorých ľudí sú dostatočne dôležité na to, aby došlo k mobilizácii vojenskej sily. Životy iných sa z takej ochrany tešiť nebudú. Skrátka, nie sú to životy, za ktorými by bolo hodno smútiť.“ 

Ide o ľudí, ktorí akosi nezapadajú do dominantného rámca určujúceho, kto je človekom. Dehumanizácia, a tak aj vylúčenie „tých druhých“, je súčasťou našejkultúry. Po havárii malajského lietadla nad Ukrajinou som v The Guardian čítala dvojstranovú reportáž s portrétmi ľudí — väčšinou Európanov. 

Dozvedela som sa prečo a kam cestovali, čo v živote zatiaľ dosiahli a čo-to o ich rodinnej situácii. Za necelý mesiac zomrelo v Gaze viac ako 400 detí. Médiá však ich zoznamy nezverejňujú. O ľuďoch, ktorých súrodenci a príbuzní boli zabití v Gaze, sa dozvedáme nanajvýš z alternatívnych médií.