Jedlo ešte zďaleka nie je pre každého na tejto planéte samozrejmosťou. V chudobných krajinách ľudia vrátane detí stále na jeho nedostatok zomierajú a aj v bohatších štátoch je nemálo ľudí, ktorí trpia nedostatkom príp. nekvalitou potravín. O to frustrujúcejšie je zistiť, že aj jedlo sa stalo predmetom špekulácií a stávok, ktoré podľa všetkého prispievajú k zvýšeniu jeho cien, a teda zníženiu dostupnosti.

O aktuálnom raste cien potravín sa v uplynulom období dosť hovorilo. Rokovalo sa o ňom na stretnutí premiérok a premiérov V4, Nemecka, Rakúska a Ukrajiny. Okrem vzbure proti korupcii a represii štátnych režimov je sociálna nespokojnosť a rast cien potravín dôležitým spúšťačom aktuálnych arabských revolt. (Aj počas potravinovej krízy v roku 2008 viedol rast cien potravín k vzburám.)

No a najaktuálnejšie hovorila o neúnosných cenách potravín slovenská premiérka s ministrami hospodárstva a pôdohospodárstva v utorok. Vláda má v úmysle státisícom najchudobnejších ľudí na Slovensku rozdať múku a cestoviny.

Prečo svetové ceny potravín rastú

Správy o príčinách rastu cien jedla sa štandardne sústredia na faktory dopytu a ponuky. Rast počtu obyvateľov Zeme, tempo rastu Číny, Brazílie a iných rýchlo rastúcich ekonomík spôsobujú, že dopyt rastie. Ponuka, naopak, klesá v dôsledku neúrod spôsobených napríklad zmenou klímy. Výrobcovia biopalív majú dvojnásobne negatívny vplyv. Jednak prispievajú k zvýšenému dopytu po poľnohospodárskej produkcii. Na druhej strane tiež obmedzujú ponuku tým, že túto produkciu nevyužívajú na výrobu potravín.

Keď k tomuto všetkému pripočítame rast cien energií potrebných na výrobu a prepravu potravín, alebo predraženie potravín v dôsledku exportných obmedzení, bude nám jasné, prečo je jedlo stále drahšie.

Okrem vyššie uvedených fundamentálnych faktorov sa však čoraz viac začína hovoriť o vplyve, ktorý na ceny potravín môžu mať špekulácie na trhoch s derivátmi.

Ako pôvodne fungoval trh s derivátmi

Derivát je finančný nástroj, ktorého hodnota sa odvíja od hodnoty niečoho konkrétneho — v našom prípade jedla. V praxi je derivát vlastne zmluvou, ktorú medzi sebou uzatvárajú dve strany, aby sa poistili proti obávanému cenovému vývoju.

Napríklad pestovateľ-ka a odberateľ-ka pšenice sa dohodnú, že v presne stanovený dátum v budúcnosti za fixnú cenu (bez ohľadu na vtedy aktuálnu trhovú cenu pšenice) zrealizujú obchod s určeným množstvom tovaru. Tento typ derivátu sa nazýva termínovaná zmluva (future) a obom stranám zabezpečí elimináciu rizika nepriaznivého cenového vývoja.

V prípade, že sa dohodnutá cena bude v čase realizácie líšiť od trhovej, jedna strana obchodu prerobí, druhá zarobí. V praxi sa tieto obchody na trhu s derivátmi uzatvárajú prostredníctvom zúčtovacieho ústavu (clearing house), ktorý koordinuje a registruje predajné ponuky farmárov/-iek a páruje ich s kupujúcimi.

Od poistenia k špekulácii

Pôvodne sa teda trh s derivátmi využíval primárne na poisťovanie (hedging). Vývoj je ale taký, že momentálne už na ňom prevažujú nie komerční obchodníci, ale špekulatívni investori (hedžové fondy, dôchodkové fondy, investičné banky a pod.). Tí sa naň začali hromadne sťahovať po tom, čo za posledných desať rokov spľasla internetová bublina, po prepade na akciových trhoch, či na trhoch s nehnuteľnosťami a hypotékami.

Cieľom derivátových špekulantov nie je bezrizikový nákup suroviny, ale snaha na základe odhadu cenového vývoja realizovať zisk: Ak po nákupe derivátu trhová cena komodity stúpne, môže investor svoj derivát pred termínom vyrovnania predať skutočnému záujemcovi o komoditu. Zarobí rozdiel medzi zazmluvnenou a predajnou cenou.

Odhaduje sa, že špekulanti na derivátovom trhu dominujú v pomere 4:1. Pritom presne opačný pomer platil ešte pred desiatimi rokmi v prospech komerčných „hedžerov“.

Dôvod? Deregulácia

Tento vývoj má na svedomí deregulácia amerického trhu s termínovanými zmluvami na nákup komodít, za ktorú lobovali práve finanční investori, napr. Goldman Sachs (od 1:50). Zákon o „modernizácii“ trhu (Commodity Futures Modernization Act) z roku 2000 spôsobil, že obchodovanie prestalo byť obmedzované reálnym stavom zásob komodít. Ďalej napríklad zrušil obmedzenie, aby aspoň jedna zmluvná strana derivátového obchodu bola skutočný obchodník poisťujúci sa proti riziku — čiže obe strany môžu byť špekulanti.

Ak špekulatívni investori tvoria na derivátovom trhu menšinu, neškodia mu. Dokonca mu môžu prospievať prísunom likvidity. Keď mu ale — tak ako v súčasnosti — dominujú, nastávajú problémy — napr. nafúknutie cenovej bubliny.

V prvom rade — je takmer vylúčené, že by toľkú cenovú nestabilitu a nárast cien potravín spôsobili faktory ponuky a dopytu. Dáta tomu nenasvedčujú. Musí to byť teda niečo iné.

Vplyv špekulácií na cenu potravín

Jedným z najpravdepodobnejších dôvodov sú špekulácie na trhoch s derivátmi, konkrétne prostredníctvom fondov komoditných indexov. Tvorí ich niekoľko desiatok komodít a slúžia na to, aby sa finanční investori poistili proti klesajúcim výnosom v iných oblastiach investovania — tovary totiž majú sklon udržať si hodnotu v čase, keď sa investíciám inam nedarí .

Oproti komerčným hedžerom držia komoditné fondy svoje investície dlhšie, v očakávaní rastu cien. To prispieva k zvyšovaniu cien, čo zase láka ďalší špekulatívny kapitál, a to prispieva k nestabilite. Indexy sú navyše zložené prevažne z nepoľnohospodárskych komodít — preto ich napríklad ovplyvňuje aj cena ropy. Ak ropa dražie, spolu s ňou sa zvyšuje cena indexu, a teda aj v ňom obsiahnutých poľnohospodárskych výrobkov.

Zatiaľ sa nepodarilo určiť, v akej miere prispieva k rastu ceny potravín ten ktorý faktor — základné veličiny poľnohospodárskeho trhu (market fundamentals), ceny energií, panikárske nákupy zásob, či špekulácie rozoberané v tomto článku. Situácia je neprehľadná, pretože väčšina derivátových obchodov sa netransparentne odohráva bilaterálne, mimo burzy (over the counter). Je však zrejmé, že cenové pohyby sa špekuláciami prehlbujú.

Čo môže spraviť Slovensko

Premiérka Radičová má pravdu, ak tvrdí, že Slovensko na svetový vývoj cien potravín nemá dosah. O to dôležitejšie je však angažovať sa v národných a európskych riešeniach, ktoré sa núkajú.

V prvom rade, možno by stálo za to zamyslieť sa nad slovenským postojom k národnej potravinovej bezpečnosti. Druhá Dzurindova vláda zaujala pomerne jednoznačné stanovisko, keď dala od slovenských farmárov ruky preč a odkázala im, aby sa popasovali s konkurenciou na „voľnom“ trhu (voľný v úvodzovkách preto, lebo okolité krajiny poľnohospodárstvo dotujú viac, ako Slovensko). Ak nie sú naši schopní vyrábať lacnejšie, nie je problém, dovezieme.

Ivan Mikloš dlhodobo považuje poľnohospodárstvo za rezort nehodný prílišnej pozornosti. Súčasná vláda v tomto zmysle zachováva kontinuitu — sranduje na účet poľnohospodárov, alebo ich rovno bije.

Radičová teda na národnej úrovni stojí pred otázkou, či jej vláda nadviaže na dedičstvo poslednej pravicovej vlády a poľnohospodárstvo nebude podporovať. Potom ale naozaj všetci na Slovensku ostanú iba štatistami, ktorí sledujú vývoj potravinových cien na svetových trhoch. Druhou možnosťou je pripísať sektoru poľnohospodárstva strategický význam a podľa toho postupovať.

V druhom rade má slovenská vláda možnosť bojovať s cenami potravín aj nepriamo. Môže lepšie regulovať ceny energií. Môže znížiť DPH. Alebo — s istou nadsázkou — môže zrušiť II. pilier. Ten umožňuje, aby aj slovenské dôchodcovské eurá prispievali k špekuláciám na trhu s potravinami (samozrejme, pre zrušenie II. piliera máme aj omnoho pádnejšie dôvody).

Na európskej a globálnej úrovni Slovensko nie príliš zaváži, ale môže sa aspoň pridať na správnu stranu. Napr. Francúzsko si stanovilo potravinovú bezpečnosť a globálnu stabilitu cien potravín za svoju prioritu počas predsedníctva G20. Obzvlášť angažované stanovisko zastáva práve v snahe obmedziť špekulácie na komoditných trhoch.

Svoj plán predstavila aj Európska komisia a je len na Slovensku, či ho podporí. Ak niektorým slovenským dravcom zatuchnutá Európa smrdí, môžu sa inšpirovať v USA, kde prijali ešte odvážnejší zákon senátora Dodda a kongresmana Franka (Dodd-Frank Act).

Ak budú snahy Slovenska na národnej či nadnárodnej úrovni úspešné, bude si môcť premiérka ušetriť trápnu povinnosť prísť pred kamery a zahlásiť: „Otvárame sýpky chudákom“.

Záver

Technické podrobnosti toho, ako fungujú komoditné a finančné trhy, ako funguje ich prepojenie a ako sa na nich špekuluje, sú náročné na pochopenie. Podstata problému však nie je zložitá a v zásade iba opakuje už pomerne známy scenár. Financie sa odtrhli od reálnej ekonomiky a reálnych potrieb ľudí. Slúžia často iba na parazitické a neproduktívne obohatenie sa zopár špekulantov.

Na opačnej strane stoja ľudia, ktorí v tomto prípade doslova nemusia mať dať čo do úst. Takúto zvrátenú situáciu niekde — oprávnene — riešia revolúciou. U nás by ale zatiaľ stačila efektívna regulácia a trocha strategického národohospodárskeho uvažovania.

Text vychází v rámci projektu Kritická ekonomie, jehož je Deník Referendum partnerským médiem.