Jedlo ešte zďaleka nie je pre každého na tejto planéte samozrejmosťou. V chudobných krajinách ľudia vrátane detí stále na jeho nedostatok zomierajú a aj v bohatších štátoch je nemálo ľudí, ktorí trpia nedostatkom príp. nekvalitou potravín. O to frustrujúcejšie je zistiť, že aj jedlo sa stalo predmetom špekulácií a stávok, ktoré podľa všetkého prispievajú k zvýšeniu jeho cien, a teda zníženiu dostupnosti.

O aktuálnom raste cien potravín sa v uplynulom období dosť hovorilo. Rokovalo sa o ňom na stretnutí premiérok a premiérov V4, Nemecka, Rakúska a Ukrajiny. Okrem vzbure proti korupcii a represii štátnych režimov je sociálna nespokojnosť a rast cien potravín dôležitým spúšťačom aktuálnych arabských revolt. (Aj počas potravinovej krízy v roku 2008 viedol rast cien potravín k vzburám.)

No a najaktuálnejšie hovorila o neúnosných cenách potravín slovenská premiérka s ministrami hospodárstva a pôdohospodárstva v utorok. Vláda má v úmysle státisícom najchudobnejších ľudí na Slovensku rozdať múku a cestoviny.

Prečo svetové ceny potravín rastú

Správy o príčinách rastu cien jedla sa štandardne sústredia na faktory dopytu a ponuky. Rast počtu obyvateľov Zeme, tempo rastu Číny, Brazílie a iných rýchlo rastúcich ekonomík spôsobujú, že dopyt rastie. Ponuka, naopak, klesá v dôsledku neúrod spôsobených napríklad zmenou klímy. Výrobcovia biopalív majú dvojnásobne negatívny vplyv. Jednak prispievajú k zvýšenému dopytu po poľnohospodárskej produkcii. Na druhej strane tiež obmedzujú ponuku tým, že túto produkciu nevyužívajú na výrobu potravín.

Keď k tomuto všetkému pripočítame rast cien energií potrebných na výrobu a prepravu potravín, alebo predraženie potravín v dôsledku exportných obmedzení, bude nám jasné, prečo je jedlo stále drahšie.

Okrem vyššie uvedených fundamentálnych faktorov sa však čoraz viac začína hovoriť o vplyve, ktorý na ceny potravín môžu mať špekulácie na trhoch s derivátmi.

Ako pôvodne fungoval trh s derivátmi

Derivát je finančný nástroj, ktorého hodnota sa odvíja od hodnoty niečoho konkrétneho — v našom prípade jedla. V praxi je derivát vlastne zmluvou, ktorú medzi sebou uzatvárajú dve strany, aby sa poistili proti obávanému cenovému vývoju.

Napríklad pestovateľ-ka a odberateľ-ka pšenice sa dohodnú, že v presne stanovený dátum v budúcnosti za fixnú cenu (bez ohľadu na vtedy aktuálnu trhovú cenu pšenice) zrealizujú obchod s určeným množstvom tovaru. Tento typ derivátu sa nazýva termínovaná zmluva (future) a obom stranám zabezpečí elimináciu rizika nepriaznivého cenového vývoja.

V prípade, že sa dohodnutá cena bude v čase realizácie líšiť od trhovej, jedna strana obchodu prerobí, druhá zarobí. V praxi sa tieto obchody na trhu s derivátmi uzatvárajú prostredníctvom zúčtovacieho ústavu (clearing house), ktorý koordinuje a registruje predajné ponuky farmárov/-iek a páruje ich s kupujúcimi.

Od poistenia k špekulácii

Pôvodne sa teda trh s derivátmi využíval primárne na poisťovanie (hedging). Vývoj je ale taký, že momentálne už na ňom prevažujú nie komerční obchodníci, ale špekulatívni investori (hedžové fondy, dôchodkové fondy, investičné banky a pod.). Tí sa naň začali hromadne sťahovať po tom, čo za posledných desať rokov spľasla internetová bublina, po prepade na akciových trhoch, či na trhoch s nehnuteľnosťami a hypotékami.

Cieľom derivátových špekulantov nie je bezrizikový nákup suroviny, ale snaha na základe odhadu cenového vývoja realizovať zisk: Ak po nákupe derivátu trhová cena komodity stúpne, môže investor svoj derivát pred termínom vyrovnania predať skutočnému záujemcovi o komoditu. Zarobí rozdiel medzi zazmluvnenou a predajnou cenou.

Odhaduje sa, že špekulanti na derivátovom trhu dominujú v pomere 4:1. Pritom presne opačný pomer platil ešte pred desiatimi rokmi v prospech komerčných „hedžerov“.

Dôvod? Deregulácia

Tento vývoj má na svedomí deregulácia amerického trhu s termínovanými zmluvami na nákup komodít, za ktorú lobovali práve finanční investori, napr. Goldman Sachs (od 1:50). Zákon o „modernizácii“ trhu (Commodity Futures Modernization Act) z roku 2000 spôsobil, že obchodovanie prestalo byť obmedzované reálnym stavom zásob komodít. Ďalej napríklad zrušil obmedzenie, aby aspoň jedna zmluvná strana derivátového obchodu bola skutočný obchodník poisťujúci sa proti riziku — čiže obe strany môžu byť špekulanti.

Ak špekulatívni investori tvoria na derivátovom trhu menšinu, neškodia mu. Dokonca mu môžu prospievať prísunom likvidity. Keď mu ale — tak ako v súčasnosti — dominujú, nastávajú problémy — napr. nafúknutie cenovej bubliny.

V prvom rade — je takmer vylúčené, že by toľkú cenovú nestabilitu a nárast cien potravín spôsobili faktory ponuky a dopytu. Dáta tomu nenasvedčujú. Musí to byť teda niečo iné.

Vplyv špekulácií na cenu potravín

Jedným z najpravdepodobnejších dôvodov sú špekulácie na trhoch s derivátmi, konkrétne prostredníctvom fondov komoditných indexov. Tvorí ich niekoľko desiatok komodít a slúžia na to, aby sa finanční investori poistili proti klesajúcim výnosom v iných oblastiach investovania — tovary totiž majú sklon udržať si hodnotu v čase, keď sa investíciám inam nedarí .

Oproti komerčným hedžerom držia komoditné fondy svoje investície dlhšie, v očakávaní rastu cien. To prispieva k zvyšovaniu cien, čo zase láka ďalší špekulatívny kapitál, a to prispieva k nestabilite. Indexy sú navyše zložené prevažne z nepoľnohospodárskych komodít — preto ich napríklad ovplyvňuje aj cena ropy. Ak ropa dražie, spolu s ňou sa zvyšuje cena indexu, a teda aj v ňom obsiahnutých poľnohospodárskych výrobkov.

Zatiaľ sa nepodarilo určiť, v akej miere prispieva k rastu ceny potravín ten ktorý faktor — základné veličiny poľnohospodárskeho trhu (market fundamentals), ceny energií, panikárske nákupy zásob, či špekulácie rozoberané v tomto článku. Situácia je neprehľadná, pretože väčšina derivátových obchodov sa netransparentne odohráva bilaterálne, mimo burzy (over the counter). Je však zrejmé, že cenové pohyby sa špekuláciami prehlbujú.

Čo môže spraviť Slovensko