V nedeľu neskoro večer vrazil opitý človek svojím veľkým autom do skupiny ľudí stojacich na jednej z najfrekventovanejších MHD zastávok v Bratislave. Zabil piatich ľudí, zničil životy desiatkam ich blízkych a stiahol žalúdky väčšine Bratislavčanov.

Zochova je jedna z najfrekventovanejších zastávok. V nedeľu večer tu čakajú na spoj stovky ľudí, ktorí prestupujú z autobusu z vlakovej stanice na autobus k internátom. Stoja tu deti, rodičia, súrodenci, kamaráti, partneri a partnerky, blízki.

Zároveň je to úsek, ktorým tisícky šoférov každý deň prechádzajú príliš rýchlo — je to veľmi rovný, široký a dole sa zvažujúci úsek cesty. Aj keby ste naozaj nechceli, tak okoloidúca doprava vás „tlačí“, aby ste sa rýchlo dostali von z podjazdu, potom von zo zvláštnej križovatky (ste na hlavnej), potom ďalej na most, kde už je konečne povolená šesťdesiatka, ktorou aj tak idete už dávno.

V prvom rade chcem vyjadriť úprimnú sústrasť trúchliacim. Strata je nepredstaviteľná a nekonečne ma mrzí. Na druhej strane sa poďme rozprávať o problémoch, ktoré máme, a ďalších smrtiach, zraneniach a škodách, ktorým musíme predísť.

Ale čo je teda problém? Na Slovensku na mestských cestách zahynie v prepočte na sto tisíc obyvateľov desaťnásobne viac chodcov, ako v Holandsku. Takmer dvojnásobne viac ako v Českej republike — no aj českí chodci umierajú na uliciach vinou nehôd dva krát častejšie, ako dánski či nemeckí. Aj keď je nesporné, že obete sú mŕtvi a ich pozostalí, máme tu aj inú škodu, ktorú nehodovosť zapríčiňuje: strach.

Strach o život a zdravie. Kým ešte jednu generáciu dozadu bolo nepredstaviteľné, že by tretiak, ktorý navštevuje štátnu školu vzdialenú pár minút chôdze od domu, nechodil sám, dnes je to normou. Nechať sa dieťa samé pohybovať po meste, susedstve, či len prejsť cez ulice, je vnímané ako niečo odvážne, nebezpečné a až nezodpovedné.

Pritom rôzne štúdie jednoznačne poukazujú na súvislosť medzi kvalitou života detí — výsledkami ich PISA testov aj ich mentálnym a fyzickým zdravím a ich nezávislou mobilitou. Z detí, ktoré majú slobodu, vyrastajú zdraví, zodpovední a sebavedomí ľudia.

Verejný priestor našich miest jasne komunikuje, že na ulice patria autá a my, chodci, si musíme dávať pozor. My patríme na chodníky — teda to, čo nám z nich parkujúce autá nechávajú. Zákon o cestnej premávke 9/2009 hovorí o priechodoch pre chodcov toto: Chodec nesmie vstupovať na vozovku, a to ani pri použití priechodu pre chodcov, ak vzhľadom na rýchlosť a vzdialenosť prichádzajúcich vozidiel nemôže cez vozovku bezpečne prejsť.

Problémom je teda spoločenská norma — ako používame ulice, ako nám to nariaďuje legislatíva, aké sú pravidlá a ako vymáhame ich dodržiavanie. Problémom je samotný design ulíc — ak idete na rovnej širokej a prehľadnej ulici, idete rýchlo. Posadenie značky o maximálnej povolenej rýchlosti — povedzme 30 km/hod, ako je zvykom v civilizovanejších mestách — samé o sebe nefunguje. Úmerne požadovanej rýchlosti je treba jazdné pruhy zúžiť a zvlniť trajektóriu pohybu ostrovčekmi či stavebnými prahmi. A pravidlá treba vymáhať.

Dnes na Slovensku môžu merať rýchlosť len štátni policajti, ktorí obvykle striehnu na výpadovkách či diaľniciach. Už roky apelujú mestá na zmenu legislatívy, aby mohli využívať inštitút objektívnej zodpovednosti a radarmi motivovať rýchlojazdcov ku rešpektovaniu pravidiel.

Vinník nedeľnej tragickej nehody je samozrejme hlavne opitý vodič auta. Alkohol za volantom by mal byť postihovaný, tresty by mali byť nemilosrdné a dostatočne odradzujúce šoférov. Normalizácia šoférovania po „pár drinkoch“ je škodlivá a každý by sme sa mali ohrádzať voči takémuto správaniu. Zároveň povinnosťou štátu, miest, samospráv a profesionálov venujúcich sa designu verejného priestoru je urobiť maximum pre prelomenie tohto začarovaného kruhu automobilizmu, strachu a neobývateľných miest.

A tak stojím pred priechodom, kŕčovito držím obe svoje veselé, zvedavé a energické deti za ruky a čakám, kedy nám jedno z tých obrovských vražedných zbraní zastaví, aby sme mohli prejsť. Som urbanistka, viem, ako vyzerajú mestá, v ktorých sa dobre žije — šesťdesiat kilometrov odtiaľto je Viedeň.

Viem, ako emisie z dopravy prispievajú ku katastrofálnemu znečisteniu vzduchu, ktoré si deti ukladajú do vyvíjajúcich sa mozgov a pľúc. Viem, že deti namiesto ranného aktívneho pohybu spolu s kamošmi cestou do školy pracujú na svojich respiračných chorobách (vzduch v aute stojacom v zápche je ešte horší, ako na ulici), boľavých chrbtoch a cukrovkách (čísla sú spolu s obezitou alarmujúce).

Zároveň viem, ako absolútne zásadné je pre psychosociálny rozvoj dieťaťa sloboda — teda čas, kedy sa môže voľne hýbať, voľne hrať, bez supervízie rodiča, ktorý je pripravený riešiť za dieťa všetky problémy. Kedysi sa hovorilo o helikoptérových rodičoch, dnes o kosačkových — vysekajú dieťaťu cestu až ku zdárnej a nimi-naplánovanej budúcnosti.

Toto viem a aj tak sa nedivím rodičom a ľuďom, ktorí radšej sadajú do áut. Lebo tieto ulice nie sú pre deti, nie sú pre peších, tieto mestá nie sú pre ľudí.

Projekt Město/Fórum pro snesitelnější každodennost je výsledkem spolupráce kolektivu 4AM, z. s. a Centra pro média, ekologii a demokracii, z. s. (CMED). Finančně je podpořen grantem z Islandu, Lichtenštenjska a Norska.