Vlani sa do tlače dostali programové manifesty československej sociálnej demokracie Co chtějí socialisté (1934) a Za svobodu do nové Československé republiky (1941), ktoré vychádzajú v reedícii po viac než sedemdesiatich rokoch od ich posledného vydania. Opodstatnenosť ich nového uvedenia sa ukazuje už krátko po začítaní sa, keď čitateľ pristúpi ku konfrontácii programovej náplne medzivojnovej a súčasnej sociálnej demokracie, ako ich poznáme zo slovenského a českého, príp. i širšieho európskeho prostredia.

„Spolupráce socialistů a demokratů všech národů musí pevně sledovat cíl, jemuž natrvalo nezabrání krátkodobé diktatúry: Spojené státy evropské.“ Touto vetou sa uzatvára politická časť programového manifestu Co chtějí socialisté, ktorý bol vydaný pred osemdesiatimi piatimi rokmi pod hlavičkou Robotníckej akadémie. Odvážnu požiadavku smerovať k európskej federácii formulovali autori tohto programu takmer štvrťstoročie predtým, než do platnosti vstúpili Rímske zmluvy. Tie položili základy celku, ktorý svetadiel zatiaľ prepojil najužšie: Európskej únie. Čo sa týka európskej integrácie, medzivojnoví československí socialisti ďaleko predstihli svoju dobu, hoci cesta k demokratickej a mierovej spolupráci v Európe sa v nasledujúcich desaťročiach ešte ukázala ako poriadne kľukatá.

Nielen pre vizionárstvo v oblasti zahraničnej politiky si medzivojnová sociálnodemokratická ľavica zaslúži našu pozornosť. Vzrast pravicového extrémizmu, oživený antisemitizmus a zvyšujúce sa medzinárodné napätie vytvárajú pôdu pre hľadanie analógií s vývojom v medzivojnovom období. Či už podobnosť prijmeme alebo nie, štúdium histórie nám môže poskytnúť impulz, ako sa pohnúť z plytčiny, na ktorej sme sa ocitli.

Editorka knihy Radka Šustrová vo svojom predslove kladie otázku, či je možné vnímať socializmus inak, než dnes máme zaužívané: teda takmer výlučne v spojitosti s predchádzajúcim režimom, ktorý ho skarikoval a zdiskreditoval. S výnimkou relatívne marginálnych skupín by sa s odstupom tridsiatich rokov k byrokratickému komunizmu bez výhrad vrátil málokto, ale v nezanedbateľnej časti spoločnosti prežíva niekedy s úškrnom vyslovovaný „nostalgický optimizmus“. Oceňovanie dostupnosti práce či bývania je iste pochopiteľné, hoci sa nikdy nesmie stať ospravedlnením príkorí, ktoré v menšej alebo väčšej miere zasiahli podstatnú časť populácie. Je teda možné povyberať z koláča iba hrozienka a spojiť solídne spoločenské ekonomické zabezpečenie s politickou slobodou a demokraciou? Medzivojnoví socialisti mali za to, že to je nielen možné, ale jednoducho nevyhnutné.

Presvedčenie o neoddeliteľnosti politickej a hospodárskej slobody nepredniesli na vrchole ekonomického rastu a rozkvitajúcej demokracie, ako by sme sa mohli nazdávať. Naopak: v demokratickom socializme videli nielen východisko zo svetovej hospodárskej krízy, ktorá ako kladivo dopadla na československých pracujúcich, ale zároveň ho považovali za pevný obranný val proti vzmáhajúcemu sa fašizmu. Tento val však nemal príležitosť sa osvedčiť: hoci program Co chtějí socialisté vznikol pod hlavičkou Robotníckej akadémie, vzdelávacej organizácie pridruženej k Československej sociálnodemokratickej strane robotníckej, nikdy sa nestal oficiálnym programom strany. Nadväzujúci dokument z roku 1941 bol koncipovaný v ilegalite a dohadoch okolo povojnového vývoja, preto predstavuje len skicu možnej mierovej prestavby spoločnosti.

Idey ľudovej univerzity

Ani jeden z dokumentov zaradených do knihy nevznikol samovoľne, ale oba boli výsledkom dlhodobých diskusií ľavicových intelektuálov — najprv združených predovšetkým v Robotníckej akadémii, neskôr spojených na odbojovom základe v Protektoráte. Robotnícka akadémia, tzv. „ľudová univerzita“, pri vzniku ktorej stál aj T. G. Masaryk, poskytovala nielen dostupné politické, ale všeobecné vzdelanie širokým pracujúcim masám a udržiavala tak v blízkom styku proletariát s inteligenciou. Výsledkom tejto súhry bol nielen významný vzrast vzdelanosti a kvalifikovanosti robotníctva, ale i rozšírenie myšlienok socializmu medzi bežným obyvateľstvom. Už tu možno vystopovať jeden zo zdrojov výraznejšieho úspechu povojnovej komunistickej ľavice v českých krajinách než na Slovensku.

V roku 1921 došlo k založeniu Komunistickej strany československej a teda i presunu časti straníckych kádrov i voličov z radov sociálnych demokratov. Ani to však pre sociálnu demokraciu neznamenalo opustenie marxistických východísk, okolo ktorých sa viedla živá vnútrostranícka diskusia. Na rozdiel od súdobých komunistov sociálni demokrati verili, že prechod k socialistickej spoločnosti sa môže uskutočniť i bez fázy diktatúry proletariátu a bez nutnosti úplne zdecimovať súkromný sektor. Namiesto toho verili v možnosť reformnej transformácie spoločnosti pri zachovaní malého a stredného podnikania, ktoré by podliehalo demokratickej spoločenskej kontrole. Na rozdiel od mnohých dnešných stredoľavých strán však zo svojho zreteľa medzivojnoví československí socialisti nestratili prekonanie kapitalizmu; verili, že sa tak bude môcť udiať demokratickou cestou. Rozporné pohľady na demokraciou a stratégiu dosiahnutia cieľov viedli k rozdeleniu v súčte nemalých ľavicových volebných preferencií i obmedzenej spolupráci komunistov a sociálnych demokratov.

Šustrová upozorňuje na prejav brnenského sociálneho demokrata Zdeňka Kojeckého, ktorý v odozve na prevzatie moci fašistami v roku 1933 napísal: „Socialism nesmí nikdy připustiti situaci, ve které by se fašism stal mluvčím největší [československé] strany, strany neorganizovaných, strany nevoličů, odkázaných dosud jen na úlohu ‚veřejného mínění‘“ (s. 16). Oba veľké ľavicové bloky — reformisti i revolucionári — si uvedomovali riziká vývoja za západnými hranicami republiky a obe skupiny boli dôsledne protifašistické. Z citovaného vyjadrenia je zrejmé, že už vtedy chápali to, čo my dnes objavujeme pri analýze výsledkov volieb doma i Českej republike: ak ľavica prestane obhajovať záujmy pracujúcich, ak prestane byť vo svojom programe a jeho napĺňaní autentická, o svoj elektorát môže ľahko prísť v prospech extrémnej pravice. Doterajšia historická skúsenosť ukazuje, že výsledky boli takmer vždy fatálne.

Emancipačná sociálna politika

Nezávislosť intelektuálov združených v Robotníckej akadémii umožňovala tomuto kolektívu smelo a razantne formulovať požiadavky, na ktoré sa nezmohlo politické vedenie materskej strany. Programový dokument Co chtějí socialisté vydaný v roku 1934 nebol len vágnou a abstraktnou víziou akademikov, ale pomerne konkrétnym plánom na demokratizáciu predovšetkým hospodárskeho života mladej republiky. Argument, že „teprve v demokratizaci a socializaci hospodářskeho života je jádro věci, protože hospodářská moc, plynoucí z vlastnictví velikých výrobních prostředků a finančního kapitálu, je absolutnější, nekontrolovanější a nebezpečnejší než každá moc politická,“ (s. 44 — 45) podopieral programový návrh k poštátneniu finančného sektora, dopravy, energetiky a ďalších strategických veľkých podnikov. Autori verili, že spoločenská kontrola nad kľúčovou hospodárskou infraštruktúrou zabezpečí nielen dostupnosť základných statkov a služieb obyvateľstvu, ale i podporu politickej moci nevyhnutnej pre presadzovanie ďalších zmien. Chápali procesuálnosť tohto vývoja: na rozdiel od komunistov sociálni demokrati neplánovali nárazové zospoločenštenie (zoštátnenie), ale postup vo fázach v závislosti od „zrelosti“ toho-ktorého odvetvia. Navyše, kde to bolo možné, rátali s kompenzáciou za prechod majetku pod štát. Pripomeňme kľúčovú poznámku, že sa rátalo aj so zachovaním malého a stredného podnikania.

Spomedzi konkrétnych opatrení, ktorými sa mali znížiť súdobé ekonomické nerovnosti, možno spomenúť viazanosť najvyšších platov na istý násobok platov najnižších, zavedenie progresívnej dane či zvýšenie nezdaniteľnej časti základu dane. V pláne bolo aj opustenie gentského systému (podporu v nezamestnanosti vyplácali odbory, nie štát, a preto sa táto podpora nevzťahovala na všetko obyvateľstvo, iba jeho odborovo organizovanú časť). Tým sa však sociálna agenda ani zďaleka nevyčerpávala. Filozofiu odvážnej sociálnej politiky, ktorú intelektuáli z Robotníckej akadémie vypracovali, najlepšie vystihuje zámer „přebudování společnosti, místo aby se omezovala na pouhou pomoc sociálně slabým“ (s. 88). Povedané inak: sociálny systém štátu nemal svojou sieťou len pasívne zachytávať tých, ktorí padli na dno v úsilí o materiálny postup, ale spoločnosť aktívne a solidárne emancipovať ako celok. Tento tvorivý prístup sa prejavuje aj v inšpirácii Rooseveltovým New Dealom, hospodárskym plánom vládnych investícií do výstavby infraštruktúry, ktoré v Spojených štátoch úspešne pomohli prekonať pokrízové roky. Nebola by štátna či komunálna iniciatíva v oblasti rozvoja bývania v podobe výstavby či sprístupňovania dostupného nájomného bývania i dnes platným spôsobom, ako riešiť pálčivú bytovú otázku a v prípade hroziacej ekonomickej krízy i skok v nezamestnanosti?

Osobitnú pozornosť socialisti venovali zdravotnému poisteniu. To nepovažovali za ťažobné pole zisku, naopak: požadovali skvalitňovanie zdravotnej starostlivosti a štedrosť v jej financovaní: prevencia sa mala stať prioritou celého medicínskeho systému. Kto dnes využíva služby štátneho zdravotníctva (čiže väčšina populácie), sotva sa ubráni otázke, ako je možné, že napriek ústavne zakotvenej bezplatnej zdravotnej starostlivosti a nemalej štátnorozpočtovej položke vyčlenenej pre zdravotníctvo musia pacienti doplácať za lieky i lekárske úkony, kým súkromné zdravotné poisťovne sú schopné generovať nezanedbateľný zisk. Na čí úkor vzniká?

Na makroúrovni sa v programe uvažovalo o vytvorení Štátnej hospodárskej rady, ktorá by združovala delegátov parlamentu, ako i záujmových skupín hospodárskeho života. Táto rada by bola garantom demokratického dohľadu nad štátnym hospodárstvom a zároveň by v celospoločenskom záujme ekonomický život spravovala a organizovala. Podobne ako v medzivojnovom Sovietskom zväze či povojnovej ČSR sa veľký dôraz kládol na industrializáciu krajiny, osobitne jej východnej časti (Slovenska a Podkarpatskej Rusi).

Humanistická povaha programu predvojnovej demokratickej ľavice sa najzreteľnejšie vyjavuje v statiach venovaných vzdelávaniu a kultúre. Stály akcent na plný rozvoj schopností a dispozícií každého jednotlivca sa prejavuje i vo formulácii poslania školy, ktorá „má býti třídičem, který vede každého jednotlivce k správné volbě povolání a dává mu k tomu možnost cestou pro něj nejschůdnejší, ale přitom udržuje nezbytnou šíři rozhledu obecným vzděláním“ (s. 98).

Hluchá demokracia

Jednou z kľúčových činností Robotníckej akadémie, v ktorej diskutovaný program vznikal, bolo už od jej vzniku koncom 19. storočia rozširovanie a prehlbovanie politického vzdelania. Za vyše sto rokov sme na tomto poli zaznamenali pokrok, avšak ani zďaleka nie taký, ako v iných oblastiach. Bez vzdelania sme schopní už takmer intuitívne schopní pracovať s bežnou výpočtovou technikou, avšak stav politickej gramotnosti (nielen) mladých ľudí je alarmujúci. I tento faktor môže zohrávať nezanedbateľnú úlohu pri vysvetľovaní voličského správania sa prvovoličov. To chápala demokratická ľavica už pred ôsmimi dekádami, veď „svět nelze zvládnout pouhým volebním úspěchcem ani nelze spoléhat, že většina je automaticky věrna socialismu a demokracii. O to je třeba stále znovu zápasit. Jest prohloubiti a zesíliti ono myšlení, které má za úkol, aby řídilo celek společnosti: myšlení politické“ (s. 45).

V rámci politického programu neboli obídené ani úvahy o povahe demokracie, ku ktorým by bolo obzvlášť príhodné sa dnes vrátiť. Z televízií počujeme a na stránkach novín čítame, že žijeme v čase otrasov liberálnej zastupiteľskej demokracie. Čo je príčinou? Neosvedčila sa táto podoba demokracie — či azda zlyhala? Medzivojnoví socialisti ponúkajú odpoveď, relevantnosť ktorej treba zvážiť i vo vzťahu k 21. storočiu; mienia, že dosiaľ nikde dôsledná demokracia nebola, vždy bola realizovaná len viac či menej formálne. Bez ohľadu na to, či s týmto konštatovaním súhlasíme alebo nie, skutočnosťou ostáva, že ide o vyjadrenie pocitu, s ktorým by sa iste stotožnila i časť súčasnej verejnosti: demokraciu máme na papieri, ale nežijeme ju. Kto sa nestretol s postojom — nejdem k voľbám, pretože sa i tak nič nezmení? Pocit nevypočutosti dlhodobo silnel, až kým globálne nevyrazil pokrievku tlakového hrnca a z jeho útrob nezačalo kypieť všetko to, o čom sme dúfali, že je za nami: nacionalizmus, šovinizmus a rasizmus. Tie sa prelínajú v postavičkách Trumpa, Bolsonara a ďalších svetových i domácich politikov, tvoriac tak lokomotívu reakcie ťahajúcu celý svet v ústrety vykoľajeniu. Hodnotová politika sa odporúčala pred cynickým politickým cézarizmom, ktorý na rozdiel od bohatstva skutočne preteká od špičky mocenskej pyramídy až k jej základni a kontaminuje celé spoločenské vedomie i cítenie.

Optimizmus a viera v pokrok sú v období všeobecnej skepsy azda tým, čo by sme si od medzivojnovej ľavice mali prisvojiť najnáhlivejšie. Napriek ďalšiemu svetovému konfliktu črtajúcemu sa na horizonte dokázali ľavicoví myslitelia predložiť konkrétny a prakticky realizovateľný projekt zvyšovania hospodárskej úrovne prvej republiky i materiálneho štandardu jej bežných občanov. Svoje nádeje upínali paradoxne k tomu, čoho sa my dnes obávame: pokračujúcej automatizácii. Tú totiž nevnímali ako hrozbu, ale ako príležitosť zbaviť sa najnáročnejších a najnebezpečnejších prác, ako príležitosť skrátiť pracovnú dobu na 35 hodinový, 5 dňový pracovný týždeň (v čase, kedy sa pracovalo aj v sobotu, a len šesť rokov po tom, čo sa ústavne zakotvil dodnes platný osemhodinový pracovný deň), ako príležitosť predĺžiť deťom detstvo (posunúť vek povinnej školskej dochádzky zo 14 na 16 rokov, neskôr na ešte dlhšie!) a napokon i upiecť tak veľký koláč bohatstva, z ktorého by sa každému ušiel spravodlivý podiel. Automatizácie sa autori programu nebáli, pretože považovali za nevyhnutnosť zapriahnuť vedu a techniku do služieb „sociálnych a socialistických reforiem“, nie zisku.

Ak by sme mali z celého programu Co chtějí socialisté, ale i naň nadväzujúceho dokumentu z roku 1941, vybrať jednu vetu, ktorá by zhrnula myslenie pokrokovej medzivojnovej demokratickej ľavice, bola by to táto: „Chudoba není ctností a bída není bohulibý stav, nýbrž zločin společnosti“ (s. 102). Sociálnodemokratická cesta sa v Európe na ceste k prosperite celku i jednotlivca v historickej perspektíve v porovnaní s revolučným postupom ukázala ako úspešnejšia. Stále však predstavuje iba cestu, na ktorej ostáva mnoho práce a ktorá sa nesmie vzdať cieľa rozvíjať demokraciu nielen politicky, ale i hospodársky a kultúrne. Osemdesiat rokov staré dokumenty Robotníckej akadémie nám pripomínajú, že iba vo vyváženosti všetkých troch aspektov sa demokracia stane skutočnou.

Radka Šustrová (ed.): Demokracie a socialismus. Dva programové dokumenty demokratické levice z první poloviny 20. století. Olomouc: Burian & Tichák — Masarykova demokratická akademie, 2018.

Texty vycházející v rámci víkendové rubriky Dopis ze Slovenska jsou přebírány z webu Poleblog.sk, partnerského média DR na Slovensku.