V uliciach je rušno. Popri francúzskej hymne hraje Internacionála. Navôkol sa to hmýri húfmi ľudí. Sú oblečení celkom bežne, akoby sa práve vracali z práce alebo zo školy. Zástupy sú však hustejšie a všetko je v pohybe. Dvíhajú ruky ako pri hlasovaní, skandujú heslá, zaplavujú ulice. Nepôsobia podráždene či zúfalo, udalosti majú skôr slávnostný ráz a vzduch je naplnený odhodlaním.

Rok 1968. V baštách priemyselného kapitalizmu to vrie. Po dvoch dekádach rastu a prosperity prepukajú v mestských centrách kultúry nepokoje. Tokio, Berkeley, New York, Rím, Miláno, Berlín, Praha. V rozvinutých zemiach sa prebúdzajú revolty voči stávajúcemu poriadku, konečne tak, ako si to v devätnástom storočí predstavoval Marx.

Paríž čaká. Prezident de Gaulle je po desiatich rokoch ekonomického rastu, politickej stability a budovania medzinárodnej prestíže aj prostredníctvom dekolonizácie, na vrchole moci. Opozícia je rozdelená, inštitucionalizovaná a ľahko kontrolovateľná. Kvôli modernizácii krajiny sa de Gaulle rozhodne výrazne rozšíriť univerzitné priestory bez toho, aby uvoľnil ich autoritárske štruktúry. Kampusy sa presunú aj do okrajovej oblasti Paríža — Nanterre, jedného z najhorších slumov krajiny. To sa ukáže byť chyba.

Študenti začínajú

Prostredie vyšších stredných tried, z ktorého študenti vzišli, sa v kombinácii s jednotvárnosťou univerzít a biedou rozliehajúcou sa okolo nich stalo rozbuškou. Ako predloha im slúžili študentské protesty v Berlíne a New Yorku. Burácajúce výbuchy mladých sa dostávali do stretu s prísnym paternalizmom. V snahe zmeniť vyhliadky na ničotnú budúcnosť začínajú premýšľať nad tým, ako využiť svoje vzdelanie na ovplyvnenie sociálneho prostredia, v ktorom sa ocitli.

Podľa Élisabeth Roudinesco, historičky a priamej účastníčky májových protestov, boli univerzity skostnatené a uviaznuté v minulosti. Máj ´68 poskytoval príležitosť striasť sa zlých učiteľov a objaviť nových, ktorých kurzy by nespočívali iba v opakovaní tej istej látky, ale poskytli študentom nové spôsoby vedenia a učenia. Tieto požiadavky predznamenalo vydanie kníh Slová a veci od Michela Foucaulta a Écrits Jacqua Lacana, oboch v roku 1966. V nich na jednej strane priniesli nové čítanie dejín na základe štruktúr, na druhej strane poskytovali jednotnú teóriu humanitných vied. Foucault ukázal, že to, čo je v rámci určitej inštitúcie či vedy možné hovoriť, je prísne kodifikované mocou. A Lacan upozornil na to, že za zdanlivo neutrálnym poznaním sa vždy ukrýva príslušnosť k určitej moci.

V rukách študentov sa tieto teórie dovolávali oslobodzujúcej praxe. Po tom, ako sa skupinke študentských agitátorov podarilo koncom apríla prepojiť revolučné príklady medzinárodných protestov s miestnymi, lokálnymi zdrojmi nespokojnosti a pritiahnuť davy nasledovateľov, rozhodol sa rektor Nanterre kampus začiatkom mája zatvoriť. Nasledovný deň sa asi 300 študentov presunulo do Sorbonne v Latinskej štvrti, aby tam získali podporu pre znovuotvorenie svojej školy. Privolaná polícia sa však s pomocou poriadkových jednotiek pustila do ich zatýkania, čo vyvolalo násilný odpor okoloidúcich, ktorí ich začali zasypávať dlažobnými kockami z chodníkov a stavať zábrany. Polícia opäť reagovala slzným plynom, obuškami a ďalším zatýkaním.

Študentskí lídri preto na 10. máj zvolali veľký protestný pochod, ktorým žiadali otvorenie Sorbonne, prepustenie študentov zadržiavaných políciou a koniec zastrašovania v Latinskej štvrti. Noc barikád sa stala v dejinách povojnového Francúzska legendou. Počet protestujúcich v meste dosiahol 40 000. K najväčším stretom došlo z noci na ráno, keď polícia po zablokovaní trás znova zaútočila rovnakými zbraňami. 500 študentov zatkli, stovky okoloidúcich vrátane policajtov hospitalizovali, no sympatie verejnosti k študentom ešte väčšmi vzrástli.