Čína nie je a ani tak skoro (ak vôbec) nebude najväčšia ekonomika sveta, Európska Únia je. Kto to nevie nerozumie ekonómii ani politike. Niektorí hovoria, že stretávania sa s Dalajlámom, zastávanie sa demokracie, slobody a ľudských práv voči Číne môžu chcieť, alebo robiť iba nereálni a naivní romantici žijúci mimo realpolitiku, ale čo ak je to naopak?

Čo ak je úplne nereálne a naivné si myslieť, že ústupkami donútime Čínu rešpektovať nás ako partnera? Znie to tak nelogicky?

Vôbec nie, ak si uvedomíme základný rozdiel medzi čínskymi a našimi či inými západnými politikmi. Nie je v tom, že boli zvolení a na výkon funkcie majú demokratický mandát, ale v tom, aké hľadisko v ich rozhodovaní prevažuje.

Čínska diktatúra, formálne komunistická, no v realite neoliberálne kapitalistická, sa riadi dlhodobými záujmami, naopak, naši predstavitelia obyčajne vidia iba do najbližších volieb. Všetko má, samozrejme, svoje za a proti.

V prípade čínskych mocipánov je jasné, že cenou za dlhodobý rozvoj hospodárstva je obrovské utrpenie miliónov ľudí, či už vinou núteného presídľovania, otrockých pracovných podmienok, vďaka ktorým tamojšie továrne dokážu udržiavať nízke výrobné náklady, alebo dlhoročných trestov väzenia za akúkoľvek kritiku vlády. Napríklad 10 rokov väzenia za jeden email do západných novín. Pod otrockými pracovnými podmienkami sa treba predstaviť 12 až 16 hodinové smeny bez prestávky na jedlo šesť dní v týždni, telesné tresty a verejné ponižovanie pre "menej výkonných pracovníkov", či nútené potraty pre mladé ženy, ktoré otehotneli bez súhlasu nadriadeného.

V prípade našich vlád sme pre zmenu svedkami zatvárania očí pred dlhodobými dôsledkami vlastných činov. Chronické ustupovanie Číne vo všetkých predstaviteľných oblastiach, len aby prepánajána nezrušila nejaký kontrakt, či nekúpila vojenskú techniku od susedov.

Nemôžeme sa zastať ľudských práv väzňov, ktorí sú v pracovných táboroch iba pre svoje vierovyznanie, či politické názory. Nemôžeme sa stretnúť s dalajlámom, ktorého domovinu čínska armáda obsadila a odvtedy okupuje, lebo by sa na nás papaláši v Pekingu nahnevali, pretože je to dorastajúca veľmoc.

Áno je, dorastá však najmä z našej "vôle". Čínska ekonomika sa zväčšuje každým jej výrobkom, ktorý si kúpime namiesto domáceho. Čínska armáda sa posilňuje každým zbraňovým systémom, ktorý jej predáme. A globálny vplyv Číny rastie každým diplomatickým ústupkom. Ak sa premiér Camerom, či nikto z najvyšších ústavných predstaviteľov Česka nestetne s Dalajlámom, je to výhra čínskeho zastrašovania a ukážka hlúpej kratkozrakosti demokraticky zvolených predstaviteľov štátov postavených na slobode a princípoch, ktoré sa Čína snaží popierať.

História náš učí, že každý, kto mal moc a mohol ju použiť, tak učinil. V prípade kritiky porušovania ľudských práv v Číne nejde teda „len“ o etické princípy, ale aj o budúcnosť našich detí. Je totiž iba otázkou času, kedy budú chcieť čínske firmy zaviesť pracovné štandardy, na aké si zvykli, aj u nás a na nás.