Po rozmanitých výzvach apelujúcich na moje svedomie som sa rozhodol, že si zoberiem niekoho domov. Nehovorím to rád, dobré veci sa majú robiť v tichosti, ako liečba. Po zvažovaní dilemy, komu by som mohol ponúknuť miesto na rozťahovacom gauči, som usúdil, že o sýrskych kresťanov je postarané. Slovenská republika sa už za nimi trasie, počas džihádistického trekkingu z pohostinnej Budapešti do Viedne odstránila z diaľnice všetky šípky a navigácie ukazujúce, že po pravej strane je Slovensko.

Kto by teda potreboval moju skromnú pomoc najviac? Zoberiem si k sebe nejaký mladý párik. Vytipoval som si istú Simonu s priateľom. Majú síce ifóny, tričká Tchor Štajnar a teplú stravu, no pri dôkladnejšom prezretí ich profilov som usúdil, že sú vhodnými kandidátmi na humanitárnu pomoc.

Simona pochádza z Nitry, študovala, ako si píše na FCB, na Harvarde, žije v Las Vegas, no aj napriek tomu vyzerá ako predavačka korkovej bižutérie na jarmokoch. Jej priateľ vyzerá byť dobre živený, zrejme organickými raw anabolikami a venuje sa štúdiu dejín a symboliky. Rád cituje Adolfa Hitlera a na svojom profile zverejňuje motivačné vety príslušníkov SS, poprípade fotografie vojakov Wehrmachtu počas vypaľovania dedín na východnom fronte.

Na prvý pohľad im nič nechýba, obaja majú dobré vzdelanie, koníčky a mačičku, s ktorou sa fotia pred západom slnka, po západe slnka, pred koitom, po koite, ráno aj večer.

Chvíľu spolu nerozprávali, niekedy v máji mali zrejme krízu, no utečenci im zachránili vzťah, zistili, že zdieľajú ešte viac, ako o sebe vedeli. Simona je presvedčená, že krívajúce matky a deti prešli 20 000 kilometrov peši z Hindukúšu, aby ju potrtkali v kríkoch pri rieke Nitra, pretože láska nepozná hranica a túžba zmocniť sa árijskej ženy spôsobuje medzi islamistami zázraky.

Jej priateľ Roman sa na ich príchod teší, viackrát sa odfotil na starej sovietskej húfnici v parku SNP, ktorý bol oštať s Fulhelom Kotlebom, zavesil si ju na Facebook a napísal, že na tej húfnici, v tielku, bojujúc o rovnováhu, sediac obkročmo na hlavni, trénuje boj proti ISIS.

Simona a Roman sú mojimi spoluobčanmi a viem, že im treba pomôcť. Už dlhšie ich prenasledujú vlastné myšlienky, z ich sveta bukolickej mladosti neostalo nič. Počul som výzvu, že sa nestaráme o našich ľudí, že uprednostňujeme utečencov a kašleme na našu chudobu. Zobral som si to k srdcu. Simona a Roman potrebujú našu pomoc, rovnako ako Róbert a tisíce ďalších. Zoberme si ich domov. Čítajme im na úvod, zľahka, rozprávky, aby sa naučili rozpoznávať plíživé dobro od svätožiary. Zoberme na ich prechádzku, aj večer, aby videli, že svätojánske mušky nie sú vnútornými nepriateľmi. Neskôr môžeme skúsiť aj Hendrixa, Duke Elingtona, Veľkú nádheru a červené víno.

Simona a Roman sa dajú zachrániť, ich pobyt nebude dlhý, naučia sa používať rozum a 12. septembra budú už veselo skackať v záchvate operatívneho humanizmu na námestí s veľkými srdiečkami. Vždy mali radi ľudí, len nevedeli, ako to povedať.