Stalo sa nedobrým zvykom poniektorých mienkotvorných politických komentátorov, že svoje názory vydávajú za fakty, ktoré netreba ničím dokazovať. Stačí na nich trvať a každý prípadný kritický hlas v lepšom prípade statočne odignorovať, v horšom umlčať hordou „diskutujúcich“ pochlebovačov.

Dag Daniš takto 17. júla na HNonline uviedol: „Ak Európa nechce riskovať veľké sťahovanie národov a prekreslenie svojej etnickej mapy, bude si musieť priznať krutú pravdu — že „arabskú jar“ treba zničiť. Pretože arabskému svetu nepriniesla demokraciu, ale novú vlnu islamizmu, fanatizmu a krvi... Namiesto toho sa treba vrátiť k podpore — alebo tolerancii — miestnych diktátorov.“

Stačí si ale pozrieť štatistiky žiadateľov o azyl v EU. V prvej tridsiatke krajín pôvodu žiadateľov o azyl v krajinách Európskej únie nefiguruje ani jeden štát, v ktorom tzv. Arabská jar prebehla. Prebehla v tom zmysle, že tam boli zvrhnuté diktátorské režimy a ich terajšie politické elity ju aspoň formálne oslavujú ako revolúciu. Kde sú tie hordy utečencov z Egypta, Tuniska, Líbye?

↗

Bývalý prezident a exdiktátor Egypta Husní Mubarak na budovatelském obraze. Foto Troels Myrup, flickr.com

Na prvom mieste štatistík je jednoznačne Sýria, krajina ktorej režim aj za cenu občianskej vojny revolúciu potlačil, pričom táto občianska vojna následne Arabskú jar zastavila v celom regióne.

Egypt pozvoľna upadá do chaosu práve pre aplikáciu medicíny, ktorú by naši šarlatáni chceli naordinovať všetkým krajinám regiónu. Líbya —  krajina, v ktorej po zvrhnutí diktátora vypukla občianska vojna —  prichýlila 24 tisíc sýrskych utečencov, čo je tridsaťnásobne viac, ako hysterická väčšina slovenskej verejnosti dokázala čo i len hypoteticky zniesť. Napriek státisícom vnútorných líbyjských utečencov je počet líbyjských žiadateľov o azyl v EU menší než päťtisíc.

Tunisko, krajina kde Arabská jar začala, je na tom z hľadiska demokratických reforiem najlepšie, hoci ani demokracia nedokáže nakŕmiť hladné krky. No ale kde sú tí utečenci pred Arabskou jarou?

Napriek tomu, že „diskusia“ sa vedie o utečencoch, len málo jej účastníkov sa zdržiava rozdielom medzi azylantami a migrantami (ak ten rozdiel vôbec chápu, samozrejme). Nebádajme teda iba v štatistikách azylantov, pozrime sa aj na štatistiky migrantov. Najviac arabských migrantov v EÚ pochádza z Maroka. Maroko je na druhom mieste krajín pôvodu prisťahovalcov do EU. V rokoch 2010-2013 sa Maroko pohybovalo medzi prvým a štvrtým miestom v rebríčku krajín, ktorých občania prichádzal do EU. V roku 2013 bolo Maroko na prvom mieste medzi krajinami, z ktorých pochádzali noví občania krajín EU. Maroko je ale zároveň krajinou, o ktorú sa Arabská jar sotva obtrela.

Arabská jar bol chaotický počin mladej vzdelanej strednej triedy. Revolucionári vedeli, čo nechcú, no nevedeli, čo chcú a nechali si svoju revolúciu ukradnúť. Arabskej jari najviac chýbalo práve to, čo jej stredoeurópski kritici vyčítajú najviac — organizovanosť. Napriek axióme červených i hnedých, že ju zorganizovali tajné služby Západu, Izrael, Sorosovci, slobodomurári... (nehodiace sa škrtnite), neuspela aj preto, že nemala žiadnu podporu zvonka.

Čo Arabská jar priniesla? Tunisku akú—takú demokraciu, Líbyi občiansku vojnu, Egyptu repasovanú diktatúru. Ale každá z týchto krajín je na tom stále (poctivo treba priznať, že zatiaľ) lepšie než Sýria.

Stačí ale ignorovať všetko, čo k Arabskej jari viedlo a situáciu, ktorá ju vyvolala označiť za to najlepšie, na čo majú arabské krajiny právo. Poučenie z vývoja? Keďže diktátori neváhajú vlastné krajiny uvrhnúť do občianskej vojny, len aby sa nemusel vzdať moci, Západ by mal týchto diktátorov podporovať, alebo tolerovať.