Vymenovaním novej Európskej komisie sa začala písať nová kapitola ekonomických dejín eurozóny, tentoraz pod vedením Jean-Claude Junckera. Nový predseda Komisie naznačil, že chce riešiť akútny problém slabého hospodárskeho rastu s rastúcim nebezpečenstvom deflácie stimulovaním agregátneho dopytu, pomocou verejného investičného programu vo výške 300 miliárd eur v priebehu najbližších troch rokov.

Jedným z problémom tohto programu však zostáva stále slabá monetárna expanzia, bez ktorej je akékoľvek stimulovanie dopytu problematické a znižuje účinnosť akéhokoľvek iného stimulu. Investície do európskej infraštruktúry sú vítané, a mohli by byť financované Európskou investičnou bankou (EIB). Tá však v súčasnej podobe nevie financovať v takej miere, aká je potrebná na prekonanie zlyhania celkového agregátneho dopytu.

Vo vrchole krízy EIB zvýšila svoje investície zo 47,5 miliárd eur (0,38 % HDP EÚ) v roku 2007 na 78,8 miliárd eur (0,67 % HDP EÚ) v roku 2009. Zvýšenie investícií asi o 0,3 % HDP EÚ bolo nezanedbateľné, ale stále skromné v porovnaní s fiškálnym stimulom v iných vyspelých krajinách, ako sú USA a Japonsko. Bohužiaľ došlo k poklesu investícií EIB v roku 2010 -12, teda v čase, keď sa zhoršila situácia európskej ekonomiky a väčšina krajín EÚ sa pustila do významnej fiškálnej konsolidácie.

Čiže pokus o výrazný investičný stimul len so zapojením EIB je nedostatočný. A problematické sú aj úvahy o zapojení zdrojov Európskeho stabilizačného mechanizmu (ESM) - to by si vyžadovalo zmenu štatútov ESM a mohlo by sa nakoniec ukázať ako veľmi ťažko uchopiteľný proces, ktorý by skôr nahlodával reálnu úlohu ESM.

Na druhej strane, istý mechanizmus na podporu rastu už Eurozóna/EÚ má, a to vo forme rozpočtu EÚ. Jeho výška na roky 2014-2020 je 959 miliárd eur. Problémom je nízka flexibilita a nadbytočná byrokracia, čo často vedie k nízkej absorpcii týchto zdrojov. Junckerov plán by mal tak okrem iného adresovať otázku, ako odblokovať už alokované prostriedky.

V konečnom dôsledku pri snahe predísť hrozbe nízkeho rastu treba pozrieť na kľúčové príčiny —nedostatočný rast úverov privátnemu sektoru v periférnych krajinách a nízky agregátny dopyt v krajinách ako je Nemecko. Pôžičky súkromnému sektoru musia rásť ročným tempom minimálne 3 % na udržanie inflácie.

V auguste úvery súkromnému sektoru pokračovali v poklese o 1,5 % percenta v porovnaní s rovnakým mesiacom predchádzajúceho roka po poklese o 1,6 % v júli, na základe údajov ECB. Úvery súkromnému sektoru sa prakticky prepadajú od apríla 2012. Vývoj je veľmi podobný tomu v Japonsku v 90. rokoch. Podobne ako Japonsko, Európa má niekoľko fundamentálnych finančných problémov:

1. Vysoká miera zadlženosti a čerpanie zdrojov od produktívnych investícií na splácanie dlhovej služby.

2. Nadhodnotené kurzy, najmä okrajových európskych krajín. Periférne Európa zažívala de facto menovú krízu, ako keby si požičali v cudzine tvrdú menu v rokoch 2012-2013.

3. Trend poklesu počtu obyvateľov v produktívnom veku zmiešaný s klesajúcou produktivitou.