Európska centrálna banka (ECB) oznámila 5. júna podľa denníka Financial Times „historické“ zníženie úrokových sadzieb. Úrokové sadzby v Európe naozaj klesli na bezprecedentne nízku úroveň, v záujme oživenia hospodárskeho rastu a odvrátenia deflácie v eurozóne. Radikálny charakter týchto opatrení je vyjadrením zúfalstva.

Doterajšie znižovanie úrokových sadzieb nemalo veľký efekt. Deflačné tlaky však nie sú až tak menovým javom, ale skôr výsledkom úsporných opatrení v EÚ. Menová politika eurozóny je silno rozpínavá, zato fiškálna a mzdová politika mimoriadne reštriktívna. Táto kombinácia politík je vo vzájomnom rozpore, pričom jasne prevláda vplyv procyklických fiškálnych politík.

ECB znížila svoju hlavnú refinančnú úrokovú sadzbu z 0,25 % na 0,15 %. Požičiavanie od ECB je tak mimoriadne lacné. ECB navyše prijala drastické opatrenie, aby donútila banky požičiavať peniaze namiesto vkladania do ECB: Zaviedla negatívnu úrokovú sadzbu 0,1 % pre vklady bánk v ECB. Tým sa jednoznačne dosiahol absolútny limit úrokovej politiky. Úrokové miery už len sotva možno znižovať ešte viac.

Ani už doteraz extrémne nízke úrokové sadzby však nemali takmer žiaden vplyv na produktívnu ekonomiku. Koniec koncov, to uznala aj ECB. Tá zaviedla mäkké podmienky pre preferenčné dlhodobé pôžičky bankovému sektoru (TLTRO). Nový cielený dlhodobý úverový program má trvať do roku 2018.

Banky majú preukázať, že zvýšili úvery pre produktívnu ekonomiku. Ak tento cieľ nedosiahnu, úver sa má splatiť do septembra 2016. Toto opatrenie naznačuje, že ECB si je vedomá, že lacná likvidita sa nedostala k produktívnym firmám, najmä v periférnych oblastiach južnej Európy. Okrem toho je potrebné posilniť alebo vytvárať verejné bankové inštitúcie, najmä rozvojové banky.

↗

ECB snížila svou hlavní refinanční úrokovou sazbu z 0,25 % na 0,15 %. Foto Eisenrach, flickr.com

Problém však siaha oveľa ďalej ako len po úverovú politiku bánk. Politiky EÚ systematicky utlmovali dopyt po spotrebe. Väčšina ekonomík eurozóny je v depresii, investície sú mimoriadne nízke. Pri takejto konštelácii strácajú úrokové politiky účinnosť, ako na to poukázal John Maynard Keynes počas veľkej krízy v 30. rokoch minulého storočia. Tvrdil, že keď menové politiky strácajú účinnosť, rozpínavé fiškálne politiky naberajú na mimoriadnej dôležitosti.

Rozpočtová politika eurozóny je však procyklická a v južných krajinách eurozóny dokonca silne reštriktívna. Reštriktívne sú aj mzdové politiky, opäť najmä v južnej Európe. V rámci svojich programov štrukturálnych zmien Európska komisia, ECB a Medzinárodný menový fond (MMF) trvali na inštitucionálnom oslabení vyjednávacej sily odborových zväzov v periférnych krajinách eurozóny. Dovoz a deficit bežného účtu sa majú znížiť znižovaním miezd a domáceho dopytu.

Táto politika sa eufemisticky nazýva interná devalvácia. De facto ide o deflačnú politiku. A deflačná politika naozaj viedla k deflácii v niektorých častiach eurozóny, najmä v krajinách južnej Európy v dôsledku úsporných opatrení Európskej únie/MMF. V marci 2014 bola ročná miera inflácie na úrovni -1,5 % v Grécku, -0,9 % na Cypre, -0,4 % v Portugalsku, -0,2 % v Španielsku a — aj bez takého silného dôrazu na úsporné opatrenia — -0,2 % na Slovensku.

Deflácia má tlmiaci účinok na ekonomickú výkonnosť. Pri klesajúcich mzdách a perspektíve znižujúcich sa cien sa spomaľuje (alebo znižuje) spotreba. Investičné stimuly takmer neexistujú. A preto deflácia a recesia, alebo minimálne stagnácia, majú tendenciu ísť ruka v ruke.

Vzhľadom na deflačný trend fiškálnej a mzdovej politiky je vysoko nepravdepodobné, že „historické“ opatrenia ECB naozaj prinesú hospodárske zotavenie a zvrátia defláciu v spotrebiteľských cenách. Môžu však vyvolať inflačné impulzy tam, kde nie sú žiaduce: v oblasti finančných aktív a nehnuteľností. Existujú už náznaky, že v Nemecku a v Rakúsku sa začína vytvárať realitná bublina.

Keďže potenciál pre menovú politiku je už prakticky vyčerpaný, účinné protideflačné politiky by si vyžadovali zmenu smerom k expanzívnym mzdovým a fiškálnym politikám, najmä v kľúčových krajinách eurozóny. Rovnostárskejšie politiky by zabezpečili tú najsľubnejšiu cestu von z krízy. Vyžadovali by si však odmietnutie silných záujmov (najmä finančného sektoru a exportného biznisu) a dôkladné prehodnotenie doterajšej kombinácie politík.

Upravená verzia článku vychádza v denníku Pravda.

Text vychází v rámci projektu Kritická ekonomie, jehož je Deník Referendum partnerským médiem.