Unavená, rezignovaná a znudená — tak by podľa prejavu talianskeho premiéra v europarlamente vyzerala „selfie“ dnešnej Európy. Preto potrebuje zmenu, musíme znovuobjaviť „ducha Európy“.

O znovuobjavovaní európskeho ducha už hovoril ktokoľvek. Pravda, Matteovi Renzimu treba priznať, že aspoň rečnil s energiou, odvahou a charizmou, ktoré už dnes u európskych lídrov nevídať. Po sklamaní z vystupovania a výsledkov francúzskeho prezidenta je pre niektorých práve Renzi nádejou zmeny politického kurzu. Taliansko preberá predsedníctvo Rady EÚ a medzi jeho priority patrí prehodnotenie fungovania Paktu stability a rastu. Hoci nie prepísanie európskych rozpočtových pravidiel, aspoň ich flexibilnejšie uplatňovanie.

↗

Matteo Renzi při jednom ze starších projevů. Foto Wikimedia Commons

Lenže na zmenu treba viac, ako len dobre napísanú a brilantne prezentovanú reč. Najbližší polrok sa budú inštitúcie EÚ a členské krajiny zaoberať rozdeľovaním funkcií v europarlamente, schvaľovaním predsedu Komisie a ďalších top funkcií, možno sa stihnú aj híringy eurokomisárov… Výsledok bude pre EÚ typický: namiesto zmeny budeme zlé pravidlá naťahovať a občas privrieme oči nad ich ignorovaním.

EÚ však neprešľapuje na mieste len pre komplikovanosť inštitúcií a rozhodovacích procesov a množstvo protichodných záujmov (sever-juh, členovia eurozóny — krajiny mimo nej, fiškálna stabilita — rast atď.). Hypnotizuje ju rozsah problému. Marazmus, v ktorom sa EÚ nachádza, je vyvrcholením krízových javov, ktoré sa v tzv. západných ekonomikách rozvíjajú od 70. rokov minulého storočia. Klesajúci hospodársky rast, rastúce nerovnosti a kopiace sa bremeno dlhov — verejných a súkromných — majú vzájomne sa posilňujúcu dynamiku. Žiaden z týchto troch problémov nie je možné riešiť udržateľným spôsobom izolovane. Ich simultánne riešenie si však vyžaduje takú mieru regulácie kapitalizmu, na akú dnes neexistuje dostatočná politická vôľa. O to viac, že regulácia je možná len na nadnárodnej úrovni.

Spolužitie kapitalizmu a demokracie, scelené studenou vojnou a výdobytkami sociálneho štátu, sa rozpadá. Nemecký sociológ Wolfgang Streeck upozorňuje na jeden z paradoxov sprevádzajúcich túto krízu — zastupiteľská demokracia stráca legitimitu na oboch koncoch spoločenského rebríčka. Pre „tých dole“ strácajú jej štandardné inštitúcie — členstvo v politických stranách, účasť na voľbách a pod. — zmysel. Súvis medzi nimi a politickými rozhodnutiami sa stráca, sú len rituálom slúžiacim na legitimizáciu, posilnenie status quo. Prirodzenou reakciou je nezáujem, odmietnutie.

Na opačnej strane pyramídy prevláda strach, že aj oklieštené zvyšky demokracie môžu zrodiť regulácie, ktoré „poškodia trhy“ či zabrzdia rozklad nástrojov sociálneho štátu. Kľúčové rozhodnutia v oblasti hospodárskych politík sú prenechávané technokratickým inštitúciám s vysvetlením, že ich tak zaštítime pred populizmom. Otázky prerozdelenia bohatstva sú vynímané zo sféry demokratického rozhodovania. Výstižne (hoci možno nechtiac) to nazvala Angela Merkelová — trhovo konformná demokracia. V tejto formulácii sa „demos“ mení na formálne dekórum.