Pakt stability a rastu je základným rámcom rozpočtovej politiky v EÚ. Do platnosti vstúpil koncom 90. rokov, aby ešte pred zavedením spoločnej európskej meny udržal verejné financie členských štátov stabilné, v určitých limitoch. Netrvalo príliš dlho a dve najsilnejšie krajiny Únie — Nemecko a Francúzsko — cieľavedome a opakovane porušovali limity Paktu. Vďake váhe svojich hlasov v Rade EÚ si mohli dovoliť odignorovať odporúčania smerujúce k väčšej rozpočtovej zodpovednosti.

Odvtedy sa ale situácia dramaticky zmenila. Hoci Nemecko aj práve vďaka porušovaniu Paktu hospodársky rástlo a dospelo ku svojim dnešným pomerne dobrým ekonomickým výsledkom, dnes je to práve nemecká vláda, ktorá razí líniu čo najstriktnejšej rozpočtovej politiky. Jastrabí diskurz o rozpočtovej disciplíne v podaní nemeckej pravice sa etabloval natoľko, že sa začal pokladať za totožný so samotnými pravidlami Paktu stability a rastu. Nesprávne.

Samotný pakt totiž tvoria európske legislatívne texty — dva články Zmluvy o fungovaní EÚ a niekoľko nariadení EÚ. Tento právny základ obsahuje nemálo klauzúl, ktoré pri hodnotení plnenia fiškálnych cieľov nielenže umožňujú, ale doslova požadujú zohľadňovanie špecifických výdavkov, nákladov a okolností. Osobitný zreteľ sa požaduje napríklad pre verejné investície či štrukturálne reformy.

Pakt rastu a stability je teda flexibilný. A treba dodať, že nielen teoreticky. Už minulý rok sa na základe presne vymedzených kritérií umožnilo členským štátom využiť tzv. investičnú klauzulu. Prihlásilo sa o ňu aj Slovensko. Rovnako v prípade systémových dôchodkových reforiem platí osobitný ohľad — napr. Litve sa pri posudzovaní nadmerného deficitu obrazne povedané „odrátali“ náklady, ktoré jej vznikli zavedením povinného súkromného dôchodkového systému.

Ak teda aktuálne zaznievajú v Európe hlasy volajúce po inteligentnejšej konsolidácii verejných financií, nejde o zmenu pravidiel alebo ich ohýbanie. Práve naopak, ide o ich poctivú implementáciu. Pakt má už vo svojom názve zakotvené dva ciele — okrem stability je ním aj rast.

Nie je žiadne tajomstvo, že slepé sekanie rast v čase krízy dusí. Stačí sa jednoducho obzrieť po Európe — hoci prevažná väčšina krajín znižuje deficity verejných rozpočtov, dlh v pomere k HDP rastie. Na tento fakt už niekoľko rokov upozorňuje aj Medzinárodný menový fond.

Konsolidácia verejných financií nemôže byť cieľom sama o sebe. Čo najväčšia a najrýchlejšia konsolidácia nie je tou najlepšou. Sú totiž investície a reformy, ktoré síce dnes niečo stoja, ale ktoré sa v horizonte rokov vrátia a z dlhodobého hľadiska zlepšia stav verejných financií. Presne takýmito úvahami by sa mala riadiť inteligentná konsolidácia — duch aj litera Paktu stability a rastu takýto prístup bez pochýb umožňujú.

Doterajší rigidný prístup ku konsolidácii stál Európu dosť — klesol hospodársky potenciál a vzrástla nezamestnanosť. Ak horlivé šetrenie obhajovali jeho protagonisti potrebou získať dôveru trhov, tak to sa podarilo. Trhy sú kľudné (hoci najmä vďaka ECB) a ešte kľudnejšie budú, keď sa začne rozumne investovať a reformovať.

Práve v týchto dňoch sa o rozpočtových pravidlách v Európe vášnivo diskutuje. Podnet na otvorenie debát o flexibilnejšom využívaní priestoru v rámci Paktu priniesli viaceré udalosti: nová vláda v Nemecku, voľby do Európskeho parlamentu, formovanie novej Európskej komisie, či práve začínajúce polročné talianske predsedníctvo EÚ.

Hoci najhlasnejším obhajcom nového prístupu je taliansky premiér Renzi, podpora resp. odpor voči tejto iniciatíve sa nedá deliť po domnelej línii na mape Európy — sporivý Sever verzus rozhadzovačný Juh. Flexibilnejšie využívanie fiškálnych pravidiel podporuje napr. francúzsky prezident Hollande, ale tiež vicekancelár nemeckej vlády a predseda Sociálnodemokratickej strany Nemecka Gabriel.

Skôr než severno-južné je pri tejto téme relevantné delenie na pravicu a ľavicu. Aj preto je úplne prirodzené, že slovenský premiér podporil zohľadňovanie nákladov štrukturálnych reforiem resp. produktívnych investičných výdavkov pri posudzovaní plnenia rozpočtových cieľov.

Odporcovia inteligentnejšej implementácie rozpočtových pravidiel argumentujú, že pod hlavičku štrukturálnej reformy resp. produktívnej verejnej investície sa bude dať skryť hocičo. Samozrejme, pri nesprávnom nastavení nemožno výskyt takéhoto rizika vylúčiť, ale jeho eliminácia by nemala predstavovať väčší problém.

Už dnes Európska komisia bežne dáva odporúčania ohľadom toho, aká reforma resp. investícia je žiaduca. Je samozrejmé, že rozhodovanie o tom, čo sa zohľadní pri posudzovaní rozpočtovej politiky by nebolo v rukách samotných štátov, ale nestranného arbitra.

Európski lídri a líderky na ostatnom samite rozhodli, že za účelom podpory rastu treba čo najlepšie využiť flexibilitu zabudovanú v jestvujúcich pravidlách Paktu stability a rastu. Doterajšiu implementačnú prax fiškálnych pravidiel teda bude musieť Európska komisia asi čoskoro zmeniť. Je v záujme SR dohliadať na to, aby sa v Európe začalo konsolidovať inteligentnejšie.

Upravená verzia článku vyšla v denníku Pravda.

Text vychází v rámci projektu Kritická ekonomie, jehož je Deník Referendum partnerským médiem.