Banka pre medzinárodné zúčtovanie (BIS) je centrálnou bankou centrálnych bánk. Táto inštitúcia vo svojej výročnej správe vydanej koncom júna t.r.varuje pred novými možnými bankovými krízami vo svete. BIS opodstatnene upozorňuje, že euforické finančné trhy sú nerealistické a zabúdajú na vážny problém stále narastajúcich dlhov.

Generálny manažér BIS Jaime Caruana pri prezentácií výročnej správy zdôraznil: „...vyšší dlh znamená vyššiu finančnú krehkosť a vznik finančných cyklov, ktoré môžu pôsobiť čoraz rušivejšie.“

Jaime Caruana nabáda, ako to už centrálni bankári majú vo zvyku, k „štrukturálnym reformám“. Pod pojmom štrukturálne reformy by si mal čitateľ v skratke predstaviť liberalizáciu, privatizáciu a dereguláciu. Je to politika neoliberálnych odporúčaní tzv. washingtonského konsenzu.

↗

Po výrokoch Alana Greenspana z FEDu si treba položiť niekoľko otázok. Komu sa vlastne centrálni bankári zodpovedajú? Je ich nezávislosť na vládach ale aj na parlamentoch štátov pozitívnym prínosom pre spoločnosť? Foto de.wikipedia.org

Ide o rovnaké odporúčania, ktorými sa neslávne známa Trojka (MMF, ECB, EK) snažila riešiť problémy krízou postihnutých krajín eurozóny. A to napriek tomu, že idey neoliberalizmu a hlavne deregulovaný peňažný sektor boli skutočnou príčinou bankovej krízy 2008.

Podľa Caruana, dôležité je ďalej to, aby si štáty dali do poriadku svoje „fiškálne domy“. Pod pojmom „do poriadku“ treba rozumieť drastické úsporné opatrenia a hlavne odbúravanie sociálnych výdavkov.

Rétorika centrálnych bankárov je pre bežného človeka často nezrozumiteľná. Centrálni bankári sa nesnažia, aby im porozumel väčší okruh obyvateľstva, naopak.

Známe sú povýšenecké výroky Alana Greenspana, bývalého šéfa amerického FEDu, ktorý povedal: „Myslím, že by som vás mal varovať. Ak som sa vám zdal zrozumiteľný, tak ste ma pravdepodobne nepochopili.“ Alebo: „Viem, že si myslíte, že rozumiete tomu, čo som povedal. Ale neviem, či si uvedomujete, že to čo ste počuli, nie je to, čo som myslel.“ A tretí výrok: „Ak ste ma porozumeli, tak som sa nevyjadril dostatočne nezrozumiteľne.“

Po výrokoch pána Greenspana si treba položiť niekoľko otázok. Komu sa vlastne centrálni bankári zodpovedajú? Je ich nezávislosť na vládach ale aj na parlamentoch štátov pozitívnym prínosom pre spoločnosť? Hra centrálnych bankárov s národmi je hrou mačky s myšou. Centrálnym bankám sa neraz úspešne darí ukrývať fakty, o ktorých by sme naopak mali vedieť.

Kľúčovou otázkou, o ktorej by sme mali všetci vedieť, je vznik peňazí. Pod rúškom odborných publikácií naplnených málo zrozumiteľnou terminológiou, ktorá zaručene odradí väčšinu populácie od ich prečítania, sa však niekedy ukrýva i pravda. Ak máte dostatok trpezlivosti, dopracujete sa k nej. Dobrým príkladom sú niektoré publikácie Bank of England o vytváraní peňazí.

Centrálna banka Veľkej Británie definuje úlohu tvorby peňazí bankovým sektorom vo svojom bulletine takto: „Keď banky poskytujú úvery, vytvárajú dodatočné vklady pre tých, ktorí si peniaze požičali.“ Ešte zrozumiteľnejšie vysvetlenie nájdeme vo štvrťročnom bulletine Bank of England (2014 Q1). Na strane 14 sa dozvedáme, že „Väčšina peňazí v modernej ekonomike je tvorená komerčnými bankami, tým, že poskytujú úvery“.

Centrálna banka Veľkej Británie zachádza ďalej a vyvracia „mylné predstavy o bankách, ktoré nefungujú ako sprostredkovatelia, nepožičiavajúci depozitá, ktoré si u nich uložili sporitelia a ani nemultiplikujú peniaze centrálnej banky“. I Bundesbanka v publikácií Peniaze a peňažná politika z roku 2011 definuje tvorbu peňazí nasledovne: „Obchodné banky tvoria peniaze poskytovaním úverov.“

O popularizovanie vysvetlenia vzniku peňazí sa snaží i Martin Wolf z Financial Times, ktorý je považovaný za jedného z najvplyvnejších ekonomických komentátorov: „Podstatou dnešného peňažného systému je tvorba peňazí súkromnými bankami - častokrát nerozumným požičiavaním.“

Prečo som vybral práve príklad tvorby peňazí? Je na ňom zreteľne badať rozpor. Na jednej strane centrálne banky vedia presne ako v skutočnosti tvorba peňazí funguje a ako by jej iné nastavenie mohlo ukončiť Great Recession a naštartovať rast. Na strane druhej odporúčajú štrukturálne reformy, z ktorých mnohé ohrozujú sociálne základy spoločnosti.

Výročná správa BIS má pravdu v tom, ak upozorňuje na riziko rastúcich dlhov. Na druhej strane je v dnešnom systéme možné dosahovať hospodársky rast bez zvyšujúceho sa dlhu?

Ale neboli to verejné dlhy, ktoré vyvolali finančnú krízu. Krízu vyvolali hromadiace sa súkromné dlhy. Podľa Lorda Adaira Turnera, bývalého predsedu britskej Financial Services Authority sa „finančná kríza 2007/2008 odohrala preto, lebo sme nedokázali obmedziť súkromný finančný sektor v jeho tvorbe úveru a peňazí.“

Pri zachovaní parametrov dnešného peňažného systému nedokážeme naštartovať a dosahovať rast bez zvyšujúceho sa súkromného a/alebo verejného dlhu. BIS nenavrhuje monetizáciu dlhu, t.j. aby centrálne banky priamo nakupovali dlh štátov. Nenavrhuje, ako zväčšiť rýchlosť obehu peňazí v ekonomike. Skutočné príčiny bankových kríz BIS neidentifikuje a zároveň ponúka riešenia, ktoré budúcim krízam nezabránia.

Nečakajme však, že nám centrálne banky vyložia svoje karty na stôl len tak sami od seba v ranných správach. Ich moc je veľmi dobre ukrytá pred zrakmi verejnosti, väčšina ľudí o nej ani nechyruje. Takáto moc nemusí skladať účty za svoje prešľapy demokratickým inštitúciám štátu.

Finančná kríza 2008-2009 naplno odhalila fakt, že ani bankový dohľad nie je schopný alebo ochotný účinne regulovať banky a necháva ich tvoriť bubliny, ktoré vedú k bankovým krízam. Účet za ne platí daňový poplatník.

Mal by ale daňový poplatník znášať dôsledky bankových kríz, za ktoré nenesie zodpovednosť? Aké ciele sledujú centrálne banky? Sú tieto ciele zhodné so záujmami väčšiny občanov? Sú neoliberálne a trhovo-fundamentalistické dogmy výhodné pre väčšinu z nás alebo len pre povestné 1 %?