V tomto príspevku by som chcel upozorniť na publikáciu Nedokončená eurozóna. Kríza menovej únie a ako jej čeliť. Mal som tú česť byť jej autorom, spolu s kolegami a kamarátmi Mišom Polákom a Robom Auxtom. Krátke vecné zhrnutie pripájam na konci blogu, dovolím si ale pár slov o kontexte vzniku štúdie.

Pracovať sme na nej začali takmer pred dvoma rokmi. Zaujímavosťou je, že ešte stále mám všetky súvisiace dokumenty uložené v priečinku Grecko. Pôvodne to mal totiž byť krátky pozičný dokument mapujúci príčiny a možné riešenia situácie v tejto nešťastnej krajine.

Nie je však náhoda, že postupne sa okrem autorského tímu rozrástol aj záber pejpru. Pracovne sme ho začali volať euroanalýza. Ako v publikácii podrobnejšie dokladáme — hoci Grécko malo svoje špecifické a nie malé problémy, a hoci za ne do istej miery boli zodpovedné miestne elity, nemá zmysel hovoriť o „gréckej kríze“. Problém je väčší, týka sa celej menovej únie, týka sa nás.

Dovolím si tvrdiť, že štúdia obsahuje veľa kvalitných argumentov. Keby ma však zaneprázdnený profesor poprosil o tzv. výťahové zhrnutie (elevator version), zvolil by som nasledovný: Európska hospodárska a menová únia sa zasekla niekde na pol ceste. Zlé časy nám ukazujú, že v tejto podobe neprežije, bez preháňania. Bezbolestný návrat do stavu spred jej vzniku nie je možný. Sú dve možnosti — dezintegrácia (rýchla či zdĺhavá), alebo dokončenie projektu.

My sme za dokončenie projektu — menová únia potrebuje fiškálnu úniu a podľa všetkého aj úniu politickú. Teraz budem hovoriť za seba (hoci moji spoluautori žili dlho vo Veľkej Británii, takže snáď sa ani v tomto až tak nerozchádzame :-)) — nemávam mokré sny pri predstave zjednotenej Európy, nemám vytetovanú modrú vlajku so zlatými hviezdami, nie som programový euronadšenec. Potrebu ďalšej integrácie publikácia definuje nie z ideálu, ale pragmaticky — ako ekonomickú nevyhnutnosť.

Ďalšie dôležité vyjasnenie pozícií — na svet sa pozerám z krajne ľavicovej perspektívy (platí aj pre spoluautorov, pre jedného viac, pre druhého menej). Pri tejto štúdii to ale nehrá rolu. Túto analýzu sme robili v štátnej službe, na ministerstve financií. Z definície je to reformistická pozícia a sme si toho plne vedomí. Pre kritikov i obhajcov štúdie je však dôležité vedieť, že predstavuje ekonomický mainstream (podobné argumenty nájdete u inštitúcií ako MMF, OECD, Bruegel).

S prácou na MF SR súvisí aj ďalšia vec hodná pozornosti. Pozornej čitateľke neujde, že prezentované stanoviská nie sú tak celkom totožné s líniou, ktorú aktuálne presadzuje vláda. Existujú politické a iné dôvody pre existenciu tohto rozdielu a my im rozumieme. O to viac oceňujeme priestor a dôveru, ktorých sa nám dostáva; a v dobrom zmysle kritickú diskusiu s vedením a kolegami/-yňami na ministerstve. Nie je to samozrejmosť, preto si to vážime.

Predkladaná štúdia predstavuje len jeden z rozmerov našej práce. Jej publikovanie sa spomaľovalo o. i. aj kvôli iným našim aktivitám. Našou ambíciou nie je iba robiť analýzy. Tie nám pomáhajú zorientovať sa a prečítať kontext, možnosti i obmedzenia robenia politiky.

Opäť nepovažujem za náhodu, že trio autorov stálo pri zrode a naďalej sa (spolu s ďalšími kolegami/-yňami) aktívne angažuje v budovaní kapacít pre finančné nástroje z Európskych štrukturálnych a investičných fondov, v rámci práve zakladaného Slovenského investičného holdingu. Veríme, že v priebehu pár rokov sa začne viac investovať do energetickej účinnosti, OZE, sociálnych družstiev a pod. Aj s cieľom adresovať výzvy definované v tejto štúdii.

Snaha prekonať spomínané výzvy je beh na dlhú trať. Prekonať krízu v eurozóne sa nepodarí zo dňa na deň. Technicky je možné konať pomerne rýchlo, ale je primárne politickou otázkou, či a kedy sa to podarí. Naša analýza má nemalú ambíciou vyložiť karty na stôl. Tu je jej sľúbené zhrnutie:

•Diagnostika krízy v eurozóne aj recept na jej prekonanie vychádzajú z chybných predpokladov. Prvoradým problémom dokázateľne nebola a nie je rozpočtová nedisciplinovanosť jednotlivých štátov. Jadrom problému boli mohutné prílevy kapitálu z centra na perifériu eurozóny, ku ktorým prispel vznik menovej únie.

•Prvým faktorom vzniku krízy bol rozdielny stupeň vyspelosti ekonomík jadra a periférie, keďže po zániku rizika zmeny kurzu a poklese transakčných nákladov kapitál prirodzene začal prúdiť z vyspelých krajín s nízkymi výnosmi z investovania do rozvíjajúcich sa krajín, kde boli výnosy vyššie.

•K tomuto pohybu ďalej prispela aj spoločná menová politika pre ekonomiky nielen na rôznych stupňoch vývoja, ale aj v rôznych fázach hospodárskeho cyklu. Jednotná politika ECB bola reštriktívna pre jadro a expanzívna pre perifériu eurozóny, čím viedla k ďalšej destabilizácii menovej únie.

•Druhým destabilizujúcim faktorom bola nesprávna alokácia pritečeného kapitálu, ktorý namiesto produktívnych aktivít smeroval do spravidla nevýrobných sektorov ekonomík, čo sa v praxi prejavilo nafúknutím realitných bublín v mnohých periférnych krajinách.

•V dôsledku týchto faktorov zaznamenali krajiny periférie pretrvávajúce deficity bežného účtu platobnej bilancie.

•Ďalším dôsledkom prítoku kapitálu bolo, že spolu s hospodárskym rastom sa v týchto krajinách posilnil aj rast miezd a cien.

•S nástupom finančnej krízy a následnej recesie prišlo od roku 2008 k jednoznačnému a náhlemu zvratu v tomto trende — začal sa masívny odliv kapitálu.

•Odtok kapitálu nekorešpondoval s prispôsobením čistého exportu, čo vyvolalo v postihnutých krajinách bankovú krízu — banky boli nútené sprostredkovávať platby za importy, hoci zahraničný kapitál, ktorý im to pôvodne umožňoval, už nebol k dispozícii.

•Záchrana bánk dostala do rozpočtových problémov následne aj samotné štáty. Odtečený súkromný kapitál bol postupne nahradzovaný verejným — teda najprv z verejných financií samotných štátov, potom pôžičkami z programov záchrany Trojky, ktoré však neriešia základný problém nesolventnosti. Osobitný problém predstavuje presun rizík z bilancií súkromných finančných inštitúcií na bilancie verejných inštitúcií.

•Súčasnú situáciu možno charakterizovať ako vnútornú krízu platobnej bilancie v rámci eurozóny. Bremeno prispôsobenia v podobe vnútornej devalvácie sa kladie výhradne na krajiny periférie, hoci krajiny jadra sú za existujúci stav spoluzodpovedné. Uvoľnená politika ECB nie je vzhľadom na pascu likvidity, v ktorej sa veľká časť eurozóny nachádza, dostatočnou podmienkou zotavenia periférie — no je podmienkou nutnou, pretože bez takéhoto uvoľnenia nemôžu začať mzdy v jadre rásť primeraným tempom, a prispieť tak k makroekonomickému vyrovnávaniu v eurozóne.

•Kríza solventnosti v eurozóne je celkovo dôsledkom dvoch problémov, ktoré sa v praxi prekrývajú a prelínajú, ale nie sú totožné: jednak nevybudovaného inštitucionálneho rámca pre menovú úniu a jednak globálnej hospodárskej krízy s dlhodobými Koreami.

•Dôležitým indikátorom makroekonomickej situácie je nárast nerovnováh v platobnom systéme TARGET2. Zahraničné financovanie periférie sa deje v čoraz väčšej miere zo zdrojov centrálnych bánk, vrátane nadmerného využívania núdzových nástrojov na poskytovanie likvidity.

•Akútnu krízu treba riešiť v troch oblastiach. Problémy s prehnanými nákladmi refinancovania dlhu možno vyriešiť zavedením spoločných európskych dlhopisov (do výšky 60 % národného HDP) resp. cenných papierov s kratšou splatnosťou. Bankový sektor treba očistiť od zlých aktív a tam, kde je to nevyhnutné, treba banky podmienečne rekapitalizovať z verejných zdrojov. A do tretice, treba naliehavo riešiť problém nedostatočných investícií do reálnych a produktívnych aktív.

•Zo strednodobého a dlhodobého hľadiska je potrebné adresovať hlbšie príčiny krízy a zabrániť tomu, aby sa zopakovali. Kľúčová bude regulácia finančného sektora. Mimoriadne dôležité bude adresovať makroekonomické nerovnováhy na úrovni deficitných i prebytkových krajín a v neposlednom rade vyrovnávať príjmové nerovnosti vo všetkých krajinách eurozóny i medzi nimi.

Text vychází v rámci projektu Kritická ekonomie, jehož je Deník Referendum partnerským médiem.