Makroekonomická a finančná situácia sa v eurozóne za rok 2013 stabilizovala, ale fundemetálne problémy v reálnej ekonomike a finančnom systéme ostávajú. Súčasná politika eurozóny sa sústreďuje hlavne na  štrukturálne reformy, konkurencieschopnosť a fiškálnu represiu.

Jedným z problémov však je, že jedna politika nemože ideálne sedieť relatívne odlišným krajinám. Štrukturálne reformy majú zmysel primárne vtedy, ak ekonomika a výroba dosahujú svoj maximálny potenciál. Jednoducho povedané, ak ekonomika a výroba šliapu na doraz, tak treba buď rozširovať výrobu, alebo meniť štruktúru ekonomiky.

Samozrejme je možný aj scenár, kde je nutné meniť štruktúru ekonomiky napr. znižovaním spotreby štátu, čo dočasne može viesť k zníženiu dopytu, investícii a následnej recesii.

Háčik je skôr v načasovaní reforiem a ich kombinácia napríklad s problémami vo finančnom sektore a s potrebou fiškálnych škrtov — to je napr. problém ekonomiky Grécka, ktorá sa pri kombinácii viacerých negatívnych vplyvov dostala do bodu, ktorý sa vo fyzike nazýva horizont udalostí a z ktorého sa už len ťažko hľadá cesta späť.