Makroekonomická a finančná situácia sa v eurozóne za rok 2013 stabilizovala, ale fundemetálne problémy v reálnej ekonomike a finančnom systéme ostávajú. Súčasná politika eurozóny sa sústreďuje hlavne na  štrukturálne reformy, konkurencieschopnosť a fiškálnu represiu.

Jedným z problémov však je, že jedna politika nemože ideálne sedieť relatívne odlišným krajinám. Štrukturálne reformy majú zmysel primárne vtedy, ak ekonomika a výroba dosahujú svoj maximálny potenciál. Jednoducho povedané, ak ekonomika a výroba šliapu na doraz, tak treba buď rozširovať výrobu, alebo meniť štruktúru ekonomiky.

Samozrejme je možný aj scenár, kde je nutné meniť štruktúru ekonomiky napr. znižovaním spotreby štátu, čo dočasne može viesť k zníženiu dopytu, investícii a následnej recesii.

Háčik je skôr v načasovaní reforiem a ich kombinácia napríklad s problémami vo finančnom sektore a s potrebou fiškálnych škrtov — to je napr. problém ekonomiky Grécka, ktorá sa pri kombinácii viacerých negatívnych vplyvov dostala do bodu, ktorý sa vo fyzike nazýva horizont udalostí a z ktorého sa už len ťažko hľadá cesta späť.

Na druhej stráne sa nachádzajú vyspelejšie a silnejšie štáty eurozóny, ktoré sa z makroekonomického hľadiska nemajú ďaleko k prehrievaniu, čo je príklad najmä Nemecka. V súčasnosti je nezamestnanosť aj využitie kapacít na svojich „prirodzených“ limitoch, čo v makroekonómii znamená, že ekonomika dosahuje svoj potenciál, alebo ho dokonca aj mierne prevyšuje.

To, že ekonomika je na svojom potenciále, však automaticky neznamená, že musí aj v budúcnosti rásť. V prípade Nemecka je práve potenciálny rast veľmi nízky pri projekciách súčasnej demografie, investícií a podobne. Inak povedané, ak chcú aj silné ekonomiky reálne rásť, musia do svojho rastu investovať a reformovať svoje ekonomické štruktúry.

Current level of capacity utilization in manufacturing industry

Kde sa v tejto mozaike nachádza Slovensko? Dáta o využívaní výrobnej kapacity za prvý kvartál 2014 naznačujú, že Slovensko je na chvoste spolu s Bulharskom, Gréckom a Cyprom. Na rozdiel hlavne od Grécka a Cypru je Slovensko v pomerne dobrej fiškálnej situácii a hlavne má stabilný finančný systém.

Čo je teda príčinou takéhoto stavu na Slovensku? Dôvodov môže byť viacero, ale je možne povedať, že príčinou určite nebude export. Tomu sa darí relatívne stále veľmi dobre a výroba u najväčšieho obchodného partnera taktiež ide očividne na maximum. Z tohto dôvodu treba hľadať problém niekde inde.

Jedným s problémov môže byť objem investícii voči HDP (vo forme ako ich definuje Eurostat — „gross fixed capital formation“), ktoré sa s nástupom krízy v roku 2007-2008 začali rapídne prepadať. Je ale zaujímavé, že tento prepad sa nezastavil a naďalej pokračuje (súčasná hodnota je 20 % z HDP). Pri súčasnom trende bude nižší, ako vo väčšine rozvinutých ekonomík.

Problémom je fakt, že Slovensko nie je rozvinutou ekonomikou. Pre porovnanie — rozvojové krajiny majú zvyčajne objem investícii vo výške 30-50 % HDP a rozvinuté krajiny niečo okolo 15-25 %. Problémom nízkych investícii nie je len využívanie kapacít, ale aj dopad na budúci potenciálny rast krajiny, ktorý pri takýchto objemoch môže začať v určitom bode stagnovať.

Ďalším problémom slovenskej ekonomiky je tiež slabá kúpyschopnosť a nízky dopyt domácností, ktoré primárne z obáv o stratu zamestnania svoje výdavky v období krízy odkladali. Riešením by mohol byť stimul v podobe investícií, ktoré by vytvorili pracovné miesta a vytvorili tak tlak na zvyšovanie reálnych miezd v ekonomike, čo by následne naštartovalo kúpyschopnosť a interný dopyt.

V každom prípade je dôležité, aby ekonomická politika aktívne smerovala k zapojeniu všetkých ekonomických zdrojov a vytvárala prostredie na investície, ktoré povedú k udržateľnému potenciálnemu rastu. Aj preto s niekoľkými kolegami na Ministerstve financií pracujeme na vytvorení Slovenského investičného holdingu. Viac informácií v neskorších článkoch.

Text vychází v rámci projektu Kritická ekonomie, jehož je Deník Referendum partnerským médiem.