Dúfal som, že po návrate "zahraničných" Slovákov, starcov na úteku pre Spojencami, uchránime verejnosť, napriek zmene systému a rozpadu Československa, pred ich interpretáciou Povstania. Nepodarilo sa. Neoľudácka historiografia dnes ťaží z ľudskej nedôvery k "oficiálnym verziám" politikov, médií a vedcov. Uprednostňuje "alternatívne pohľady na svet", rýchlo účinkujúce shoty nenávisti a hlúposti, s prchavým účinkom, no vysokým stupňom opojenia, prečo by teda mali venovať svoj čas a pozornosť štúdiu a sebakultivácii.

Zatiaľ čo sociálne vedy sú na kolenách, humanitné vedy spochybňované, neschopné produkovať, na rozdiel od masmediálnej komunikácie v Sládkovičove a Skalici, kvalitných manažérov pre fastfoody, ľudáckej tlači a "výskumu" sa darí lepšie ako za Slovenského štátu. Zem a Vek predávajú aj v kaviarni v areáli Synagógy v Šahách, ponúkne vám ho čašník, z pultu stojaceho dva a pol metra, odkrokoval som, od pamätníka deportovaných. Majú ho v Panta Rhei a v stánkoch, je to teda rešpektovaný časopis, o SNP vie, že nebolo také, aké bolo, ale bolo iné, ako nám hovorili, lebo o SNP písali len komunisti a tí klamali a boli "protinárodne orientovaní", pretože je známe, že všetci komunisti boli buď židia, luteráni, alebo slobodní murári. SNP predstavuje pre neoľudákov niečo medzi gay prideom v maskáčoch a satanistickou omšou pod dohľadom spojeneckých inštruktorov, v chate pri Troch duboch.

Ľudácka historiografia tvrdí, že ešte predtým, ako začali jednotky fašistického Slovenského štátu bojovať spolu s SS kamaraden proti spojeneckým buzerantom medzi Bystricou a Zvolenom, chránili "západnú civilizáciu a kresťanstvo" pred boľševizmom. Boj proti komunizmu predstavuje v ľudáckej mytológii kľúčovú úlohu, vychádza v ústrety súčasného antikomunistického diskurzu, slúži ako nástroj na diskreditáciu popredných slovenských historikov, národne-sociálnemu katolicizmu dodáva alibi pred obvineniami z resentimentu voči komunizmu a v ekonomicky a kultúrne rozloženej spoločnosti orientuje perspektívu z temnej budúcnosti do ľudáckej svetlej minulosti, čias keď mali Slováci svoj prvý štát, stáli po boku apokalyptickej Tretej ríše z proroctiev Danielových, hnali boľševika celé dni, okrem nedele, keď sa modlili a jedli vyprážané mäso.

Inštrumentalizácia "antikomunizmu" ľudákmi, snahy o fabuláciu epopeje o dejinnom orgazme útulných Slovákov pred koncom histórie a opovrhovanie humanistickými disciplínami spôsobili, že SNP je odrazu považované za "kontroverznú udalosť". Politici nie sú schopní, v strachu pred neoľudáckym voličom jasne povedať, že Tisov štát bol zločineckým zhlukom zbabelstva, vypočítavosti a malosti. Samotná existencia akékoľvek štátu má význam iba vtedy, ak má aj cnostný obsah. Obsahom Slovenského štátu bolo prenasledovanie a vraždenie vlastných občanov vlastnými občanmi, okupácia krajiny Nemeckom, zatiaľ čo SNP, pod vedením slovenských generálov bojovalo za to najlepšie z našej civilizácie, za autentickú slobodu, za emancipáciu, proti malosti a zbabelcom.

Krajina, ktorá nie je schopná presvedčiť svojich občanov o tom, že SNP a nie ľudácky štát je nositeľom toho najlepšieho, čo sme zo seba dokázali v dejinách dostať, je odpísaná. Všetko, čo sme dosiahli neskôr, aj keď často iba efemérne pochádzalo zo síl a energie Povstania, prekonávanie našej lenivosti a odovzdanosti má svoj pôvod v Povstaní, snaha žiť stále v lepšej krajine je dedičstvom Povstania. Neexistuje preto polemika o jeho zmysle a podstate, nedá sa pochybovať o výsledku SNP, no strácame vôľu k odvahe, ani nie postaviť sa alternatívnym predstavám o štáte, ako ich predvádza Kotleba v okupovanej Bystrici, ale iba pomenovať a odmietnuť pokrvné, náboženské a politické väzby na Tisov režim. V cirkvi, v politike, v spoločnosti.