Chudobní duchom

Michal Havran

Zvykli sme o niektorých témach nehovoriť vôbec, o iných zase stále. Vďaka tomu viem, kde bola na prázdninách moderátorka a ktorému kaderníkovi sa v bazéne skoro utopila mačička. No takmer nikdy sa nedozviem nič o chudobe.

Občas sa objaví nejaká štatistika, napríklad, že 36 percent mladých je bez práce. Pozerám na blogoch a po sociálnych sieťach, hľadám u agilných politikov, čo komentujú každú rómsku svadbu, a nič. Za dva týždne skromného prieskumu som nenatrafil na žiadne vyhlásenie, tlačovú konferenciu alebo facebookový status zaoberajúci sa problémom chudoby.

Jako první jsme použili termín „obchod s chudobou“. Podpořte nás, abychom mohli dál otevírat témata, která v hlavních zprávách chybí.
×

Zaujalo ma to, nielen preto, lebo som dočítal knihu talianskeho autora Giorgia Agambena O vysokej chudobe. Filozof tvrdí, že chudoba stredovekých kláštorov predstavovala prvý krok k definícii života ako umeleckej disciplíny. Dobrovoľná chudoba bola aristokratickou formou vzdialenia sa od sveta. V našich hedonistických spoločnostiach sa ale stala výrazom smrti uprostred sveta dostatku a prosperity. A symbolom zlyhania politikov, ktorí ju odmietajú pomenovať.

Legitímne diskutujeme o výške daní a odvodov, zbierame podpisy za dôchodky v budúcnosti vzdialenejšej ako modlitba od zázraku. Chápem, že proti chudobe sa petícia urobiť nedá a nik si nemyslí, že by sa odstránila referendom. Chudoba ako najdramatickejšia forma vylúčenosti ľudí nie je monolitná, nemá ideológiu ani vierovyznanie, nežiada svoje zrovnoprávnenie a nemá hovorcov. Občas sa povaľuje pod Mostom SNP, v lacných baroch, no väčšinou býva v ošarpaných bytoch po sídliskách, nechodí na dovolenky, nezaujíma ju generálny prokurátor ani Gorila, nevie, kto je najrýchlejší kanoista.

V stredoveku dobrovoľnú chudobu vyvýšili na mystérium života spočívajúcom v odriekaní. V období veľkých epidémií a malej ľadovej doby pomáhala znášať nedostatok tým, že ho menila na mystický zážitok. V kapitalizme založenom na nadprodukcii a überspotrebe nie je možné ľudom hovoriť, že sú chudobní z metafyzických dôvodov. Žijeme v systéme okamihu, kde chceme prežívať naraz všetko - úspech, orgazmus, dobrodružstvo.

Súčasná chudoba sa tomuto vnímaniu času vymyká svojím trvaním, nejasným počiatkom a neistým koncom. Bolo by príjemné povedať, že ide o feudálny pozostatok usporiadania mocenských vzťahov. No nie je to tak. Mizéria vylúčených, slobodných mamičiek, starých ľudí s almužnami namiesto dôstojných dôchodkov je nepochopiteľná. No pôsobí menej škandalózne ako pedofilné aféry a doping športovcov.

Môžeme tvrdiť, že o chudobe sa rozprávať nemá, lebo môžeme cestovať do Rakúska a nestojíme v radoch na mandarínky. Ale ak sa zhodneme na tom, že v kapitalizme je mierkou spoločenskej slobody výška príjmov, tak nie je možné apelovať na vnútornú slobodu ľudí exkomunikovaných z mystérií prosperity.

Chudoba nie je stredovekým démonom. Existuje bez toho, aby sme ju vzývali talizmanmi. No pomenovať ju je základným krokom na ceste k jej odstráneniu. Bez toho sa bude naša posvätná hrôza z jej tajomstva podobať na správanie sa pútnikov, ktorí sa vo východnom Anglicku v 14. storočí klaňali pred vyvrátenými hostiami morom postihnutých svätcov.

    Diskuse