Chudobní duchom

Michal Havran

Zvykli sme o niektorých témach nehovoriť vôbec, o iných zase stále. Vďaka tomu viem, kde bola na prázdninách moderátorka a ktorému kaderníkovi sa v bazéne skoro utopila mačička. No takmer nikdy sa nedozviem nič o chudobe.

Občas sa objaví nejaká štatistika, napríklad, že 36 percent mladých je bez práce. Pozerám na blogoch a po sociálnych sieťach, hľadám u agilných politikov, čo komentujú každú rómsku svadbu, a nič. Za dva týždne skromného prieskumu som nenatrafil na žiadne vyhlásenie, tlačovú konferenciu alebo facebookový status zaoberajúci sa problémom chudoby.

Zaujalo ma to, nielen preto, lebo som dočítal knihu talianskeho autora Giorgia Agambena O vysokej chudobe. Filozof tvrdí, že chudoba stredovekých kláštorov predstavovala prvý krok k definícii života ako umeleckej disciplíny. Dobrovoľná chudoba bola aristokratickou formou vzdialenia sa od sveta. V našich hedonistických spoločnostiach sa ale stala výrazom smrti uprostred sveta dostatku a prosperity. A symbolom zlyhania politikov, ktorí ju odmietajú pomenovať.

Legitímne diskutujeme o výške daní a odvodov, zbierame podpisy za dôchodky v budúcnosti vzdialenejšej ako modlitba od zázraku. Chápem, že proti chudobe sa petícia urobiť nedá a nik si nemyslí, že by sa odstránila referendom. Chudoba ako najdramatickejšia forma vylúčenosti ľudí nie je monolitná, nemá ideológiu ani vierovyznanie, nežiada svoje zrovnoprávnenie a nemá hovorcov. Občas sa povaľuje pod Mostom SNP, v lacných baroch, no väčšinou býva v ošarpaných bytoch po sídliskách, nechodí na dovolenky, nezaujíma ju generálny prokurátor ani Gorila, nevie, kto je najrýchlejší kanoista.

V stredoveku dobrovoľnú chudobu vyvýšili na mystérium života spočívajúcom v odriekaní. V období veľkých epidémií a malej ľadovej doby pomáhala znášať nedostatok tým, že ho menila na mystický zážitok. V kapitalizme založenom na nadprodukcii a überspotrebe nie je možné ľudom hovoriť, že sú chudobní z metafyzických dôvodov. Žijeme v systéme okamihu, kde chceme prežívať naraz všetko - úspech, orgazmus, dobrodružstvo.

Súčasná chudoba sa tomuto vnímaniu času vymyká svojím trvaním, nejasným počiatkom a neistým koncom. Bolo by príjemné povedať, že ide o feudálny pozostatok usporiadania mocenských vzťahov. No nie je to tak. Mizéria vylúčených, slobodných mamičiek, starých ľudí s almužnami namiesto dôstojných dôchodkov je nepochopiteľná. No pôsobí menej škandalózne ako pedofilné aféry a doping športovcov.

Môžeme tvrdiť, že o chudobe sa rozprávať nemá, lebo môžeme cestovať do Rakúska a nestojíme v radoch na mandarínky. Ale ak sa zhodneme na tom, že v kapitalizme je mierkou spoločenskej slobody výška príjmov, tak nie je možné apelovať na vnútornú slobodu ľudí exkomunikovaných z mystérií prosperity.

Chudoba nie je stredovekým démonom. Existuje bez toho, aby sme ju vzývali talizmanmi. No pomenovať ju je základným krokom na ceste k jej odstráneniu. Bez toho sa bude naša posvätná hrôza z jej tajomstva podobať na správanie sa pútnikov, ktorí sa vo východnom Anglicku v 14. storočí klaňali pred vyvrátenými hostiami morom postihnutých svätcov.