Ako mobilizovať ľudí dobrej vôle?
Eduard ChmelárStrukturální krize celého systému, která začala v roce 2008, odhalila skutečný stav společnosti, ve které se nacházíme. Sociální výbuch byl jen otázkou času. Marián Kotleba proto není tvůrcem, ale produktem fašistických nálad.
Stál som včera poobede na daždi so synom a dlho sme mlčali. Potom som mu znovu vyrozprával príbeh o jeho prastarom otcovi, ktorý už počul veľakrát. Bol horárom na Čiernom Balogu a keď 30. augusta 1944 dopoludnia zachytil v rozhlase výzvu Ladislava Sáru zo Slobodného slovenského vysielača, vzal sekeru, pušku a prihlásil sa ako dobrovoľník bojovať proti nacistickým okupantom a ich gardistickým prisluhovačom.
Pomáhala mu aj stará mama, jeho tehotná manželka, ktorá v horárni Šaling ošetrovala ranených bojovníkov, piekla im chlieb, varila a prala. Najťažšie chvíle však prežili až koncom januára 1945, keď zradcovia v gardistických uniformách viedli nacistickú armádu cez hory na Čierny Balog s jediným rozkazom: celú obec vypáliť a zrovnať so zemou.
Vtedy sa celá dedina, spontánne, všetko, čo bolo živé — muži, ženy, deti i starci — postavili na odpor proti obrovskej fašistickej presile, za cenu ťažkých strát ich postup zastavili a vydržali až do príchodu Červenej armády. V heroickom boji, ktorý sa dostal aj do románov, na mieste pamätných obranných bojov v doline Páleničné, už starý otec velil partizánskej jednotke, obsluhoval ťažký guľomet, bol ranený a po vojne oslavovaný ako hrdina, zaplavený mnohými štátnymi vyznamenaniami za hrdinstvo a statočnosť a ocenený ako čestný občan Čierneho Balogu.
Spomínam na to preto, lebo v tomto Čiernom Balogu, v tejto statočnej partizánskej obci, kde každá rodina má niekoho, kto padol v Povstaní, kde sú dva veľké monumentálne pamätníky SNP, dva cintoríny padlých vojakov a partizánov a trinásť samostatných pomníkov, kde sa tento rok na jubilejnom 40. ročníku Pochodu vďaky zúčastnili stovky ľudí — v tejto dedine dostal neonacista Marián Kotleba (ktorého životným vzorom je Jozef Tiso a Povstanie nazýva „boľševickým pučom“) vo víkendových voľbách banskobystrického župana viac ako 70 percent hlasov...
Čo sa stalo, že ľudia boli ochotní vytesniť historickú pamäť a nereflektovať na hrozby, že po prvýkrát od roku 1945 sa do vysokej štátnej funkcie dostal fašista, ktorý sa so svojimi prívržencami zdraví „Na stráž!“, pochoduje v uniforme takmer totožnej s rovnošatou Hlinkovej gardy, popiera holokaust a šíri medzi ľuďmi rasovú a etnickú nenávisť? Nazvať jeho voličskú masu extrémistami by bolo absolútnym nepochopením situácie.
Medzi jeho dnešnými prívržencami sú totiž aj bývalí voliči štandardných ľavicových a pravicových politických strán a v Bratislavskom samosprávnom kraji za jeho stranu kandidoval za poslanca dokonca posledný hovorca Strany demokratickej ľavice. Aj strach z Rómov je len zástupný. V Banskobystrickom samosprávnom kraji je oveľa menej Rómov ako vo východných župách, vyššie mzdy i nižšia nezamestnanosť.
Podľa výskumu Eurostatu má Slovensko desaťkrát menej vlámaní do domácností a štyrikrát menej lúpežných prepadnutí ako Dánsko (ktoré sa často uvádza ako vzor v otázke bezpečnosti). No pokiaľ ide o strach z kriminality a nedôveru k iným ako sme my, útočíme na popredné miesta v rámci EÚ (nie náhodou vyzdvihoval Slovensko za jeho reštriktívnu imigračnú politiku nórsky masový vrah Breivik). Problém je ako zvyčajne niekde inde.
Už počas antikorupčných protestov pred dvoma rokmi som zachytil v dave veľmi nepríjemné fašizoidné prejavy, ktoré sa dovtedy v takej miere nevyskytovali. V novembri 1989 dvestotisícový dav na Námestí SNP v Bratislave vypískal riaditeľa Radošínskeho naivného divadla Stanislava Štepku, keď si chcel zažartovať bonmotom „nie pošlime ich k lopate, ale poďme na nich lopatou“. Tú spontánnu odpoveď ľudí, skandovanie „Nechceme násilie!“ mám dodnes v pamäti, bolo to zázračné a umelec sa za to ospravedlnil.
O dve desaťročia je už všetko inak a demonštrujúci mávajú maketami šibeníc a žiadajú vinníkov súčasnej situácie strieľať a minoritné skupiny vyháňať, ak nie voľačo horšie. Sú to naozaj títo nespokojní ľudia, na ktorých by sme sa mali primárne hnevať? Nie. Súčasná situácia je výsledkom nahromadenej frustrácie posledných dvoch desaťročí, ktorú ovládol neonormalizačný a neoliberálny diskurz.
Vzpomínám si na petici slečny Rychlíkové. 24. srpna zveřejnila ČT reportáž, jejíž vyznění, se s. Rychlíkové nelíbilo. Už 26. srpna se objevila její petice se stovkami podpisů. Slečna Rychlíková a její přívrženci jednali pudově, emocionálně a okamžitě. Jednali tak rychle, že část si jich ani nestihla poslechnout reportáž, na kterou reagovali, prostě pud.
"Demokracii, respektu k druhým, slušné, argumentované diskusi se musíme učit, "
Pokud by slečna Rychlíková, s respektem k věku , odbornosti a občanské pověsti, vyzvala p. Siostrzonka v otevřeném dopise, aby upřesnil či doplnil své argumenty, mohli bychom věřit že překonala tu fašistku ve svém nitru a je schopná vést slušnou diskusi. Bohužel nestalo se.
p.s. Za předpokladu že členové bojových jednotek SS byli fašistického smýšlení, jak vysvětlíte jejich odvahu a obětavost v bojových akcích ? Byla ta odvaha v boji jakousi tajemnou transformací zbabělosti ? A když je fašismus spojován s progresivitou, fyzickou silou a mládím , jak to že se hodí pro ustrašená nesamostatná individua ? Dal by se Reinhard Heydrich charakterizovat jako ustrašenec ?
Příspěvky k psychologii politiky : http://www.academia.cz/teorie-masoveho-silenstvi.html . Je to sice z doby 2 sv.vojny ale z velkej casti aktualne aj teraz. Jeden znamy na to napsal kratkou recenzi : Rakouský spisovatel Hermann Broch ve své knize Teorie masového šílenství (Akademia 2013) vychází z prací Freuda, Junga, Le Bona, od jejichž teorií se přesouvá k subtilnějšímu pojmu lidského stavu polospánku, který pokládá za primární předpoklad pro masové šílenství (prožil komunistický i nacistický teror). Broch v knize podniká exkursy i do vzdálených historických epoch, takže probuzení démonických, destruktivních sil celospolečenské psychopatie vnímá jako opakovaně se vracející fenomén. Pracuje při tom s pojmem metafyzické úzkosti, jíž rozumí vše mimo Já, vše co přesahuje Já nebo je pro Já neuchopitelné.
K překonání této úzkosti potřebuje Já moment extáze, moment rozšíření, což se dle Brocha odehrává ve dvojí možné linii.
První je charakterizována obohacováním iracionality ve smyslu duchovní, kulturní či náboženské extáze. Já je rozšířeno do světa, je obohaceno světem ve smyslu "JÁ JSEM SVĚT".
Druhá linie je rytmizována iracionálními cíli, prezentovanými ovšem jako racionální a nutné. Důsledkem je návrat k ne-kulturnímu, k archaicko-infantilní formě existence, jejíž extáze spočívá ve vybíjení pudů, v podmanění si druhého v duchu hesla "JÁ MÁM SVĚT".
Zjednodušeně řečeno: Všichni toužíme po extázi, která vymaže naši hrůzu z nicotnosti ve vesmíru. Buď na to jdeme přes duši a vystačíme si sami. Nebo na to jdeme přes hmotu, a pak k tomu potřebujeme celý svět.
(volně podle recenze v A2 24/2013 zpracoval Ondřej)
Jan od Kříže Temná noc duše.
Snad pak budete tušit o čem píšete. Nechtěl jsem komentovat, ale přece. Snad si pak uvědomíte, že pocit nepatrnosti není důležitý, důležitý je pocit osamělosti ,opuštění vším a všemi. To člověka drtí. No a Kotleba (nevím o něm nic) patrně nabízí pocit vzájemné pospolitosti, kterou individualizovaná, na konkurenci a egoismu založená společnost člověku nenabízí. To je vysvětlení jeho úspěchu.
Inak dakujem za tip na knihu, uz mi ju myslim niekto odporucal a mozno sa k nej raz dostanem. Ale zaroven sa ma trochu neprijemne dotyka (posobi to tak patronizujuco) ze hodnotite to co ma zaujima jako ze to je neco jen teoretickeho kdezto vy znate neco co je vic jakoby prave poznani :-) Kazdy mame svoji cestu a porovnat nase poznani s poznanim druhych buduje jen dalsi bariery a odpory, minimalne na nevedome urovni.
Ja osobne mam problem pouzivat slova vzajemna pospolitost na to co nabizi Kotleba. Pospolitost ma pro mne jako slovo neco jako pozitivny zafarbeni, a to co nabizi on je jen velmi falesne vyhlizejici nahrazka nebo primo opak - aj ked on sam to slovo muze pouzivat, resp. zneuzivat. Vedie to potom zbytecne k zaverum ktere napsala pani Hajkova.
" a ignorovanie poznania toho kym a cim skutocne sme, je jeden z dovodov preco sa podla mna ziadna skutocna, vo viditelnom svete povsimnutelna zmena nemoze uskutocnit "
Toto je patrně pravda, ale uvědomují si ji jen někteří. Z nich se pak rekrutují ti jež hýbají dějinami i národy. Ježíš, Mohamed , Hitler, Stalin a snad i otec František.
Pospolitost může být dobrá i špatná jak vidno. Je to otázka výběru a část lidí si prostě vybrala Kotlebu. Když si část němců vybrala Hitlera, bylo to špatně, ale oni si mysleli, že je to dobré, protože jinou nabídku neviděli. Chytří jsme dnes, ale my jsme neumírali hlady v době hospodářské krize.
Pane Datko já vás nekritizuji, jen konstatuji, že vás to momentálně zajímá. To je dobře. Poukazuji, pouze na to, že je jistě přínosnější poznat někoho, kdo reálně jistou skutečnost prožil, než debatovat s desítkou teoretiků. Můžete diskutovat o sexu s vysokoškolsky vzdělanou řádovou sestrou, ale prostitutka se základním vzděláním a desetiletou praxí vám toho řekne mnohem víc. :-)
A pokud jde o pospolitost komunistů, tak to je protimluv - komunisté nikdy žádnou pospolitost neměli ani ji neplánovali. Komunista zkrátka není pospolitý člověk, tedy člověk, který si potrpí na komunity. A pokud je, tak to není opravdový komunista.
Ono vlastně záleží na tom, co si pod pojmem pospolitost představujete, pane Kuchejdo, takže se mnou klidně nemusíte souhlasit. Ale já to tak vidím.
Definujte svou představu a budeme pokračovat.