Stál som včera poobede na daždi so synom a dlho sme mlčali. Potom som mu znovu vyrozprával príbeh o jeho prastarom otcovi, ktorý už počul veľakrát. Bol horárom na Čiernom Balogu a keď 30. augusta 1944 dopoludnia zachytil v rozhlase výzvu Ladislava Sáru zo Slobodného slovenského vysielača, vzal sekeru, pušku a prihlásil sa ako dobrovoľník bojovať proti nacistickým okupantom a ich gardistickým prisluhovačom.

Pomáhala mu aj stará mama, jeho tehotná manželka, ktorá v horárni Šaling ošetrovala ranených bojovníkov, piekla im chlieb, varila a prala. Najťažšie chvíle však prežili až koncom januára 1945, keď zradcovia v gardistických uniformách viedli nacistickú armádu cez hory na Čierny Balog s jediným rozkazom: celú obec vypáliť a zrovnať so zemou.

Vtedy sa celá dedina, spontánne, všetko, čo bolo živé — muži, ženy, deti i starci — postavili na odpor proti obrovskej fašistickej presile, za cenu ťažkých strát ich postup zastavili a vydržali až do príchodu Červenej armády. V heroickom boji, ktorý sa dostal aj do románov, na mieste pamätných obranných bojov v doline Páleničné, už starý otec velil partizánskej jednotke, obsluhoval ťažký guľomet, bol ranený a po vojne oslavovaný ako hrdina, zaplavený mnohými štátnymi vyznamenaniami za hrdinstvo a statočnosť a ocenený ako čestný občan Čierneho Balogu.

Spomínam na to preto, lebo v tomto Čiernom Balogu, v tejto statočnej partizánskej obci, kde každá rodina má niekoho, kto padol v Povstaní, kde sú dva veľké monumentálne pamätníky SNP, dva cintoríny padlých vojakov a partizánov a trinásť samostatných pomníkov, kde sa tento rok na jubilejnom 40. ročníku Pochodu vďaky zúčastnili stovky ľudí — v tejto dedine dostal neonacista Marián Kotleba (ktorého životným vzorom je Jozef Tiso a Povstanie nazýva „boľševickým pučom“) vo víkendových voľbách banskobystrického župana viac ako 70 percent hlasov...

Čo sa stalo, že ľudia boli ochotní vytesniť historickú pamäť a nereflektovať na hrozby, že po prvýkrát od roku 1945 sa do vysokej štátnej funkcie dostal fašista, ktorý sa so svojimi prívržencami zdraví „Na stráž!“, pochoduje v uniforme takmer totožnej s rovnošatou Hlinkovej gardy, popiera holokaust a šíri medzi ľuďmi rasovú a etnickú nenávisť? Nazvať jeho voličskú masu extrémistami by bolo absolútnym nepochopením situácie.

Medzi jeho dnešnými prívržencami sú totiž aj bývalí voliči štandardných ľavicových a pravicových politických strán a v Bratislavskom samosprávnom kraji za jeho stranu kandidoval za poslanca dokonca posledný hovorca Strany demokratickej ľavice. Aj strach z Rómov je len zástupný. V Banskobystrickom samosprávnom kraji je oveľa menej Rómov ako vo východných župách, vyššie mzdy i nižšia nezamestnanosť.

Podľa výskumu Eurostatu má Slovensko desaťkrát menej vlámaní do domácností a štyrikrát menej lúpežných prepadnutí ako Dánsko (ktoré sa často uvádza ako vzor v otázke bezpečnosti). No pokiaľ ide o strach z kriminality a nedôveru k iným ako sme my, útočíme na popredné miesta v rámci EÚ (nie náhodou vyzdvihoval Slovensko za jeho reštriktívnu imigračnú politiku nórsky masový vrah Breivik). Problém je ako zvyčajne niekde inde.

Už počas antikorupčných protestov pred dvoma rokmi som zachytil v dave veľmi nepríjemné fašizoidné prejavy, ktoré sa dovtedy v takej miere nevyskytovali. V novembri 1989 dvestotisícový dav na Námestí SNP v Bratislave vypískal riaditeľa Radošínskeho naivného divadla Stanislava Štepku, keď si chcel zažartovať bonmotom „nie pošlime ich k lopate, ale poďme na nich lopatou“. Tú spontánnu odpoveď ľudí, skandovanie „Nechceme násilie!“ mám dodnes v pamäti, bolo to zázračné a umelec sa za to ospravedlnil.

O dve desaťročia je už všetko inak a demonštrujúci mávajú maketami šibeníc a žiadajú vinníkov súčasnej situácie strieľať a minoritné skupiny vyháňať, ak nie voľačo horšie. Sú to naozaj títo nespokojní ľudia, na ktorých by sme sa mali primárne hnevať? Nie. Súčasná situácia je výsledkom nahromadenej frustrácie posledných dvoch desaťročí, ktorú ovládol neonormalizačný a neoliberálny diskurz.

Na jednej strane sa prvé zárodky demokracie udusili v partokratickom režime, v ktorom sa nespokojnosť ľudí ignorovala, moc namiesto ľudu prevzala ešte užšia oligarchická vrstva a v médiách sa opäť vravelo niečo iné, než si myslela väčšina občanov. Na strane druhej sa symbolickou negáciou ľudového hrdinu Juraja Jánošíka začala uplatňovať politika „chudobným brať a bohatým dávať“, rozpredali sa kľúčové zdroje verejných financií, ktorými sa dovtedy pokrývali potreby bežných ľudí a privatizácia sa stala po arizácii a znárodňovaní len ďalšou historickou sériou ekonomických zločinov.

Štrukturálna kríza celého systému, ktorá sa začala v roku 2008, odhalila v plnej nahote nielen skutočný stav spoločnosti, v ktorom sa nachádzame, ale spochybnila aj hodnoty Nežnej revolúcie, ktoré frustrovaní občania začali považovať za pokrytecké alebo zdiskreditované. Sociálny výbuch bol už potom iba otázkou času.

Marián Kotleba preto nie je tvorcom, ale iba produktom fašizoidných nálad, ktoré sa začali šíriť ako mor. Ako politik sa vyvíja. Pred desiatimi rokmi to bol iba pouličný bitkár a vagabund, ktorého si všímali len komerčné médiá ako atrakciu. Chodil v uniforme dnes už zakázanej neofašistickej politickej strany Slovenská pospolitosť, prezentoval sa nechutnými antisemitskými útokmi a velebením vojnových zločincov.

Vtedy ho mohli ľudia vidieť viac na zemi s putami za chrbtom ako za rečníckym pultom a spoločnosť mu robilo iba niekoľko desiatok holohlavých mladíkov. Čoskoro však zistil, že spomienkové rituály na vojnový fašistický štát na normálnych ľudí nezaberajú a našiel si novú agendu — rómsku. Kotleba demagogicky pospájal všetky trápenia slovenskej spoločnosti a našiel ich spoločný ventil. Nevysvetľuje im situáciu, útočí na city, čo zúfalým ľuďom obyčajne stačí.

Jeden z veľkých omylov mienkotvorných ľudí na Slovensku je predstava, že voličom na Kotlebovi imponuje jeho hulvátstvo. Chyba. Všade na svete je hlavnou príčinou rozhodnutia pridať sa na stranu extrémistov pocit, že tento človek nám hovorí pravdu, že sa našiel spomedzi politikov konečne niekto, kto je úprimný. Na dokonalú ilúziu tohto pocitu stačí expresívny slovník. Bežný volič nie je schopný rozoznať v takomto prejave manipuláciu a zneužívanie životných pocitov, on chce, aby niekto nahlas povedal to, čo si on myslí. A často to stačí, pretože aj zlyhania pri riešeniach vedia takíto ľudia delegovať na ostatných.

Navyše, Kotleba zmenil aj taktiku. Upravil svoj slovník a aj jeho prívrženci dostávajú pokyny, aby sa správali slušne, čo sa im občas nedarí, ale krotia sa. Neskúsených tínedžerov lákajú do svojich radov napríklad pozvánkami na brigády na chátrajúcich slovenských hradoch, ktoré sú obyčajne spojené s ideologickou indoktrináciou. Pseudogardistickú uniformu nosí už len medzi svojich prívržencov, na oficiálnych akciách ju zamenil za slušivé sako.

Kto sa trochu orientuje v problematike politického marketingu, tomu musí byť jasné, že na Kotlebovi už dávno niekto robí, že nie je osamelý samorast. O to viac prekvapuje, že novinári sa doteraz nezaujímali o ľudí v jeho pozadí. Rád si napríklad pestuje imidž neskorumpovaného politika, ktorého nikto neplatí. Nie je to tak celkom pravda. Každému musí byť jasné, že šitie uniforiem a rôzne iné aktivity niečo stoja.

Sotva si ich môže dovoliť platiť z vlastného vrecka muž, ktorý aj vo svojich 36 rokoch býva v byte svojej matky a ako oficiálne zamestnanie uvádza „prevádzkar“ (Bystričania hovoria, že vyhadzovač) jedného nočného klubu. Kotlebovým sponzorom je muž, ktorý sa predstavuje ako jeho „volebný manažér“ Miroslav Belička. Bude zaujímavé sledovať, ako sa s jeho novými pre biznis atraktívnymi právomocami bude vyvíjať aj jeho pozadie.

Každá spoločnosť má štatisticky okolo desať percent (plus mínus) ľudí so sklonom k extrémistickým stranám a hnutiam. V tomto smere počet Kotlebových voličov nie je nijako dramatický, práve naopak, patríme medzi európske krajiny s najnižšou podporou pre extrémnu pravicu. Nebezpečenstvo úspechu neofašistov v župných voľbách je v tom, že percento ľudí, ktorí ho nevolia (pravdepodobne pre psychologické zábrany), ale s ním súhlasia je oveľa vyššie.

Alarmujúci je najmä fakt, že racionálny diskurz napríklad o rómskej problematike je už dnes neuveriteľne komplikovaný, ak nie priamo nemožný. Spomínal som niektoré údaje, uvediem ďalšie: len niekoľko percent sociálnych dávok ide do rómskych osád, drvivá väčšina putuje k mladým nezamestnaným nerómom, no slovenská spoločnosť je napriek opakovanému zverejňovaniu týchto údajov presvedčená, že za chýbajúce peniaze v štátnom rozpočte môžu Rómovia.

V piatok na diskusii s obyvateľmi Banskej Bystrice som sa rozprával s veľmi sympatickou staršou dámou z Kultúrneho združenia Rómov Slovenska (áno, bola to Rómka, možno vzdelanejšia ako väčšina Kotlebových voličov, s doktorátom a krásnou slovenčinou). Hovorila svoje skúsenosti z toho, ako žijú Rómovia v osadách. Sedemčlenná rodina musí vyžiť z príjmu 350 eur (sic!), hoci väčšina ľudí si myslí, že Rómovia majú príliš vysoké sociálne dávky a rozširujú konšpiračné nezmysly o ich pohodlnom živote.

Títo ľudia nevedia nič o celom zložitom komplexe problémov tejto komunity spojenom s chudobou, nezamestnanosťou a nezamestnateľnosťou, vzdelaním, zdravotníckou starostlivosťou, ale aj s násilím páchaným na ženách a ani tieto údaje ich nepresvedčia o tom, ako hlboko sa mýlia, ale sú najväčšími krčmovými expertmi na rómsku problematiku.

Obávam sa, že diskusia o tejto agende je dnes už príliš iracionálna, pretože títo ľudia ignorujú argumenty, oni si už našli obetného baránka. Najzaujímavejším momentom z diskusie v Banskej Bystrici pre mňa boli pocity, ktoré vyjadrovali tamojší Rómovia. Ich stupňujúci sa strach o svoje rodiny, o svoje holé životy, ktorý pociťujú v atmosfére narastajúcej nenávisti väčšinovej spoločnosti voči nim.

Zaujímavé je to aj preto, lebo veľmi podobné pocity má aj druhá strana z rómskej komunity. A tak základnou emóciou našich vzťahov je vzájomný strach a nedôvera, strata empatie, porozumenia, súcitu a solidarity. Obávam sa, že sme už prekročili hranicu, za ktorou nie sme schopní vnímať a pochopiť problém racionálne. Veď povedať, že príčinou nástupu neofašizmu v Banskobystrickom samosprávnom kraji je neriešená rómska otázka je vo svojej podstate podobná ohavnosť ako povedať, že príčinou nástupu fašizmu v tridsiatych rokoch minulého storočia je neriešená židovská otázka.

V oboch prípadoch ide o zvrátené nepochopenie morálnej dimenzie odmietnutia takéhoto pohľadu na svet. Rómovia nie sú vinníci, ale obete toho istého systému, ktorý drví aj Kotlebových voličov. Záujmy oboch skupín sú v skutočnosti oveľa bližšie ako záujmy kultivovaných „bielych golierov“. Je najvyšší čas prestať bojovať s chudobnými a začať bojovať s chudobou.

Sporiť sa s takto mentálne nastavenými ľuďmi je dnes podľa môjho názoru úplne zbytočné, lebo nie sú otvorení diskusii. Svoje odpovede si našli bez toho, aby si položili otázky. No čo má význam, je odstraňovať skutočné príčiny ich frustrácie a pomôcť im nájsť to povestné svetielko na konci tunela. Jedným z najväčších problémov, ktorým sa zaoberám v poslednom čase, je otázka, ako mobilizovať ľudí dobrej vôle. Ako strhnúť dav pre pozitívne hodnoty a umiernené riešenia.

V čase krízy nie je problém vybičovať negatívne vášne, získať väčšinu extrémnymi emóciami. Radikálne prejavy sú osviežením v období spoločenskej stability, lebo vnášajú do ospalého diskurzu podstatné otázky. No v krízových časoch sú obyčajne spojené s manipuláciou davu a s demagogickou skratkou, ktorá sa končí (ako už vieme z dejín) najčastejšie v pekle. Byť umiernený, vážiť si demokraciu, solidaritu, nenásilie, toleranciu a ľudskosť nie je v neistých časoch politicky sexy.

Práve preto sa obávam, že politické elity nepochopia vzostup neofašistov ako spoločenskú hrozbu, ale ako politickú konkurenciu, ktorú sa budú snažiť napodobniť a ktorej sa budú chcieť čo najviac podobať. To je možno najväčšie riziko, lebo fašizoidné indivíduá už dnes nájdeme prakticky vo všetkých parlamentných stranách. Predstava, že po týchto voľbách už treba akceptovať aj fašistov je obludne zvrátená. Fašistický diskurz totiž do demokracie nepatrí, lebo ju popiera (či už otvorene alebo latentne svojou intoleranciou k iným názorom a skupinám), nemôže byť súčasťou plurality, lebo svojou agresívnou snahou o totalitarizáciu diskurzu je jej negáciou.

Ľudia, ktorí napádajú iných ľudí, nechcú ani slobodu, ani demokraciu. Chcú iba agresívne presadiť vlastnú vôľu. To je podstatou fašistického myslenia, ktorá mnohým ľuďom (uviaznutým v zjednodušených a najmä archaických predstavách, v ktorých fašizmus stelesňuje iba Hitler a esesáci) absolútne uniká. Práve preto je fašistická mentalita akceptovaná čoraz širšími skupinami obyvateľstva, ktoré stratili trpezlivosť a ochotu tolerovať iné ako vlastné záujmy.

Možno som priveľký idealista, keď beznádejne verím v nadčasové hodnoty ľudskej spolupatričnosti, ale myslím si, že existuje účinné riešenie, ako zvrátiť súčasný trend pochodu k novej totalite. Nie je ním paradoxne nič iné ako pevné zotrvanie na týchto hodnotách. Áno, zotrvať na princípoch slobody, demokracie, tolerancie, solidarity, mieru, spravodlivosti a nenásilia je nevyhnutné aj a možno práve v časoch, keď sú tieto hodnoty napádané, vysmievané, opúšťané a ohrozené, keď je vyprázdnený ich obsah, keď ľudia neveria v ich účinnosť.

Nie však vo svojej pokryteckej podobe, za ktorú si jej protagonisti právom vyslúžili posmešnú prezývku „pravdoláskari“. Ale presadzovaním konkrétnych riešení, ktoré bežných ľudí presvedčia, že ich práva nie sú závislé od veľkosti ich bankového konta, že štát im pomôže rovnako ako pomáha veľkým investorom a korporáciám, že spravodlivosť je v tejto krajine rovnako dostupná pre predavačku v supermarkete ako pre politika, že prácu robotníka si bude štát ceniť rovnako ako prácu manažéra, že čestnosť a poctivosť sa vypláca a zločiny budú potrestané.

Keď budeme jednoducho v uplatňovaní týchto hodnôt dôslední a poctiví. Ľudia musia pocítiť výhody demokracie, nemôžeme ich nútiť vyznávať jej princípy, ak sa ich nedotknú jej účinky, nemôžeme ich autoritatívne obmedzovať, do ktorých otázok smú hovoriť a do ktorých nie. Ak vezmeme vážne tieto výzvy, ešte nie je všetko stratené a z Kotlebu sa časom stane vyblednutá hnedá škvrna na mape Slovenska. Víkendové župné voľby povedali o stave našej spoločnosti krutú pravdu, no práve preto by sme mali urobiť všetko pre to, aby Slovensko posilnila.