Postup Mariána Kotlebu do druhého kola župných volieb vyvolal rozličné reakcie a mnohé nemali ďaleko od paniky. Jeho úspech bolo možné bagatelizovať napríklad nízkou volebnou účasťou. Tá vyzdvihla kandidáta volebne marginálnej strany, ktorú by podľa agentúry FOCUS v októbri 2013 volili sotva 2% voličov.

No hovorilo sa o ňom aj ako o kultúrnom probléme a strate historickej pamäte, lebo ako inak uchopiť to, že obyvatelia kraja, ktorý bol pred desaťročiami baštou protifašistického odboja, dali v takej miere hlas človeku, ktorý je spojený s už zakázanou Slovenskou pospolitosťou a uniformovanými pochodmi k hrobu prezidenta fašistického vojnového štátu a hlásením sa k jeho odkazu.

Do konania druhého kola krajských volieb vyšli desiatky komentárov a vyhlásení. Časť chcela Banskobystričanom otvoriť oči a ozrejmiť, že hlas Kotlebovi je výsmechom demokratickým hodnotám a tiež, že ich nádeje sú aj tak márne, lebo ani on nemá liek na ich problémy. Väčšina z 71 tisíc voličom, ktorí v druhom kole volieb hlasovali za Kotlebu, tieto články sotva čítalo a ak, z  rečí o ohrození demokracie si nerobilo ťažkú hlavu.

Ak si vôbec všimli, že mienkotvorné denníky sa rozhodli, že s Kotlebom nebudú pred druhým kolom robiť rozhovory, vyvolalo to v nich akurát truc. Na sociálnych sieťach sa objavovali priznania vysokoškolsky vzdelaných ľudí, že Kotlebu volili a budú voliť. Preto, lebo sú bezradní, neveria poctivosti sľubov strán, ktoré doteraz riadili župu a štát. Voliť Kotlebu pre nich znamená zvoniť kľúčmi, dať výstrahu a tiež vieru, že nová metla dobre metie.

Filozofovanie o ohrození demokracie a ľudských práv je len hromadenie slov pre tých, ktorí cítia ohrozenia v každodennom živote. Tí, ktorí sotva prežívajú z nízkeho platu a úzkostlivo strážia úrodu vo svojich záhradkách a splátky za pôžičky, majú historické súvislosti za kaviarenskú zábavku.

Pre časť voličov je Kotleba synonymom odhodlania „robiť poriadok s Rómami“. Čo to znamená? Prísnejšie sankcie za porušovanie verejného poriadku, povinnosť odpracovať si dávku a odstránenie domnelých výhod, ktorým sa Rómovia podľa verejnej mienky nespravodlivo tešia.

Svoju vôľu konať Kotleba nedávno ukázal celému Slovensku zakúpením nevysporiadaných pozemkov pod rómskymi obydliami v Krásnohorskom Podhradí a demonštráciou zámeru tieto domy odstrániť.

Politici vedia, že po „robení poriadku s Rómami“ je na Slovensku veľký dopyt a tak väčšina politických subjektov prinajmenej od parlamentných volieb 2010 podniká s negatívnymi sentimentmi voči Rómom.

Podobne ako Kotleba sľubujú obhajobu bezpečia slušných ľudí, vyhrážajú sa obmedzením dávok a posilnenie polície považujú za nástroj sociálnej politiky. Čím sa od Kotlebu líšia? Tým, že na rozdiel od neho už mali šancu dokázať svoj záujem zlepšovať životné podmienky obyvateľstva a disciplinovať „neprispôsobivých“ a v očiach obyvateľov kraja neboli úspešní.

O víťazstve Kotlebu sa dá hovoriť aj v hlbokomyseľných kategóriách typu, že Slováci sú latentne xenofóbni. Taký výklad však zlyháva na fakte, že do Banskobystrického parlamentu (a ani do žiadneho z ďalších siedmich župných parlamentov) sa už nedostal iný kandidát jeho Ľudovej strany Naše Slovensko. Sám Kotleba sa cíti dotknutý označením extrémista. Má dôvod. Podobné tvrdenia a výroky na adresu Rómov sú predsa súčasťou slovenského politického mainstreamu.

Z úst predstaviteľov parlamentných strán a médií, ktoré tiež vykonávajú prácu na kriminalizovaní Rómov, ktoré s nezodpovednou ľahkosťou používajú výraz neprispôsobivý ako synonymum pre Rómsky, od tých radi skrývajú svoju neschopnosť účinne znižovať nezamestnanosť za reči, ktoré nezamestnanosť pripisujú rómskej povahe („mali by sme nižšiu nezamestnanosť, keby sme nemali toľko Rómov“). Tí všetci takisto prispeli a udržujú verejné povedomie, ktoré so zbedačenými komunitami nemá žiaden súcit a namiesto problému spolupatričnosti a vylúčenia z možnosti žiť dôstojne sú pre nich len obťažujúcim rušivým bezpečnostným problémom.

Rétorika mainstreamu nepriniesla praktický efekt. A tak bolo treba vyskúšať novú metlu. A Kotleba už teraz pôsobí vierohodne v úlohe čističa. Chce byť palicou na tých dole, ale aj na tých hore. To, že hrozí aj tým hore, za ich korupciu a uprednostňovanie „akože“ projektov namiesto riešení prospešných pre ľudí, je súčasťou vysvetlenia jeho úspechu. Vo frustrovanom regióne, kde je „za trest žiť“ a politické sľuby sa ukázali jalové.