Toto je esej pre tých, ktorí ešte veria v demokraciu. Pre tých, ktorí ju berú naozaj vážne, pre ktorých to nie je vyprázdnený historický kolorit doby, ale ešte stále revolučný nenaplnený ideál. Byť demokratom nie je samozrejmosť. Pribúda otvorených i skrytých nepriateľov vlády ľudu. Toto nepriateľstvo môže mať rôzne podoby a je čoraz sebavedomejšie. Demokracia sa stáva predmetom pohŕdania elít, ktoré ju nepotrebujú a más, ktoré jej nedôverujú. Neofašisti snívajú o uniformnej jednote národa, komunisti oprašujú diktatúru proletariátu, neoliberáli vnucujú diktát trhu. Ústup demokracie reflektujú aj politickí filozofi. Kým Václav Bělohradský ešte varuje pred postdemokraciou, v ktorej korporácie investujú do demontáže demokratických mechanizmov, Fareed Zakaria už cynicky hlása, že nepotrebujeme viac demokracie, ale menej, a pohŕdavo dopĺňa, že o demokracii aj tak píšu väčšinou už iba radikáli...

Odklon od demokratických mechanizmov si pritom jednotlivé záujmové skupiny odôvodňujú rôzne — potrebou boja proti terorizmu, potrebou ekonomického rastu a efektívnosti, potrebou riešenia krízy... Ako je možné, že vo formálne demokratickom zriadení je tak málo demokratov, a to aj medzi širokými vrstvami obyvateľstva, ktorých mala demokracia pôvodne chrániť?

Oligarchický systém neodstránia voľby

Predovšetkým už treba konečne otvorene, pravdivo a nedvojzmyselne pomenovať súčasný stav: režim, ktorý sa tu v posledných rokoch rozvinul, je demokratický iba formálne. V skutočnosti tu nevládne demokracia, ale oligarchia prostredníctvom partokracie, ktorá tu uskutočnila tichý mocenský prevrat. V takomto systéme sa moc presunula z legálnych a legitímnych štruktúr štátu do súkromných rúk zločineckej siete spriaznených rodín a korporácií, ktorej sa podarilo mafianizovať celú spoločnosť a ktorá je pre verejnosť neviditeľná ako temná hmota vesmíru.

V tomto systéme platia osobitné pravidlá, o ktorých sa nehovorí, ale ktoré pozná každý. Dôležité je poznať cenu. Oligarchia si kupuje politikov ako atraktívnych vyjednávačov s verejnosťou, slúžia jej skorumpované súdy a prokuratúra, médiá fungujú ako kartely, v ktorých si mocenské elity kupujú spravodajský priestor. Spravodajstvo nie je odrazom aktuálnej situácie, ale vplyvu konkrétnej skupiny, v dôsledku čoho mediálne reťazce nereflektujú realitu, ale spoluvytvárajú ju. Je to začarovaný kruh, ale mimoriadne efektívny.

Ak rozumiete tomu, ako funguje oligarchická spoločnosť, potom vám musí byť jasné aj to, že oligarchiu nemôžete poraziť voľbami, lebo jej moc leží mimo demokratických štruktúr, že jej odstránenie si vyžaduje revolučné riešenie. A keďže musí ísť o revolúciu striktne nenásilnú - revolúciu, ktorá nestratí svoj morálny kredit - to, čo je v našom životnom záujme, nie je popretie Nežnej revolúcie, ale jej dokončenie. Ľudia sú nespokojní so súčasným režimom nie preto, lebo by odmietali demokraciu, ale preto, že tento režim nesplnil to, k čomu sa zaviazal.

Počas normalizácie viedol rozpor medzi vládnymi proklamáciami a realitou k vyhláseniu Charty 77, ktorá nebola výslovne protikomunistickým dokumentom, ale výzvou na dodržiavanie oficiálnych záväzkov, ku ktorým sa hlásila vtedajšia moc. Dnes je situácia podobná v tom, že ľudia už tiež neveria politikom, neveria médiám, neveria vládam, zamestnávateľom ani odborom, neveria štátom, finančným trhom ba ani cirkvám. Dlhodobé zavrávanie skutočných problémov ľudí a predstieranie ich riešenia viedlo k všeobecnej kríze dôvery, ktorá sa už nedá napraviť volebným rituálom.

Zastupiteľský systém sa vyčerpal

Zakaria sa hlboko a fatálne mýli, keď tvrdí, že potrebujeme menej demokracie. Presne naopak — potrebujeme jej oveľa viac. Ľudia totiž nie sú z demokracie unavení preto, lebo by nemali záujem rozhodovať o svojich životoch, ale preto, lebo cítia, že o nich fakticky nerozhodujú, že ich nechce nikto vypočuť, že skutočná moc sa usídlila mimo demokratického procesu, že nemajú na dianie vo svojich krajinách takmer nijaký vplyv. Preto voláme po návrate ku koreňom demokracie, k jej prehĺbeniu vo všetkých smeroch, k zásadnej zmene doterajšieho nefunkčného zastupiteľského systému. Nielen jeden z duchovných otcov Veľkej francúzskej revolúcie Jean-Jacques Rousseau, ale aj jeden z otcov zakladateľov a neskorší prezident Spojených štátov amerických James Madison nepovažoval zastupiteľský systém za demokratický. Ten sa dnes navyše v podmienkach monopolov, kartelov a korporácií vyčerpal.

V celej Európe môžeme pozorovať jeden spoločný trend. Ľudia vo všetkých krajinách sú znepokojení z narastajúcej priepasti medzi nimi a ich volenými zástupcami a sú rozhorčení z rozkrádania verejných zdrojov. V Španielsku, Taliansku, Grécku, Veľkej Británii, Francúzsku, Nemecku, Poľsku, Česku i na Slovensku vznikli v posledných dvoch rokoch protestné hnutia, ktoré majú jeden spoločný menovateľ: požadujú viac priamej demokracie. Tento projekt vyznieva ešte stále utopisticky (a bez intelektuálneho uchopenia dokonca naivne), ale nikto nemôže poprieť, že systém zastupiteľskej demokracie sa ocitol v kríze. Táto kríza sa nedá riešiť voľbou „zodpovedných politikov“ (čo je ešte väčšia utópia, ba priam chiméra, pretože na podstate oligarchickej moci by nič nezmenila ani voľba svätcov), ale len revolučným presunom moci a posunom európskeho politického systému smerom k vyššej forme účasti ľudí na rozhodovacích procesoch.

Odpor voči takémuto riešeniu je ešte stále veľmi silný a protiargumenty vážne, ale nie nové. V podstate ide len o oprášenie starého sporu, ktorého podstatu sformuloval už Thomas Jefferson. Je to klasický spor medzi aristokratmi (dnes by sme povedali skôr elitármi alebo konzervatívcami) a demokratmi. Aristokrati majú strach z prostých ľudí, nedôverujú im a želajú si, aby im bola moc odňatá a odovzdaná do rúk vyšších tried. Demokrati sa stotožňujú s ľudom, dôverujú mu a považujú ho za toho najčestnejšieho a najspoľahlivejšieho (i keď nie práve najmúdrejšieho) ochrancu záujmov verejnosti.