Do nekonečného víru komentárov, odporúčaní a agitácií v kampani pred druhým kolom prezidentských volieb náhle vstúpil so svojím videom a neskôr aj článkom šéfredaktor slovenského časopisu .týždeň Štefan Hríb. Na stránkach Mladé fronty útočí na primitívnu nacionalistickú kampaň Miloša Zemana a prirovnáva ju k vytiahnutiu „maďarskej karty“ prezidentského kandidáta Ivana Gašparoviča počas predvolebného súboja s Ivetou Radičovou na Slovensku pred štyrmi rokmi. Zahrávanie sa s národoveckými pudmi vyčíta aj otcovi a synovi Klausovcom.

Až potiaľ je vlastne všetko úplne v poriadku. Nacionalistický rozmer prezidentskej kampane je jednou z najhrôzostrašnejších stránok bahna súčasnej kampane. Je hrôzostrašnou tak, ako celá manipulácia českej verejnosti médiami, v ktorej je implicitne stotožnený boj Karla proti Milošovi s bojom Dobra proti Zlu, Slušnosti proti Špine. Na tento desivý kolotoč emocionálnej persuázie, systematicky zamieňanej za racionálnu diskusiu, však nadšene nastúpil aj pán Hríb.

Do zoznamu hrôz prezidentskej kampane je totiž potrebné ako rovnocenný doplnok interpretácie voľby ako rozhodnutia medzi Čechom a Zradcom priradiť interpretáciu v nasledujúcom duchu: Karla volia civilizované ľudské bytosti, Miloša obyčajná lúza. Tento výkladový kľúč poznáme dobre na oboch stranách Moravy. Spomeňme si na kampane pred voľbami v roku 2010. Ľavicu predsa volia stroskotanci, dôchodcovia a lenivci, pravicu však skrz-naskrz súdne a dôstojné bytosti.

Oslobodenie sa od nacionalistického diskurzu ešte neznamená posun na intelektuálne vyššiu úroveň uvažovania. Väčšina podporovateľov Karla Schwarzenberga to vôbec nepochopila. Dôsledkom je to, že padla do typologicky síce odlišného, ale kvalitatívne úplne rovnakého druhu binárneho uvažovania. Vyznačuje sa v prvom rade totožným moralistickým podtónom. Morálne kázanie v kategóriách slušnosti je rovnako jednoduchá hra na strunu našich citov, ako apel v kategóriách národa a pôvodu. Rozdiel je len v tom, že rez cez teleso spoločnosti je vedený cez iné neuralgické body.

Vystúpenie Štefana Hríba je rovnakým intelektuálnym blbnutím, ako sudetská karta zemanovcov. Prekonať ho neznamená nájsť snáď ďalšiu binárnu opozíciu. Znamená úplne sa zbaviť rozlišovania politickej reality na dva kompaktné, proti sebe stojace spoločenské segmenty. Tento krok však znamená stratu pevnej pôdy pre naše kvázi-morálne presvedčenia. To je pre mnohých nepredstaviteľné, nakoľko je predsa nepredstaviteľné, že by sa niekedy v takýchto zásadných veciach mohli mýliť, keďže legitimita ich presvedčení je daná historicky, teda objektívne.

Narážam tým na koncept nepolitickej politiky, ideálu, ktorý určoval porevolučnú situáciu v Československu. Ten bol postavený do opozita voči technokratickému poňatiu moci za normalizácie a do rovnakej pozície je postavený aj dnes. Vďaka tomu, že práve tento druh politiky nás vyviedol z totality, je mu pridelené mesiášske poslanie vyvedenia ľudu z otroctva skorumpovaných politikov.

Ako človek, ktorí si nepamätá rozpad starého režimu a ktorý ešte behal po dome s plyšovým medveďom v náručí v čase, keď sa delilo Československo, sa cítim byť schopným kriticky nahliadnuť túto „morálku otcov“ a vysloviť pochybnosť o jej plodnosti v dnešnej dobe. Vidím ju ako pátos, ideál, ktorý sa vyprázdnil, pretože miesto toho, aby sa zveľadil a posunul ďalej, zostal uzavretý sám v sebe a stále dokola sa recykluje, čím sa zároveň vyprázdňuje - v súčasnosti sa už len bohapusto vykráda.

Toto moralizovanie už viac nie je v žiadnom ohľade príťažlivým myslením, hoci je založené na tak obdivuhodných intelektuálnych výkonoch Patočku, mladého Havla a iných ikon, ktoré tento štýl uvažovania sprofanoval. Kardinálnym zneúctením týchto výkonov ducha je ich novodobé spojenie s amorfnou látkou, ktorou je prezidentský kandidát Karel Schwarzenberg.

Pán Hríb hovorí o spore tuposti a aspoň istej civilizačnej úrovne. Takýto slovník je sám o sebe celkom dobrým indikátorom uväznenia jeho úvah v uvedených skratkovitých mantineloch binárnych opozít. Skôr, ako o tuposti, by bolo dobré povedať niečo o plytkosti a zjednodušovaní v ľudskom uvažovaní. Pod takýmto zorným uhľom je však ľahko možné, že mnohí proponenti voľby Karla sa spozorujú, že uviazli v tých istých vodách, v ktorých ich zemanovskí kolegovia.