Dá sa vyrovnať s genocídou? Kolonializmus spojený s rasistickým násilím dodnes čaká na svoje zmierenie a hnutie Black Lives Matter nám kladie práve takéto otázky. Jedným zo spôsobov ako sa vysporiadať s problematickou minulosťou je prostredníctvom búrania sôch. Sú však aj iné metódy. Naozaj sa ale zbavujeme koloniálneho dedičstva?

To, čo sa dnes rozumie pod pojmom vyrovnávanie sa s kolonializmom, sú do veľkej miery ospravedlnenia, navracanie umeleckých artefaktov z múzeí v západnej Európe a reparácie za kolonializmus.

Prejavy ľútosti

Čo sa týka ospravedlnení, je zrejmé, že bývalí kolonizátori pokročili a dnes si priznávajú svoju vinu do oveľa väčšej miery. Už v roku 2001 na Svetovej konferencii proti rasizmu prejavili predstavitelia štátov OSN hlbokú ľútosť nad otroctvom. Pozdvihnutie vyvolalo vyhlásenie vtedy ešte len kandidáta na prezidenta Emmanuela Macrona v roku 2017, že kolonializmus by mal byť označený za zločin proti ľudskosti a Francúzsko by sa malo ospravedlniť za svoje zločiny, najmä počas Alžírskej vojny za nezávislosť. Ako prezident potvrdil svoj postoj a uznal, že francúzsky štát mučil a zavraždil Mauricea Audina, francúzskeho komunistu a podporovateľa alžírskych nacionalistov počas zmienenej vojny. Macron tiež uznal, že Francúzsko sa systematicky dopúšťalo mučenia.

K podobnému ospravedlneniu pristúpilo Holandsko v roku 2013 za koloniálne vraždenie v Indonézii. A v roku 2015 sociálno-demokratický nemecký minister zahraničia vydal politickú smernicu, aby sa masakre voči skupinám Ovaherero a Nama v Namíbii nazývali vojnovými zločinmi a genocídami, k formálnemu ospravedlneniu však zatiaľ nedošlo, aj keď podľa najnovších správ sa tak má čoskoro stať. V roku 2013 sa britský minister zahraničia ospravedlnil za mučenie a zneužívanie Keňanov počas povstania Mau Mau v 50. rokoch minulého storočia. Je teda vidieť určitý pokrok. Stále však chýbajú ospravedlnenia za mnohé ďalšie akty brutálneho násilia, napríklad voči vraždeniu v indickom meste Amritsar v roku 1919 bola zo strany britskej vlády prejavená ľútosť, ale bez ospravedlnenia.

Vracanie kultúrnych artefaktov a pozostatkov

Druhým prvkom vyrovanávania sa s koloniálnou minulosťou je navracanie ukradnutých kultúrnych artefaktov kolonizovaných národov. Macron v roku 2017 prehlásil, že predmety z bývalých kolónií by mali byť vrátené. Správa pripravená na Macronov popud odhaduje 88 000 takýchto predmetov. V deň jej predstavenia ich bolo 26 vrátených do Beninu. Išlo o predmety, ktoré zobrali francúzske jednotky v roku 1892. Zatiaľ ide teda najmä o gesto a uvidí sa, či bude sľub dodržaný. Bénédict Savoy, jeden z autorov správy rezignoval z rady nemeckého Humboldtovho múzea práve pre neschopnosť vyrovnať sa s nemeckou imperiálnou minulosťou.

Tretím spôsobom vyrovnávania sa s koloniálnou minulosťou je úspešnejšie vracanie pozostatkov obetí. Napríklad už v roku 2002 boli navrátené pozostatky Sary Baartman vystavovanej začiatkom 20. storočia v Európe pre svoj zadok pod menom Hotentótska Venuša do Juhoafrickej republiky. Takisto boli vrátené kosti obetí zmienenej genocídy Ovaherero a Nama v Namíbii, ktoré boli pôvodne prevezené do Nemecka.

Reparácie?

Ak ostaneme v Namíbii, uvidíme zjavné pokračovanie kolonializmu v ekonomickej otázke. Bieli tu stále vlastnia zhruba 70 % pôdy. Vláda je v pomalom a problematickom procese prerozdelenia pôdy. Tu by mohli pomôcť reparácie, avšak tie sú ohniskom asi najväčšieho sporu.