O necelé dva mesiace uplynie tridsať rokov od udalostí, ktoré v Československu viedli k pádu bývalého režimu a reštaurácii kapitalizmu. Hoci nový systém už odchoval jednu generáciu Slovákov, kostlivec komunizmu v skrini súčasnej politiky stále straší. Nielen ako zdroj „pokriveného“ myslenia strednej a staršej generácie, ktorú stihol „kontaminovať“, ale aj ako smrtiace dno priepasti, do ktorej každé rozsiahlejšie sociálne opatrenie posúva spoločnosť. V serióznej tlači sa už o sociálnej politike nepíše; jej obsah sa po novom označuje ako populizmus. Tomuto trendu sa, žiaľ, dôsledne nevyhýbajú ani stredoľavé médiá ako domáca Pravda či britský Guardian. Zdá sa, akoby vlády už nemali inej zodpovednosti, ako zaisťovať bezpečnosť, smerovať k vyrovnanému štátnemu rozpočtu a zveľaďovať podnikateľské prostredie. O tom, kam sa podela primárna spoločenská zodpovednosť za dôstojnosť života všetkých obyvateľov krajiny, uvažuje vo svojej eseji Za ostrou hranicou sociologička a poradkyňa prezidentky Zuzana Kusá.

↗

Foto archiv ValueWalk.com

Kto z nás si v mejlovej schránke nenašiel správu od kolegu, vzdialeného príbuzného či známeho o tom, ako sa Rómovia priživujú na ťažko pracujúcich ľuďoch tým, že poberajú dôchodky vypočítané z priemernej mzdy, zavše prekonávajúce starobnú podporu celý život zamestnaných ľudí? Kto z nás na Facebooku nenarazil na rozhorčený status o bezplatných vlakoch a obedoch, ktoré sú len kupovaním si voličov a navyše si ich adresáti ani nevážia? Kto z nás nepočul vo verejnej doprave ponosy na to, koľko peňazí ide zo spoločnej kasy na neprispôsobivých asociálov, ktorí si z detí urobili zárobkový podnik, namiesto toho, aby štát podporoval „slušné“ rodiny? Pobúrenie je tak veľké, že fakty musia ísť bokom — čo na tom, že na poberanie starobného dôchodku treba odpracovať istý počet rokov, čo na tom, že náklady na podporu ekologickej mobility a aspoň jedného teplého jedla denne sú pre štátny rozpočet v porovnaní s inými, omnoho menej dôležitými výdavkami omrvinky, čo na tom, že medzi poberateľmi beztak nízkej sociálnej podpory tvoria štyri a viacdetné rodiny len päť percent?

Kultúra zodpovednosti samého za seba, ktorá pred troma desaťročiami dorazila ako šoková terapia naordinovaná zahraničnými i domácimi expertmi na ekonomickú transformáciu, sa na Slovensku dobre uchytila. Chceš dôstojne žiť? Pričiň sa o to sám — po vstupe do Európskej únie a Schengenu už aj málo príležitostí na domácom pracovnom trhu prestalo stačiť ako ospravedlnenie poberania podpory od štátu. Vyjadrenia ako „mne nikto nedal nič zadarmo“ sú nielen nepresné (uvážme len bezplatné školstvo, ktoré vo svete nie je samozrejmosťou), ale vystihujú aj princíp rozpadu spoločenskej solidarity: príliš adresná podpora posilňuje exkluzivitu jej poberateľov a tým ešte viac sťažuje ich vymanenie sa z chudoby a začlenenie sa do spoločnosti pracujúcej „samej na seba“.

Doba bohatá na príležitosti praje iniciatívnym: ciest, ako si pomôcť, je toľko, že pre pasivitu nieto výhovorky. Osobnostný kapitál si možno zmnožovať neustálym vzdelávaním sa, cestovaním, vyvažovaním pracovného a súkromného života; skrátka — sústavnou prácou na sebe. Ak pracovať na druhých, tak jedine na zamestnávateľa (ten na to má ale prirodzený, oprávnený nárok) alebo pre kultiváciu svojho sociálneho kapitálu (analogicky k „spoločensky zodpovednému“ podnikaniu). Ale čo s tými, ktorí podmienky na vzdelávanie sa nemajú, cestovať nemôžu alebo nechcú a súkromný život pre prekérne pracovné podmienky v podstate nemajú? Priznať existenciu štrukturálnych prekážok, ktoré spoluutvárame či z nich dokonca benefitujeme na úkor slabších, by znamenalo spochybnenie vlastného úspechu — preto je bremeno zodpovednosti na jednotlivcovi. Chýba motivácia, vôľa, osobná zodpovednosť. Máme navrch nielen ekonomicky, ale aj morálne. „Predstava, že všetko, čím sme, je len naša zásluha, nám lichotí a živí naše sebavedomie.“ (s. 10)

Z Kusej poznámok možno vyvodiť záver, že kultúra osobnej zodpovednosti transformuje aj kolektívne emócie: historický verejne manifestovaný kolektívny hnev (potenciálne poháňajúci tvorivú politickú akciu) vyrastajúci z vykorisťovania, podnikateľskej bezohľadnosti a nezáujmu štátnych elít o nezamestnané masy sa premenil na individualizované pocity viny a hanby prežívané v ústraní. „To vy sami svojím životom (pre nedostatok odvahy či nerozvážnosť, pre nehospodárnosť či strach z rizika) môžete za svoju chudobu. V celej Európe silnie mienka, že nepracovanie súvisí najmä s osobnými vlastnosťami ako lenivosť a pohodlnosť.“ (s. 11) Individualizácia nie je len kultúrnym fenoménom, ktorý je rizikový z hľadiska duševného zdravia; je agresívnou politickou silou, ktorá demobilizuje kolektívny revolučný subjekt a zneškodňuje potenciálne výbušnú rebéliu.

Bieda slušná a neslušná