V živote sa mi dostalo pár výhod. Jednou z nich je príležitosť celoživotne balansovať na lane, ktorého konce napínajú dve skupiny, odlišné svojim sociálno-hodnotovým zázemím. V jednej z týchto skupín som vyrástla a toto sociálne prostredie ma formovalo prvú polovicu života. Tá druhá sa zase stala mojim ideologickým a hodnotovým domovom. Pre obe som obojživelník, ktorý s jednou či druhou striedavo súhlasí a ktorého niekedy rozčuľujú obe. Táto skúsenosť ma však vybavila nádejou, že vecí, ktoré nás spájajú, je v skutočnosti viac, než tých, ktoré nás rozdeľujú na nezmieriteľné tábory.

Napriek tomu nie je našou „totálnou opozíciou“. Plahočí sa niekde uprostred — medzi pólom obsadeným liberálnymi demokratickými silami a táborom antisystémovcov.

Právo na bezpečie

Skupina, ktorú mám na mysli, nie je echtovne rasistická, nevolí fašistov a neplní si vitrínky časopismi Zem a Vek. Aj ona sa však bojí migrantov. Považuje za nespravodlivosť, ak obhajujeme právo migrantov žiadať o azyl aj vtedy, ak násilne prekračujú hranice alebo ak robia zlobu v predmestiach či táboroch. A pýtajú sa nahnevane, či je právo migrantov na azylové konanie viac, ako ich právo na bezpečie.

A samozrejme, boja sa násilia a terorizmu. Viem, že vás tým neprekvapím, ale moc na nich neúčinkujú naše rady, ktoré im odkazujeme krátko po tom, čo vybuchne nejaká metropola. Aby neprepadali panike, strachu a hnevu, pretože presne o to teroristom ide. Boja sa a hnevajú sa. Na migrantov aj na štát. Za to, že s ním uzatvorili spoločenskú zmluvu, v ktorej sa zriekli časti svojich práv výmenou za bezpečie a štát stráca schopnosť ustáť svoj záväzok.

Nepáči sa im, ak im niektorí z nás vysvetľujú, že za migráciu sme vlastne tak trochu zodpovední všetci. Lebo západné krajiny drancovali štáty, z ktorých dnes migranti utekajú. Lenže to neboli oni, kto niekoho drancoval, kto zbohatol na diamantoch a kto profitoval na kolonializme. Rovnako ako vtedy, aj dnes sú ľudia z tohto tábora na konci spoločenského rebríčka, s nulovým prístupom k „ulúpenému blahobytu“.

Ak ich problémy nemôžeme uchopiť ako palicu na Fica, väčšinou nám nestoja za to

Mnohí z nich majú pocit, že nám záleží viac na ľudských právach všetkých naokolo než na každodenných potrebách a krivdách, ktorými žijú oni.

V istom zmysle majú pravdu. Ak ich problémy nemôžeme uchopiť ako palicu na Fica, väčšinou nám nestoja za to, aby sme sa do nich vkladali. My totiž nestojíme na rovnakej strane barikády, keď pýtajú vyššie platy, ani nás netrápi, čo sa s nimi deje, ak prichádzajú o prácu, pretože občania iných krajín sa núkajú pod cenu.

Mudrlantsky im odkazujeme, aby aj oni migrovali za prácou. Ako by to bolo také ľahké prehodiť hypotéku, deťom škôlky a druhému manželovi nájsť robotu v príbuznej lokalite. A keď odídu, zas lamentujeme, že máme vyľudnené regióny.

No a štveme ich aj vtedy, ak dostanú sociálny balíček, a my prví sa staviame na odboj, celí nešťastní z toho, prečo štát takto populisticky rozhadzuje peniaze. Miesto toho, aby im radšej pomohol akýmisi „systémovými opatreniami“. V tej chvíli znie máločo viac pokrytecky, ako liberáli, ktorí chcú rozhodnúť za iných o tom, čo by mali chcieť a čo je pre ich život lepšie.

Aj keby bolo — títo ľudia 30 rokov počúvajú, že si majú uťahovať opasky a myslieť na svetlé zajtrajšky. Majú právo žiadať, aby sa mali lepšie tu a teraz. Sociálna skupina, v ktorej som vyrástla, má na nás za tieto reči ťažké srdce a dnes ťažko hľadá momenty, v ktorých by nás vnímala ako svojich spojencov.

My sa im síce snažíme trošičku podsúvať, že ich najväčším nepriateľom je štát, najmä ak ich voláme na protikorupčné protesty a keď očakávame, že sa budú biť na našej strany barikády. Nie som si  úplne istá, či je to od nás poctivé a či to vidia rovnako. Ich problémy totiž častokrát súvisia skôr so súkromným sektorom, než so štátom (minimálne v bezprostrednej rovine) — s nevyplácaním mzdy, s hanebnými pracovnými podmienkami, vydieraním stratou miesta, s náročným zlaďovaním trojzmennej prevádzky s rodinným životom. Naše skvelé nápady na home office, coworking, flexibilné úväzky a iné huncútsva nie sú aplikovateľné pre väčšinu ich profesií.

EÚ ako náplasť na krivdy

Táto skupina nechce vystupovať z Európskej únie. No keď popisujeme výhody členstva, vôbec sa netriafame do toho, čo súvisí s ich životmi. Mnohí z nich necestujú nikam. Ani ich deti neštudujú v zahraničí. Darmo im okolo toho robíme mexické vlny. Európska únia a voľný pohyb pracovnej sily im však poskytol cennú náplasť na traumy, ktoré v ich životoch vyvolali účinky globalizácie: opúšťajú svoje rodiny a idú pracovať do zahraničia. Nie preto, aby objavili v špičkovom labáku nový start-up. Ale preto, aby mohli splácať hypotéku.

No a v duchu sa naštvane spytujú, aký toto celé vlastne dáva zmysel: ich krajina naliala miliardy do pracovných miest, v ktorých zamestnávatelia radšej vyplatia hanebne nízku mzdu občanom iných krajín, než by zvýšili mzdu občanom krajiny, ktorá tie miesta dotuje. Niektorí z nich už chápu, že štát stratil schopnosť „napraviť to“. Pretože ekonomická moc v globalizovanom svete prerástla politickú moc národných štátov. A to znovu len prehlbuje ich nedôveru v štát, pretože ani tu ich už nedokáže ochrániť.

V neposlednom rade, ľudia z tejto „stredovej skupiny“ prestávajú veriť štandardným médiám. Nie preto, že by z večera do rána našli záľubu v teóriách o placatej zemeguli. Darmo z nich paušálne vyrábame fanúšikov Židojašterov.

Okamžite vám vysypú, že takmer každé mienkotvorné médium vedie svoju odvekú vojnu s Ficom. Teda s tým, ktorého veľká časť tejto skupiny volí. A tu potom padá kosa na kameň a berú to obzvlášť citlivo. Lebo potom už neveria, kedy o ňom píšu preto, lebo sú s ním vo vojne, alebo preto, že sa kauza naozaj presne takto stala.

Môžeme sa akokoľvek strániť pred touto skupinou (a verte, že viem a chápem, ako nesmierne ťažko sa s ňou hľadajú prieniky), no na konci dňa sme odkázaní hľadať v nej spojencov. Nielen preto, že inak ostatnú aj v ďalších voľbách v košiari SMER-u, ale tiež preto, že bez nich ťaháme v boji proti antisystému za kratší koniec. A v neposlednom rade, aj preto, že život v polarizovanej spoločnosti, ktorá sa neposúva vpred, začína byť ubíjajúci pre všetkých zúčastnených.

Sociálne práva sú pre všetkých

Ak existuje príležitosť, ako sa vyrovnať s pocitom krivdy na strane „stredovej väčšiny“, a ubezpečiť ju, že nám popri všetkých menšinách záleží aj na nej, potom niet lepšej témy, ako sociálne práva. Na úvod by sme mohli pristúpiť aspoň na to, že prestaneme túto oblasť hulvátsky nazývať prežitkom bolševizmu. Je to nielen strategicky kontraproduktívne, ale aj nepravdivé a hlúpe.

Ak na Slovensku žije 670 tisíc ľudí ohrozených chudobou, ak 50 tisíc opatrovateliek opustilo Slovensko a našich seniorov dnes nemá kto opatriť, ak je priemerný plat pre bežné pracovné pozície na úrovni 600 eur, potom by bolo asi predsa len lepšie prestať mávať grafmi o blahobyte.

Netreba SMERU hejtovať ich voličov, ale normálne o nich bojovať. Nielen 20 statusmi a tlačovkami denne o pomeroch na ministerstve vnútra , ale ponukou progresívnej sociálnej politiky. (Progresívne Slovensko dnes takúto pripravuje). Na to, aby politici štandardných strán dokázali rozumieť potrebám danej skupiny, dokonca ani netreba robiť okázalé „výskumy do regiónov“.

Depolarizácia — hľadanie prienikových tém, ktoré nás spájajú

Bart Brandsma, jeden z najuznávanejších holandských expertov na tému znižovania napätia v spoločnosti, by nám poradil to isté: ak existujú vzájomne nepriateľsky naladené skupiny, ktoré určujú témy spoločenskej diskusie (tzv. pushers), je medzi nimi vždy oveľa väčšia skupina ľudí, o ktorú sa preťahujú. (Jej súčasťou je aj tá, o ktorej dnes píšem). Čím viac budeme tlačiť na hľadanie ďalších argumentov v ich vzájomnej diskusii a točiť sa okolo identity jedného či druhého tábora, tým viac spoločnosť rozdeľujeme na nezmieriteľné póly.

Riešenie konfliktu dosiahneme tým, že upriamime pozornosť na tému či problém, ktorý je spoločný pre väčšinu. Vďaka tomu sa podporovatelia protimoslimského populistu a podporovatelia liberálneho demokrata zrazu ocitnú v tej istej spoločnej skupine a zvýši sa šanca na porozumenie aj v „konfliktnej téme“.

Určite je takýchto tém viac, no ilustračne spomeniem pacientské práva. Či ste liberál, fašista, pravičiar, ľavičiar, moslim alebo Róm, v slovenskom zdravotníctve ste všetci na jednej lodi. Na obvode vás ošetrujú lekári, ktorí niekedy nerozoznajú, či vaše zapálené členky súvisia s ortopédom, reumatológom, infekčným či neurológom. Ak sa vám podarí vyžobrať výmenný lístok, a objednáte sa k špecialistovi v júli, na Mikuláša vás možno niektorý z nich zoberie. No a ak skončíte v nemocnici, pigi čaj vám podajú do kompótového pohára. Je niekto v tejto krajine, koho z toho nejde poraziť? (Aj preto si Progresívne Slovensko vzalo túto tému medzi svoje priority).

Posilnenie Európskej únie nie je problém, ale riešenie

To, čo by táto časť voličstva mohla vnímať na jednej strane ako problém („rozpínajúca sa Únia ohrozujúca národný štát“), môžeme v skutočnosti ponúkať ako riešenie. Práve na tie problémy, ktoré označujú za frustrujúce a boja sa ich, je totiž silná EÚ naozaj jediným riešením. V globalizovanom svete, v ktorom hrozby a neduhy prerástli hranice národného štátu, potrebujeme taký útvar, ktorého politická moc taktiež presiahne hranice národného štátu.

Ak má mať štát znovu svoju silu a schopnosť chrániť občanov pred „vedľajšími účinkami“ globálneho kapitalizmu, pred terorizmom, nezvládnuteľným náporom migrácie, globálnymi nerovnosťami apod., potrebujeme nie izolovaný národný štát orbánovského typu, ale silnú európsku superveľmoc. Lenže ktorý politik, okrem kolegu Šimečku, to dnes takto ľuďom vysvetľuje?

Uznanie krívd

Skúsme dať bokom všetky nálepky a pripustiť, že časť kritiky zo strany tejto skupiny môže mať svoje ratio. Nevyháňajme ich hneď pri prvej vete, ktorou nám oznámia, že nechcú kvóty na migrantov alebo Róma za suseda. Nepošlime ich s nálepkou k extrémistov rovno k tým, ktorí nimi skutočne sú.

Nie, vôbec nesmerujem k tomu, aby sme začali s extrémistami súperiť o to, kto bude tvrdšie „bojovať proti systému“. Len aby sme si naklonili masy. To je hlboký omyl, do ktorého sa súčasní mnohí politici štandardného spektra púšťajú. Toto je o elementárnej férovosti, ochote vnímať krivdy aj tých, ktorí možno v niečom zmýšľajú inak ako my, a tiež o právnom cite pri vyvažovaní kolidujúcich si práv. Aby som neznela abstraktne, začnem omylom, ktorý priamo súvisí aj s mojim doterajším profesným pôsobením.

Keď stretám rodičov a učiteľov, ktorí sa potýkajú s problémami „slovenského modelu inklúzie Rómov vo vzdelávaní“, nechce sa mi klamať ich, že ono to nefunguje vlastne len preto, lebo sú rasisti. V skutočnosti by nikto z nás, nikto, nechcel mať dieťa v škole, na ktoré učiteľ nemá čas a kapacitu, dieta sa tam nudí a nenapreduje, lebo učiteľ sa musí venovať 15 znevýhodneným deťom. Aj zdravé a šikovné dieťa má predsa to isté právo na individuálny prístup. Čo je na tom rasistické?

Iste, skutočne inkluzívny model takto nefunguje a nemá fungovať, a v podstate ani nie je inklúziou, za ktorú sme v mimovládkach bojovali. Skutočne inkluzívny model je naozaj pre všetky deti. Ale realita slovenského modelu býva žiaľ aj takáto. A hoci tento model dodrží počty a vzorce zmiešanej triedy, no pri tom školy nemajú nárok na asistenta učiteľa, nedostávajú kompletnú pomoc štátu, a nezmení sa samotná metodika vzdelávania, potom takýto model spôsobuje utrpenie všetkým zúčastneným. Formálne sme v úradoch spokojní, lebo nám to v triede farebne sedí.

Ak máme predávať inkluzívny model, musí byť výhodný pre všetkých, inak nie je ani skutočne inkluzívny, ani skutočne nápomocný. Ak takým nie je, potom to treba priznať ako chybu, a neuspokojiť sa s úradníckym vykazovaním zmiešaných tried.

Rovnaké metre

Kríza dôvery v štandardné médiá presahuje problém konfliktu so smeráckym voličstvom a bojujú s ňou redakcie v celom západnom svete. A má tucet iných príčin. Tu je každá rada drahá.

Ja prvá chápem, že pohnutá doba núti k aktivitám, ktoré idú na hranu a občas aj za ňu. Že novinári sa museli stať aktívnejší v odhaľovaní káuz, než samotná polícia. Že museli v mnohom suplovať školy, ak nechceli ostať len frigidným tlmočníkom hrozieb zo strany antisystémovej scény. Ich klávesnice sa stali štítmi, ktorými chránia liberálnu demokraciu.

Dnes viac ako inokedy potrebujeme, aby mohli byť novinári naďalej vnímaní ako strážne psi demokracie. Práve preto sa nesmieme dať strhnúť ku krokom, ktoré by ju vo svojich dôsledkoch sami rúcali. Ak opustíme kľúčové zásady, tak nastane presne to, o čo našim oponentom ide: budú môcť ukázať prstom, že to my sami porušujeme pravidlá a o slušnosti len pateticky moralizujeme iných.

Neviem ako vy, ale ja by som nechcela žiť v krajine, kde sa prezumpcia neviny vlastne stáva zbytočná, lebo vašu povesť a budúcnosť už zničil novinový článok. Kde už vopred zavrhneme justičné mechanizmy, nech akokoľvek pomalé a problematické, a uspokojíme sa s fejzbukovým tribunálom. Ak fakt budeme naďalej živiť naratív o mafiánskom štáte a totálnu skepsu v štát, a dopustíme, aby sa spravodlivosť vybavovala mimo neho, tak vtedy nad nami naši súperi vyhrali. Donútili nás robiť to, v čom sme chceli zabrániť im.

Niet inej medicíny než zotrvať v tom, čo sami žiadame: dodržiavať profesijné a stavovské pravidlá, nerobiť povrchné skratky, používať rovnaký meter a byť fér. Áno, dokonca aj ku Smeru. Ku všetkým.

Bez voličov SMER-u antisystém neporazíme. To, prečo túto skupinu zatiaľ prehrávame, má nespočetne veľa príčin a ich popis by si zaslúžil poctivú analýzu, presahujúcu možnosti blogu. Jedno je však isté: čím viac budeme pre túto skupinu vzdialení, tým bližšie budú antisystémové sily k víťazstvu.

Text vychází v rámci víkendové rubriky Dopis ze Slovenska. Původně vyšel na autorčině blogu při Denníku N. Otiskujeme jej se svolením autorky.