V zápase o demokraciu môžu byť voliči SMERu naši spojenci

Irena Bihariová

Ač to vypadá, že naše společnost je rozdělená na dva nesmiřitelné tábory, věcí, které nás spojují, je ve skutečnosti hodně. Irena Bihariová předkládá řadu návrhů, jak je hledat a jak s nimi pracovat.

V živote sa mi dostalo pár výhod. Jednou z nich je príležitosť celoživotne balansovať na lane, ktorého konce napínajú dve skupiny, odlišné svojim sociálno-hodnotovým zázemím. V jednej z týchto skupín som vyrástla a toto sociálne prostredie ma formovalo prvú polovicu života. Tá druhá sa zase stala mojim ideologickým a hodnotovým domovom. Pre obe som obojživelník, ktorý s jednou či druhou striedavo súhlasí a ktorého niekedy rozčuľujú obe. Táto skúsenosť ma však vybavila nádejou, že vecí, ktoré nás spájajú, je v skutočnosti viac, než tých, ktoré nás rozdeľujú na nezmieriteľné tábory.

Napriek tomu nie je našou „totálnou opozíciou“. Plahočí sa niekde uprostred — medzi pólom obsadeným liberálnymi demokratickými silami a táborom antisystémovcov.

Čím víc se soustředíme na identitu jednoho nebo druhého tábora, tím víc společnost rozdělujeme. Grafika EMRA

Právo na bezpečie

Skupina, ktorú mám na mysli, nie je echtovne rasistická, nevolí fašistov a neplní si vitrínky časopismi Zem a Vek. Aj ona sa však bojí migrantov. Považuje za nespravodlivosť, ak obhajujeme právo migrantov žiadať o azyl aj vtedy, ak násilne prekračujú hranice alebo ak robia zlobu v predmestiach či táboroch. A pýtajú sa nahnevane, či je právo migrantov na azylové konanie viac, ako ich právo na bezpečie.

A samozrejme, boja sa násilia a terorizmu. Viem, že vás tým neprekvapím, ale moc na nich neúčinkujú naše rady, ktoré im odkazujeme krátko po tom, čo vybuchne nejaká metropola. Aby neprepadali panike, strachu a hnevu, pretože presne o to teroristom ide. Boja sa a hnevajú sa. Na migrantov aj na štát. Za to, že s ním uzatvorili spoločenskú zmluvu, v ktorej sa zriekli časti svojich práv výmenou za bezpečie a štát stráca schopnosť ustáť svoj záväzok.

Nepáči sa im, ak im niektorí z nás vysvetľujú, že za migráciu sme vlastne tak trochu zodpovední všetci. Lebo západné krajiny drancovali štáty, z ktorých dnes migranti utekajú. Lenže to neboli oni, kto niekoho drancoval, kto zbohatol na diamantoch a kto profitoval na kolonializme. Rovnako ako vtedy, aj dnes sú ľudia z tohto tábora na konci spoločenského rebríčka, s nulovým prístupom k „ulúpenému blahobytu“.

Ak ich problémy nemôžeme uchopiť ako palicu na Fica, väčšinou nám nestoja za to

Mnohí z nich majú pocit, že nám záleží viac na ľudských právach všetkých naokolo než na každodenných potrebách a krivdách, ktorými žijú oni.

V istom zmysle majú pravdu. Ak ich problémy nemôžeme uchopiť ako palicu na Fica, väčšinou nám nestoja za to, aby sme sa do nich vkladali. My totiž nestojíme na rovnakej strane barikády, keď pýtajú vyššie platy, ani nás netrápi, čo sa s nimi deje, ak prichádzajú o prácu, pretože občania iných krajín sa núkajú pod cenu.

Mudrlantsky im odkazujeme, aby aj oni migrovali za prácou. Ako by to bolo také ľahké prehodiť hypotéku, deťom škôlky a druhému manželovi nájsť robotu v príbuznej lokalite. A keď odídu, zas lamentujeme, že máme vyľudnené regióny.

No a štveme ich aj vtedy, ak dostanú sociálny balíček, a my prví sa staviame na odboj, celí nešťastní z toho, prečo štát takto populisticky rozhadzuje peniaze. Miesto toho, aby im radšej pomohol akýmisi „systémovými opatreniami“. V tej chvíli znie máločo viac pokrytecky, ako liberáli, ktorí chcú rozhodnúť za iných o tom, čo by mali chcieť a čo je pre ich život lepšie.

Aj keby bolo — títo ľudia 30 rokov počúvajú, že si majú uťahovať opasky a myslieť na svetlé zajtrajšky. Majú právo žiadať, aby sa mali lepšie tu a teraz. Sociálna skupina, v ktorej som vyrástla, má na nás za tieto reči ťažké srdce a dnes ťažko hľadá momenty, v ktorých by nás vnímala ako svojich spojencov.

My sa im síce snažíme trošičku podsúvať, že ich najväčším nepriateľom je štát, najmä ak ich voláme na protikorupčné protesty a keď očakávame, že sa budú biť na našej strany barikády. Nie som si  úplne istá, či je to od nás poctivé a či to vidia rovnako. Ich problémy totiž častokrát súvisia skôr so súkromným sektorom, než so štátom (minimálne v bezprostrednej rovine) — s nevyplácaním mzdy, s hanebnými pracovnými podmienkami, vydieraním stratou miesta, s náročným zlaďovaním trojzmennej prevádzky s rodinným životom. Naše skvelé nápady na home office, coworking, flexibilné úväzky a iné huncútsva nie sú aplikovateľné pre väčšinu ich profesií.

×