Minulý rok sa na trhu objavila nová sociálna platforma Cinnac, ktorá takmer okamžite dostala prezývku “Tinder pre fotografov”. Funguje totiž na podobnom princípe, ako aplikácia pre hľadanie potenciálnych partnerov a partnerky. Na mobilnom telefóne sa vám zobrazujú fotografie a ktorá sa vám páči, tú “svajpnete” doprava, ktorá sa vám nepáči, “svajp” doľava.

Cinnac vám má vraj pomôcť v rozhodovaní, ktorá z vašich fotografií bude najlepšie fungovať na sociálnych sieťach Instagram alebo Facebook. Je teda niečo ako testovacia báza. Zavesíte na ňu sériu fotografií, ľudia si ich prezerajú, bodujú a vy následne uvidíte, ktorá zarezonovala najviac a aj to, ktorá najmenej.

Ja som Cinnac objavila asi pred týždňom a rozhodla som sa vyskúšať, akými kritériami sa pri hodnotení fotografií jej užívatelia riadia. Vytvorila som si konto a zavesila set pozostávajúci z rozmanitých snímok — aj smiešnych, aj bizarných hipsterských zátiší, jedna dokonca simulovala rukopis etablovaného fotografa. Samozrejme, vzorka, ktorá si fotografie pozrela sa nedá považovať za relevantnú; výsledok každopádne potvrdil stereotypné predpoklady. Hlasy naskakovali fotografiám, kde som pomocou filtra dosiahla dramatickú oblohu alebo kde bol vtip jasne čitateľný. Fotografie, ktoré pôsobili skôr absurdne, prípadne neboli jednoznačne interpretovateľné, prepadli.

Čo na tom všetkom prekvapuje (aspoň mňa) je, že napriek tomu, že dnes komunikujeme primárne obrazom, máme stovky nástrojov na úpravu fotografií, dostáva sa k nám veľmi veľa (aj) kvalitného vizuálneho materiálu (minimálne vďaka filmom či seriálom), stále sa pohybujeme v kruhu šablónovitosti. Keď sa pozrieme na sety, ktoré sú na Cinnac-u publikované, prevládajú prírodné scenérie, panorámy miest, portrétne či cestovateľské série. Napriek tomu, že inovujeme a vyvíjame aplikácie, ktoré majú podporovať našu kreativitu, v konečnom dôsledku je pre nás dobrá fotografia tá, ktorá pracuje so štandardmi zadefinovanými ešte niekedy hlboko v 20. storočí (výrazný dominantný motív, pravidlo tretín, optická vyváženosť, prirodzené orámovanie motívu, eliminácia vedľajších prvkov, jasná identifikácia námetu a pod.). Lev Manovich nazýva takéto fotografie “profesionálnymi”. Príznačná je pre ne systematická aplikácia týchto zásad a opakujúce sa tematické vzorce. Pracujú s nimi mnohé inštruktážne videá či príručky pre fotografov.

Gilles Lipovetsky hovorí, že žijeme v ére tzv. umeleckého kapitalizmu (artistic capitalism), kedy estetizácia zasahuje všetky aspekty nášho života. Napriek tomu, že nás neustále núti — resp. produkuje v nás túžbu — byť kreatívnymi, za jedno z jeho hlavných zlyhaní považuje štandardizáciu. Všetci dnes chceme byť “umelcami”, nechceme byť len pasívnymi konzumentmi, na druhej strane, častokrát tvoríme “diela”, ktoré vo výsledku vyzerajú rovnako. Neustále sa na trhu objavujú nástroje, ktorými zdanlivo bojujeme proti rutine, ktoré majú podporovať originalitu a zvyšovať estetickú hodnotu našich produktov. Tvorivosť je však často len dočasná a veľmi rýchlo sa stáva uniformnou.

Cinnac kritizovanú štandardizáciu len podporuje. Ponúka ilúziu kultivovania umeleckého vkusu, avšak hodnotiace kritériá, v rámci ktorých jeho komunita funguje, sú limitované. V poslednom období sa veľa hovorí o potrebe rozvíjať a podporovať kritické myslenie. Nemalo by sa to však vzťahovať len na porozumenie písaným textom, cibriť treba aj estetický vkus. Obzvlášť v ére pre-estetizovanej spoločnosti.

Texty vycházející v rámci víkendové rubriky Dopis ze Slovenska jsou přebírány z webu Poleblog.sk, partnerského média DR na Slovensku.