Zábery utrpenia a katastrof, ale aj veľkej radosti, že človek prežil a môže pokračovať ďalej. Niekomu môže pohľad na takéto zábery spôsobovať až duševnú nevoľnosť, iní ľudia sa zamyslia, avšak bezo zmeny pokračujú vo svojom živote a niekomu takéto zábery zmenia život, podnietia chuť urobiť niečo pre to, aby bol svet lepším miestom. Renomovaný slovenský dokumentarista Andrej Bán nám ponúka takéto zábery už viac ako štvrťstoročie. Čo je na týchto fotografiách také výnimočné a dá sa im pripisovať skôr humanitárna alebo umelecká hodnota, či oboje?

Najstaršia dochovaná fotografia pochádza z roku 1826, ale v tom období ešte nemala fotografia umelecké ambície. Jej hlavnou úlohou bolo čo najvernejšie reprodukovať skutočnosť. Od tej doby prešlo takmer 200 rokov a fotografia sa zmenila. Stále dokáže prekonávať diaľku aj čas, avšak v súčasnosti nám prináša aj umelecké zážitky. Odvetvie reportážnej fotografie, kde je snímka až nepríjemne konkrétna a presvedčivá a ponúka definitívnu variantu zobrazovanej skutočnosti, je práve to jej hlavnou úlohou — zachytávať a dokumentovať správy alebo výpovede o súčasnom svete. Takáto fotografia sa potom môže stať odkazom pre budúce generácie. Za určitých okolností sa môže stať dokonca symbolom a to je to, o čo sa väčšina, najmä reportážnych fotografov, snaží.

Reportážna fotografia je väčšinou krátkodobá záležitosť — zachytáva nejakú udalosť, nenaaranžovanú, takú ako sa udiala. Pre množstvo reportážnych fotografov je to však dlhodobá záležitosť — nie jedna fotografia, ale celý život zasvätený zachytávaniu neblahej reality tohto sveta. Často sa vracajú na rovnaké miesta a ruka v ruke s tým ide aj humanitárny aspekt tejto práce — títo fotografi sú na miestach, kde ľudia potrebujú pomoc, sú v ohrození alebo vo vyhnanstve a oni s nimi trávia čas, spoznávajú a zachytávajú ich život. Tak ako je, nie len tie najvyhrotenejšie situácie, ale aj to, čo nasleduje.

Jedným z takýchto dokumentaristov je aj Andrej Bán, držiteľ Krištáľového krídla v kategórii publicistika a literatúra za rok 2004 a zakladateľ organizácie Človek v ohrození. No v prvom rade je to fotograf, reportér časopisu .týždeň a pozorovateľ. Osamelý túlavý pozorovateľ, ktorý pozoruje ukrutnú realitu miest, postihnutých etnickými alebo náboženskými konfliktami, vojnami či prírodnými katastrofami. Štvrťstoročie (1991 — 2016) v 25 krajinách sveta zachytené na fotografiách. Od Afganistanu a Pakistanu, cez Gruzínsko, Haiti, Irán, či Kosovo, až po Macedónsko, Náhorný Karabach, pásmo Gazy, Peru, Slovensko, Srbsko, Srí Lanku a Ukrajinu. Podľa jeho slov sa prežitá skúsenosť nedá tlmočiť a ak áno, tak len jej fragment. Takýmto fragmentom sú aj jeho fotografie.