Po skvelej inscenácii Kapitál v divadle Aréna a viacerých hier zaoberajúcich sa problémami kapitalizmu, prichádza národná scéna s pôvodnou slovenskou hrou Zo života ľudstva od Pavla Weissa v réžii bosnianskeho režiséra Dina Mustafića.

Hlavnou témou hry je postupné prerastanie kapitalizmu a fašizmu. Príbeh je vystavaný na premene charakterov dvoch mladých radikálnych ľavičiarov. Kým jeden je na začiatku sprejer, druhý proti kapitalizmu bojuje rozbíjaním áut. Obaja sa však vydajú rôznymi smermi.

Zo sprejera sa stane vodca skupiny neonacistickej domobrany, z rozbíjača áut spolupracovník developera špecializujúci sa na nelegálnu činnosť, ktorá pripomína nedávnu kauzu požiaru v bratislavskom pivovare Stein. Kým druhý priamo pomáha v triednom boji proti najbezbrannejším, prvý ich likviduje ako parazitov zabraňujúcich prosperite národa.

Boj proti neprispôsobivým posilňuje logiku kapitalizmu, v ktorej sociálne problémy nespôsobuje nerovný ekonomický systém, ale nezdravá časť populácie. Tú je v záujme lepšej spoločnosti treba odstrániť.

Obzvlášť dobre je v hre spracovaná postupnosť, s akou sa fašizmus presadzuje. Sprvu s dejom príliš nesúvisiace náznaky akcií domobrany ukazujú svoju hrôzostrašnosť v druhej časti hry. Tá tak vykresľuje to, čo vieme z histórie — fašizmus vzniká postupne, nie v čiernobielych obrazoch hajlujúcich más zdraviciach rečniaceho vodcu, ale v diskurzoch o potrebe chrániť a zaisťovať bezpečnosť a čistotu národa.

Rasistický citát premiéra o moslimoch len dokladá ako trefný je podtitul inscenácie: Epizódy z blízkej budúcnosti.

Problematická však na hre okrem jej zbytočnej dĺžky a nevyrovnanosti niektorých častí, je reprezentácia ľavice. Hoci dôjde aj na súboj anti-kapitalistických myšlienok a tvrdenia, že sme sa nikdy nemali lepšie, ľavicu zastupuje povaľač, ktorý radikálne postoje iba karikuje. Ľahko sa potom postavy otca, staršej milenky a podnikateľa argumentačne striafajú do tohto slameného panáka.

Radikálna ľavica však nie sú len popletení nedoštudovaní filozofi žijúci z pochybne nadobudnutých peňazí, ale aj členovia hnutí alebo strán reálne usilujúci o zmenu neľudského systému. Stereotypy kaviarenského ľavičiara a násilného rebela sú tak najväčšou slabinou hry, ktorá inak tne do živého.

Obzvlášť vydarená je sugestívna hudba, za ktorou nezaostávajú ani výkony hercov. Verím, že si hra nájde svojich divákov, ktorých však okrem niektorých nadbytočných scén v prvej časti hry môžu iritovať aj zbytočne preafektované scény hyperbolizujúce problematické sociálne javy v našej spoločnosti.

Napriek častým (ale nie samoúčelným) vulgarizmom by som hru odporúčal najmä študentom stredných škôl, kde by mohla vyprovokovať diskusiu medzi budúcimi voličmi nášho Slovenska či už v jeho kapitalistickom alebo fašistickom háve.

Text byl převzat z webu Poleblog.sk, partnerského média DR na Slovensku.