Na jednej strane nedostatok kvalifikovaných zamestnancov, na strane druhej státisíce Slovákov pracujúcich v zahraničí. Môžme sa oháňať makroekonomickými, socioekonomickými, ale i sociálnymi údajmi, štatistikami a tvrdými dátami, no ako sa hovorí, jeden konkrétny prípad mnohokrát povie viac a trefnejšie pomenuje realitu.

V roku 2013 ukončil 19-ročný absolvent menom Maroš maturitou štúdium na strednej odbornej škole v odbore operátor CNC strojov. Už pred ukončením školy oňho a jeho spolužiakov prejavili záujem dve firmy a tak sa ani nie o týždeň po maturite vybral na pohovory k obom zamestnávateľom, keďže chcel ostať doma na Slovensku a nie ako väčšina jeho spolužiakov, ktorí hneď odišli do zahraničia. V oboch prípadoch sa ho pýtali na jeho predstavu o plate. Nakoľko bol poučený svojimi rodičmi a známymi, povedal, že počas skúšobnej doby je ochotný pracovať za minimálnu mzdu, ak sa osvedčí, tak po skúšobnej dobe by chcel aspoň 500 eur a po roku aspoň 800 eur.

Jeden z týchto zamestnávateľov sa mu viac neozval a druhý mu na druhom pohovore prostredníctvom HR manažéra sľúbil, že po skúšobnej dobe mu dajú aj viac ako 500 eur a o tých 800 eurách sa porozprávajú, keď na to príde čas. Tak náš Maroš podpísal zmluvu na dobú určitú (1 rok), v ktorej bola uvedená minimálna mzda.

Prvé tri mesiace odpracoval bez problémov, veľmi rýchlo sa zapracoval, nakoľko už počas školy praxoval priamo vo výrobe a už v priebehu prvého mesiaca dosahoval výkony i kvalitatívne ukazovatele na rovnakej úrovni ako jeho starší kolegovia. V poslednom mesiaci skúšobnej doby dokázal prekonať produkciu svojich kolegov a mal menej nezhodnej výroby, za čo ho chválil jeho majster, no nerozumel, prečo sa z neho smejú jeho kolegovia…