Na jednej strane nedostatok kvalifikovaných zamestnancov, na strane druhej státisíce Slovákov pracujúcich v zahraničí. Môžme sa oháňať makroekonomickými, socioekonomickými, ale i sociálnymi údajmi, štatistikami a tvrdými dátami, no ako sa hovorí, jeden konkrétny prípad mnohokrát povie viac a trefnejšie pomenuje realitu.

V roku 2013 ukončil 19-ročný absolvent menom Maroš maturitou štúdium na strednej odbornej škole v odbore operátor CNC strojov. Už pred ukončením školy oňho a jeho spolužiakov prejavili záujem dve firmy a tak sa ani nie o týždeň po maturite vybral na pohovory k obom zamestnávateľom, keďže chcel ostať doma na Slovensku a nie ako väčšina jeho spolužiakov, ktorí hneď odišli do zahraničia. V oboch prípadoch sa ho pýtali na jeho predstavu o plate. Nakoľko bol poučený svojimi rodičmi a známymi, povedal, že počas skúšobnej doby je ochotný pracovať za minimálnu mzdu, ak sa osvedčí, tak po skúšobnej dobe by chcel aspoň 500 eur a po roku aspoň 800 eur.

Jeden z týchto zamestnávateľov sa mu viac neozval a druhý mu na druhom pohovore prostredníctvom HR manažéra sľúbil, že po skúšobnej dobe mu dajú aj viac ako 500 eur a o tých 800 eurách sa porozprávajú, keď na to príde čas. Tak náš Maroš podpísal zmluvu na dobú určitú (1 rok), v ktorej bola uvedená minimálna mzda.

Prvé tri mesiace odpracoval bez problémov, veľmi rýchlo sa zapracoval, nakoľko už počas školy praxoval priamo vo výrobe a už v priebehu prvého mesiaca dosahoval výkony i kvalitatívne ukazovatele na rovnakej úrovni ako jeho starší kolegovia. V poslednom mesiaci skúšobnej doby dokázal prekonať produkciu svojich kolegov a mal menej nezhodnej výroby, za čo ho chválil jeho majster, no nerozumel, prečo sa z neho smejú jeho kolegovia…

Keďže skúšobná doba pominula, tešil sa, že od štvrtého mesiaca bude mať vyšší plat, pričom mu ponúkli privyrobiť si aj nadčasmi, čo s radosťou využil. Keď dostal konečne tú vytúženú štvrtú výplatu, najprv sa potešil, že výplata v hrubom bola niečo málo cez 550 eur, ale aké bolo jeho prekvapenie, keď si to prepočítal. Viac ako minimálnu mzdu dostal len vďaka tomu, že naťahal za mesiac kopu nadčasov…

Jeho cesta viedla hneď za HR manažérom, ktorého sa opýtal, kedy mu bude zvýšený plat, tak ako mu bolo prisľúbené na pohovore. Odpoveď bola naozaj nádherná. Pán manažér mu vysvetlil, že on mu nesľúbil, že mu po troch mesiacoch zvýšia základný plat, ale že po troch mesiacoch môže zarobiť aj viac ako 500 eur, ak bude robiť nadčasy a že on sám podpísal pracovnú zmluvu na rok s tým, že jeho základná mzda bude minimálka!

Síce ním táto cynická odpoveď riadne otriasla, ale hneď sa opýtal, nakoľko má brať vážne sľub, že po roku sa bude môcť porozprávať o základnom plate vo výške 800 eur, na čo mu HR manažér povedal, že ak bude dosahovať také výsledky v produkcii a kvalite ako teraz, je to veľmi reálne.

Síce nie veľmi spokojný, ale pekne sa vrátil na dielňu a pokračoval vo svojej práci. Kolegom sa pochválil, aký sľub dostal od HR manažéra. Tí ho vysmiali a pokúšali sa mu vysvetliť realitu, ktorá spočívala v tom, že nikto z nich nemá ani zďaleka taký základ a robia vo firme už nejaký ten rok. No Maroš veril, že mu závidia, nakoľko ich prekonal v produktivite a v kvalite. Tento svoj výkon si držal aj nasledujúcich deväť mesiacov.

V poslednom mesiaci, keď mu končila jeho ročná zmluva išiel znova za HR manažérom, ktorý ho pochválil za jeho výkony bez výkyvov a sľúbil mu že o týždeň môže prísť podpísať zmluvu na dobu neurčitú a že určite bude spokojný aj so základnou mzdou.

Týždeň prešiel ako voda a Maroš sa celý natešený vybral za HR manažérom, ktorý mu s úsmevom od ucha k uchu predložil na podpis novú zmluvu. Namiesto minimálnej mzdy tam trónila horibilná základná mzda vo výške 580 eur…

Maroš už nemal síl na to, aby nejako protestoval, postavil sa a z kancelárie HR manažéra bez slova odišiel. Jeho ročná zmluva končila na druhý deň, tak ešte do práce prišiel a rozhodol sa zavolať z kancelárie majstra priamo riaditeľovi, ktorému vysvetlil, o čo ide a požiadal ho, aby sa na to pozrel. Tesne pred koncom zmeny Marošovi zavolal na dielňu HR manažér, ktorý ho začal prehovárať, aby zmluvu podpísal, že oni oňho stoja, že je najlepší zamestnanec a predsa, keď odpracuje dostatok nadčasov, tak v hrubom bude mať určite viac ako 800 eur. Maroš stratil nervy, HR manažérovi vysvetlil, že nemá záujem sa nechať ťahať za nos a ak oňho majú naozaj taký veľký záujem, nech mu pripravia zmluvu so základným platom 800 eur, inak sa nemajú o čom baviť.

Asi viete, ako tento prípad nakoniec dopadol. Marošovi sa už nikto od jeho bývalého zamestnávateľa neozval a Maroš po mesiaci strávenom doma intenzívnym hľadaním novej práce za normálnu mzdu na Slovensku, nakoniec skončil mimo fachu ako čašník v Taliansku, kde mesačne odrobil menej hodín ako robil doma na poste kvalifikovaného zamestnanca a pritom zarobil 1 600 eur v čistom. Jeho taliansky zamestnávateľ mu okrem mzdy poskytoval aj ubytovanie a stravu zdarma.

Počas jeho práce v talianskom hoteli sa dal náhodne do reči s jedným z hostí a ten keď sa dozvedel, že Maroš je vyučený a skúsený CNC operátor, tak mu ponúkol prácu v tejto profesii vo Švajčiarsku s nástupným platom 5 000 švajčiarskych frankov. Maroš túto ponuku začiatkom roka 2015 s radosťou využil. Držme mu palce, aby sa mu v zahraničí darilo, hoci pôvodne mal ambíciu ostať doma. Dnes už o návrate na Slovensko hovorí len ako o veľmi nepravdepodobnej možnosti.

A rovnako držme palce aj Slovensku, dúfajúc, že zamestnávatelia konečne pochopia aj súvislosť medzi neprimerane nízkymi mzdami a nedostatkom kvalifikovaných zamestnancov. Rovnako by sme sa mohli zamyslieť nad faktom, že všetci občania Slovenska, ktorí pracujú v zahraničí, tam odvádzajú dane aj odvody (v drvivej väčšine vyššie ako na Slovensku) a nám tu na Slovensku neostáva nič iné, ako vyplakávať napr. nad deficitným dôchodkovým systémom a katastrofálnou demografiou…

PS: meno hlavného protagonistu bolo na jeho žiadosť zmenené.

Text byl převzat z webu Poleblog.sk, partnerského média DR na Slovensku.