Utečenecká kríza sa skloňuje z mnohých temných strán a uhlov. Jej pozitívne vplyvy sú ponechávané nepovšimnutými: veď ako víry tejto humanitárnej katastrofy brúsia charaktery malých, zaznávaných národov! Ľahostajnosť o osud krajiny, národa a kultúry v nich definitívne pominula.

Preč sú tie časy, keď si národ (podľa príslušného koloritu) krajinu buď rozkradol alebo rozpredal a zvyšok si s prehľadom zasral napriek sabotérskym protestom pofidérnych ochrancov prírody, slniečkových ekológov a iných fašistov, čo nič netušia o hospodárstve a potrebe ekonomického rastu.

Národ šetril peniaze i energiu, výkonne vypílil strom tu a šupol čiernu skládku tam, však aj tak do lesa nikto nechodí, kua. No teraz, keď ten istý národ na YouTube videl alarmujúce video, ako imigranti znečisťujú svoje okolie, prešiel environmentálnym prebudením. Dnes by už desať z deviatich príslušníkov národa bojovalo do posledného dychu za zachovanie krásy a čistoty prírody svojej krajiny, božieho daru.

Problémom istých národov zvykol bývať gniavivý pocit menejcennosti. Dnes všetky tie isté národy vedia, že sú lepšie ako ostatné a spolu so sebavedomím v nich vzbĺkol teplý plameň ľudskosti. Je dojímavé, ako všetkým zrazu leží na srdci chudobný spoluobčan. Dokonca i osud nešťastníkov, čo prepadli sociálnym sitom až na tvrdé dno, inokedy s dôverným pohŕdaním nazývaných bezďákmi, odpornou spodinou či škvrnou na tvári mesta, teraz trápi i kedysi zatvrdilé srdcia.

Špeciálne sa prirodzene poukazuje na biedu, v ktorej živoria mnohí dôchodcovia a mladé rodiny s deťmi. Apropos, utečenecká kríza upevňuje i rodinné vzťahy. Fínsko malo onehdá možnosť kochať sa videom, v ktorom milujúci otecko za asistencie plyšovej opice učí svoje dieťatko muklovať žiadateľov o azyl a mamička scénku so zvonivým smiechom natáča.

Dramaticky sa zmenil i postoj ku kultúre. Kultúra, ktorá bola donedávna považovaná za číru zbytočnosť, márnu kratochvíľu darmožráčov, a ako taká bola opľúvaná a okiadzaná, patrí dnes medzi základné stavebné kamene každého našstva. Kultúra je kultúra, kultúru si nedáme! Každá cudzia kultúra je totižto nástrojom diabla, ktorý sa pokúša infiltrovať a oslabiť náš národ, a to najmä ak si ju rozšafne zameníme za militantnú formu náboženského fundamentalizmu.

V rámci boja o zachovanie kultúry sa čoraz mohutnejšie národné masy zoznamujú so štátnymi symbolmi, mnohí si osviežili i texty príslušných hymien. Niekde sa snáď čoskoro dočkáme i avantgardnej performancie, v ktorej bude národ sviežo parafrázovať prastarý zvyk vítať hostí chlebom a soľou tak, že po nich bude ostentatívne hádzať na kameň stvrdnutými kôrkami a mrskať im do očí soľ.

V každom národe sa však nájde hnilé vajce. Inakšie na životnom prostredí, sociálnych veciach i kultúre šikovne škrtajúci fínsky ministerský predseda Juha Sipilä vyhlásil, že od januára prenechá svoj vidiecky dom do užívania žiadateľom o azyl.

Sipilovi susedia krok nechápu. „Ako nám to Juha mohol urobiť?“ čudujú sa zatrpknuto. Niekto z nich sa do oblasti nasťahoval len nedávno a predstavoval si, že tam bude mať svätý pokoj. Utečenecká kríza odhalila mnoho netušených zákutí v labyrintoch duší istých národov. Priesečníkom všetkých je nezmerná malosť.