Zatiaľ čo na odmietnutí povinných kvót pre umiestnenie utečencov na Slovensku sa zhodla prakticky celá politická elita, na riešenie tohto problému neexistuje celkom jednotný názor. Dve možnosti ponúkajú blogy Ľuboša Blahu z poslaneckého klubu Smeru a Rada Procházku zo Siete. Zdatne im však sekundujú aj ich názoroví súputníci z mimovládneho sektora.

Je až zarážajúce ako sa blogy obvykle proti sebe vystupujúcich politikov na seba podobajú. Tam, kde Blaha začína známou figúrou slušného občana: „Hnusí sa mi rasizmus … Ale …“, tam Procházka, tak skromne ako to len on vie, opisuje svoju prácu v prospech utečencov v rámci OSN. Takže na obvinenia z rasizmu vraj tiež nie je vhodný adresát.

Rovnako tak obaja zastupujú slovenský ľud proti Bruselu (Blaha) a bratislavskej kaviarni (Procházka). Homogénne a konzervatívne Slovensko má predsa rovnaké volebné právo ako povýšení intelektuáli z Bratislavy a je urážlivé ho obviňovať z xenofóbie (Blaha) a takisto nevhodné plašiť osvetou o krásnom novom svete (Procházka).

Takže treba pomáhať tam, odkiaľ utečenci pochádzajú. Aj v tejto oblasti majú obaja politici prekvapivo ešte stále mnoho spoločného — kritizujú bombardovanie Lýbie a Iraku a chcú sa angažovať v „rozvojovej“ pomoci. Kým Blaha je zrejme jediným európskym politikom, ktorý hlása rádové zvýšenie tejto pomoci (bez ohľadu na možné protesty konzervatívneho a homogénneho slovenského ľudu), Procházka (opäť veľmi skromne) píše o tom, ako posiela sto eur ročne afgánskemu chlapcovi na vzdelávanie.

Tu sa však cesty zástupcov slovenských občanov rozchádzajú a vytvárajú dva modely „pomoci tam u nich“. Jeden reprezentuje Procházka aktivitami Billa Gatesa a Vladimíra Krčméryho, druhý Blaha svojou kritikou európskej poľnohospodárskej politiky voči Afrike, vývozu zbraní na tento kontinent a západných korporácií, ktorí tu bezohľadne podnikajú a drancujú. Na jednej strane je teda rozvojová pomoc, na druhej je pri nej aj snaha zmeniť politiku Bruselu (ale samozrejme nie politiku slovenskej vlády!) a snaha regulovať nadnárodné korporácie.

Názory neziskovek

Podobnú argumentáciu ako u Procházku môžeme nájsť v prípade organizácie Človek v ohrození. Jej riaditeľ, Braňo Tichý (narozdiel od mnohých iných), síce uznáva, že Slováci nechcú míňať na pomoc v zahraničí, to mu však nebráni, aby dal svojim čitateľom k dispozícii dve veľmi podobné možnosti ako „tam“ pomáhať: zvýšiť objem štátnych zdrojov na humanitárne aktivity a podporovať organizácie, ktoré ohrozeným občanom údajne skutočne pomáhajú. Sú to práve tieto dve oblasti, v ktorých sa Človek v ohrození angažuje. Ide však v takom prípade ešte o relevantný príspevok do verejnej diskusie, alebo ide v prvom rade o snahu dobre sa predať, ktorá nereflektuje širšie spoločenské vzťahy?

Naopak, Peter Ivanič z organizácie Slovenské centrum pre komunikáciu a rozvoj, navrhuje podobne ako Blaha pomáhať nielen prostredníctvom „rozvojovej“ pomoci, ale aj tým, že zaistíme, že naše verejné politiky nepôjdu proti potrebám napríklad Senegalu. Tam totiž (cez EÚ) posielame peniaze, ale zároveň od Senegalskej vlády požadujeme, aby vo svojich vodách umožnila európskym rybárskym flotilám chytať ryby. Dôsledkom je, že senegalskí rybári prichádzajú o prácu. V takom prípade potom nemusí byť úplne namieste aby sme Afričanov „naučili chytať ryby,“ ako si to myslia napríklad práve v Človeku v ohrození.

A ako sa k pomoci „tam“ stavia náš minister zahraničia? Veď predsa mnohé z vyššie uvedeného má v gescii. Obávam sa, že to je presne ten dôvod, ktorý mu zväzuje ruky. Nemôže navrhovať navýšenie rozvojovej pomoci, pretože o tomto navýšení rozhoduje práve jeho rezort, ktorý by si zrejme musel niekde inde ubrať. Takisto nemožno očakávať, že ako diplomat bude otvorene kritizovať spojencov z NATO. A ktovie, komu by šliapal na prsty, ak by začal brojiť proti vývozcom zbraní. Našťastie pre ministra ostal jeden aktér, do ktorého si môže udrieť aj on. Prevádzači utečencov. Parazitujúc na nešťastí druhých sa z nich stáva zosobnenie zla, na ktoré dopadá aj jeho mäkká ruka.

V skutočnosti sme však takmer všetci v podobnej pozícii ako pán minister, ak naše názory vybočujú zo zabehaných konvencií a (podobne ako za minulého režimu) si nemôžme dovoliť verejne naplno povedať, čo si myslíme. Preto, hoci je Blahov názor na prijímanie utečencov ohavný a jeho účelová argumentácia nehodná akademických titulov, ktorými sa pýši, treba oceniť postoj, aký zastáva k európskym politikám a praktikám nadnárodných spoločností.

Takisto Ivanič poukazuje na dôležité nedostatky, avšak aj u neho by sme nemali zabúdať, že iba kritizuje slovenskú vládu za to, že neplní vlastné sľuby a nie za to, že si kladie nesprávne ciele. Na otvorenú konfrontáciu s vládou si teda aj u progresívnejšej časti neziskoviek zrejme ešte budeme musieť počkať. Vidno tu však určitý potenciál pre vznik skutočne mimovládneho sektora, ktorý zároveň nebude okato neoliberálny (česť výnimkám). A to je dôležité zistenie.